Líder tímu Jakub Kapuš (28) bol pri úplnom zrode myšlienky, ďalší členovia Miroslav Šmelko (29) a Ondrej Závodský (26) sa do projektu dostali postupne aj cez svoje univerzity. Okrem množstva času a zopár vyhodených súčiastok stálo zostrojenie prvej slovenskej družice aj niekoľko rozpadnutých vzťahov. Jej zhotovitelