Sedela na konári. Teraz riadi veľký biznis za oceánom

, 16.01.2016 08:00
Kristína Gaál Drobcová
Rodáčka z Bratislavy Kristína Gaál Drobcová sa presadila v biznise v USA. Na fotografii je s manželom na kompe na rieke Wisconsin. Autor:

Kristína Gaál Drobcová z Bratislavy sa vypracovala na vrcholovú manažérku v americkej centrále spoločnosti Johnson Controls, ktorá patrí k svetovej špičke v automobilovom priemysle, vo vývoji technológií pre inteligentné budovy a uskladňovanie energií. Momentálne žije v USA, v meste Milwaukee v štáte Wisconsin.

Mohla byť baletka, volejbalistka, možno aj veterinárka, pretože jej láska k zvieratám, osobitne k mačkám, sa u nej rovná vášni. Napokon dala prednosť presným číslam. A stala sa z nej ekonómka. No vôbec nie obyčajná. Profesia ju doviedla až k vysokej riadiacej funkcii vo svetoznámej firme so sídlom v USA, ktorá pôsobí v 150 krajinách a zamestnáva okolo 130-tisíc ľudí.

Kristína Gaál Drobcová žije svoj americký sen. Popri práci však stíha aj rodinu. V apríli s manželom očakávajú prvého potomka. Má to byť dcérka. Je rodáčkou z Bratislavy, kde prežila detstvo aj študentské roky. „Mama s otcom mi odmalička hovorili, že mám priveľa energie a tvrdohlavo si kráčam za svojím,“ spomína. Ako sedemročnú ju prihlásili do tanečného krúžku. Učiteľovi sa postavou aj talentom zdala predurčená pre kariéru baletky. Rodičov však nepresvedčil, aby ju z klasickej „zé-ešky“ prehlásili na tanečné konzervatórium.

V deviatich presedlala na volejbal. „Veľmi ma bavil, priam som ním žila, vydržala som až do osemnástich, keď som pre problémy s chrbticou musela skončiť,“ pokračuje. Vždy bola štíhla, priam chudá. Vďaka tomu si ako 10-ročná zahrala vo filme Sedím na konári a je mi dobre. „Filmári u nás v škole hľadali deti, ktoré by pripomínali tie z povojnového obdobia. Vybrali si aj mňa. Zarobila som si prvé peniaze a bola to veľká zábava,“ opisuje.

V škole sa jej darilo, mala výbornú pamäť, učiť sa takmer nemusela, na vysvedčeniach mala zhora dole iba jednotky. Bavila ju chémia, gymnázium ju však nikdy nelákalo. Pri výbere strednej školy zvažovala aj hotelovú akadémiu, lenže v tom čase fungovala iba jediná, v Piešťanoch. Napokon to u nej vyhrala Obchodná akadémia na Hrobákovej ulici v Petržalke. Vychytená škola, vôbec nebolo ľahké dostať sa na ňu. „Po prijatí mi poslali list, že začínajú s novým experimentálnym študijným odborom zameraným na bankovníctvo, a preto bude moje štúdium trvať nie štyri, ale päť rokov,“ hovorí. V prvý deň si sadla do lavice so spolužiačkou Mirkou, s ktorou sú dodnes najlepšie priateľky, hoci Mirka pre zmenu momentálne žije v Anglicku.

Svojho prvého frajera stretla, keď počas prázdnin brigádnicky predávala Večerník. Každý deň vyfasovala sto výtlačkov a ponúkala ich po meste. „On bol tiež študent, brigádoval v jednom z obchodov na mojej trase. Za štvorkorunové noviny mi dal dvacku, vydať nechcel. A pozval ma na rande,“ vybavuje si.

Z lásky cez internet k manželstvu

V roku 1998, po tom, čo „na samé“ zvládla aj maturitu, nastúpila na Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Vybrala si fakultu podnikového manažmentu, so zameraním na finančný manažment a účtovníctvo. Keďže zo zvoleného odboru už mala slušné vedomosti z akadémie, ešte pred nástupom do prvého ročníka sa jej naskytla veľká šanca. Pracovať 20 hodín v týždni ako pomocná účtovníčka pre dnes už nejestvujúcu firmu ESSO Slovensko, ktorá bola súčasťou nadnárodného koncernu ExxonMobil.

Svadobná cesta na Bali.
Svadobná cesta na Bali. Autor: Archív K. Gaál Drobcovej

„Veľa som sa tam naučila. Mala som vynikajúceho šéfa aj kolegov. Prešla som si účtovaním pohľadávok, záväzkov, účtovnými uzávierkami aj implementáciou nového účtovného systému,“ pochvaľuje si. Keď v roku 2002 začínala posledný ročník, ponúkli jej pracovnú zmluvu na pozíciu účtovníčka vnútropodnikových vzťahov, banky a majetku. „Doteraz nechápem, ako som zvládala denné štúdium, diplomovku, prípravu na štátnice a popri tom aj prácu na plný úväzok.“ Ako zdôrazní, oporou jej bol vtedajší priateľ, dnes už manžel Ladislav.

Zoznámili sa v apríli 1998. Vtedy úplne netradičným spôsobom – cez internet. „V tej dobe totiž ešte nemal každý doma počítač, nieto ešte internet, to bola skôr rarita,“ hovorí. Ani nie po pol roku začali spolu chodiť, po štyroch rokoch spoločne žiť a v júni 2014 bola svadba.

Po promócii zostala v ExxonMobil, od roku 2004 tam pracovala na poste poradcu pre interné kontroly. Keď sa o rok neskôr firma podujala centralizovať účtovníctvo pre Európu do dvoch stredísk – v Prahe a Budapešti – ponúkli jej miesto projektovej vedúcej pre centralizáciu účtovania záväzkov. „Mojou úlohou bolo presunúť účtovný proces z jednotlivých krajín východnej Európy do centra v Prahe. A po presune celý systém harmonizovať a riadiť tím účtovníkov,“ približuje. Počas tohto obdobia žila päť dní v týždni v Prahe a cez víkendy v Bratislave. Až do februára 2007, keď z firmy odišla.

Sedem mačiek v dome

Priznáva, že s manželom Lacom sú povahovo rozdielni. No veľmi dobre sa vraj dopĺňajú. „Ja som skôr dobrodružný typ, mám veľa energie, ľahko sa nadchnem, občas však emócia potlačí rozum. Manžel je pokojnejší, opatrnejší, keď treba, drží ma pri zemi,“ naznačuje. Záľuby však majú spoločné, radi cestujú, fotografujú, chodia na turistiku, sledujú filmy. No predovšetkým milujú zvieratá. Najmä mačky.

S mačkou Beatrice, ktorá má krv šampiónov.
S mačkou Beatrice, ktorá má krv šampiónov. Autor: Archív K. Gaál Drobcovej

Prvú, európsku krátkosrstú menom Aishinka si kúpili v roku 2004. Rýchlo pochopili, že by sa jej zišla kamarátka, keďže dosť času musela doma tráviť sama. „Na návšteve u chovateľky európskych mačiek v Prahe nás zaujal kocúrik, malý jašo menom Samuel. Vybrali sme si teda Samka,“ spomína si. Chovateľka ich presviedčala, aby s ním išli na výstavu, že má vynikajúce predpoklady vyhrávať.

„Tri roky sme sa na výstavách zúčastňovali pravidelne. Samko získal najvyšší titul Európsky šampión a Aishinka sa stala Grand Inter šampiónkou. Zaregistrovali sme si chovateľskú stanicu a odchovali dva vrhy európskych mačiatok. Jedno z nich, mačičku Beatrice sme si nechali,“ hovorí.

Postupne sa zoznámila s ďalšími chovateľmi a článkami na rôzne témy hojne prispievala do časopisu Moja mačka, ktorý však z finančných dôvodov prestal v roku 2011 vychádzať. Vtedy už s manželom, Aishinkou, Samkom a Beatrice bývali v novom rodinnom dome v Alžbetinom Dvore. Tam počas tuhej zimy kŕmila aj dedinské túlavé mačky. Jedna, veľmi plachá, sfarbená do tigrovana s bielou, k nim chodila pravidelne. Trvalo pár mesiacov, kým sa dala pohladkať. Na jar 2012 priviedla na svet potomstvo – mačiatka Tiberia, Bartolomeja a Pumu. Odrazu už mali mačiek sedem.

Šéfka pre 1100 zamestnancov

Súbežne s prácou s mačkami sa ďalej rozvíjala Kristínina profesijná kariéra. V marci 2007 nastúpila do spoločnosti Johnson Controls, kde pracuje doteraz. Na pozícii manažér oddelenia záväzkov bolo jej úlohou presunúť oddelenie účtovania došlých faktúr od externého dodávateľa do nového centra, ktoré sa vytváralo v Bratislave. V novovzniknutom Bratislava Business Centre potom riadila asi 130 ľudí, mesačne účtovali a platili okolo 100-tisíc faktúr.

V septembri 2009 dostala príležitosť viesť projekt presunu ďalších účtovníckych činností do bratislavského centra. „Bola to pre mňa veľká výzva. Úzko som spolupracovala s viacerými lídrami v rámci spoločnosti. Prvýkrát v kariére som získala blízke kontakty s inou kultúrou, severoamerickou a mexickou. A veľa som sa naučila o ďalších účtovných procesoch v spoločnosti,“ uvádza.

Absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave...
Absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave vie, aké je to šéfovať 1100 zamestnancom. Autor: Archív K. Gaál Drobcovej

Rozhodne ten čas nepremárnila. Po skončení projektu v októbri 2010 ju povýšili na riaditeľku centrálneho účtovného oddelenia. Viedla už asi 700 ľudí. O dva roky ju povýšili opäť, stala sa šéfkou celého bratislavského účtovného centra. Na tejto pozícii zodpovedala za strategické, operatívne a finančné riadenie centra s približne 1¤100 zamestnancami, ktorí spracovávali účtovníctvo pre 60 percent globálneho obratu spoločnosti. Ten vo fiškálnom roku 2014 predstavoval 42,8 miliardy amerických dolárov. „Táto práca bola naozaj náročná. Človek pri nej musel napĺňať očakávania nadriadených, interných zákazníkov aj zamestnancov, pričom každá z týchto skupín mala trochu iné priority. No na druhej strane ma veľmi napĺňala,“ konštatuje Kristína.

„Ľudia, ktorých som do centra pred siedmimi-ôsmimi rokmi prijímala, sú tam teraz riaditeľmi oddelení. Môj nástupca je tiež Slovák, na čo som takisto hrdá, veď vo väčšine zahraničných firiem to vôbec nie je bežné,“ poznamená.

Nová výzva na inom svetadiele

Začiatkom tohto roka nastala v Kristíninom živote dosiaľ najzásadnejšia zmena. Odvtedy pracuje ako globálna finančná riaditeľka pre oddelenie nákupu v centrále spoločnosti Johnson Controls. Už však nie v rodnom meste, ale ďaleko za oceánom, v Spojených štátoch. Nová funkcia ju zaviala do Milwaukee vo Wisconsine.

„Mojou hlavnou úlohou je poskytovať informácie, ktoré potrebuje oddelenie nákupu, aby sa dosiahli úspory a vylepšili platobné podmienky cez vyjednávanie s dodávateľmi,“ snaží sa stručne vysvetliť zložité.

Je hrdá na to, že v USA dostala možnosť osobnostne rásť a profesionálne sa rozvíjať. No priznáva, že ponuku s manželom dlho zvažovali. „Predsa len, znamenala obrovskú zmenu. Opustiť rodinu a priateľov, presťahovať sa do inej krajiny, zvyknúť si v novej práci. Hoci, pre nás to zďaleka nebolo také ťažké, ako pre ľudí, čo sa zo Slovenska odsťahovali len s dvoma kuframi, pár dolármi a nádejou na lepšiu budúcnosť.“

Firma im so všetkým pomohla. Zabezpečila víza, presťahovanie, ubytovanie, auto, vybavila bankový účet. Len o prevoz mačiek sa museli postarať sami. „To teda bola riadna fuška. Pochybujem, že to niekto vyskúšal pred nami…“ smeje sa.

Na nový život si najprv zvykali, ale s odstupom času svoje rozhodnutie neľutujú. „Keď sa človek presťahuje do cudzej krajiny, zistí, čo je skutočne dôležité. Objaví, koľko vecí vlastne pre život vôbec nepotrebuje. Začne sa tešiť z maličkostí, ktoré predtým bral ako samozrejmosť, napríklad, že do práce trafí bez navigácie, že mu rozumejú, keď niekam zavolá,“ uvedie príklady. Žijú si vraj teraz pohodovejšie a jednoduchšie ako na Slovensku. „V iných štátoch to tak byť nemusí, ale tu vo Wisconsine sú ľudia veľmi milí, štátne inštitúcie fungujú, diaľnice aj cesty sú vo výbornom stave, zdravotníctvo na vynikajúcej úrovni,“ vyzdvihuje Kristína.

Tým, že sú teraz s manželom odkázaní sami na seba, sa ešte viac upevnil ich vzťah. „Pravdaže, chýbajú nám naši blízki, ale v dnešnom svete technológií a pomerne lacných leteniek ani to nie je také strašné. Moji aj manželovi rodičia nás boli v lete navštíviť,“ hovorí.

Či sa raz vrátia domov na Slovensko? Pôvodne tak plánovali urobiť v januári 2017, keď sa jej skončí kontrakt. „Už o tom však nie sme úplne presvedčení, ak by sa naskytla možnosť predĺženia, určite by sme ju zvážili,“ netají.

Momentálne sa obaja usilovne pripravujú na rodičovskú rolu. Radi by ju tiež zvládli na výbornú. Rodine totiž Kristína Gaál Drobcová pripisuje veľkú dôležitosť. Bez manžela by vraj nebola tam, kde je. Stál pri nej a podporoval ju celé roky, aj keď niektoré obdobia boli ťažké. Podobne cíti oporu u rodičov, ktorí jej vždy boli vzorom, najmä mama, ktorá po zmene režimu začala odvážne podnikať. A dopustiť nedá ani na mladšieho brata Jakuba, ktorý žije v Istanbule, kde pracuje ako marketingový manažér pre nadnárodnú poisťovaciu spoločnosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#biznis #Úspešní Slováci #seriál denníka Pravda #Kristína Gaál Drobcová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku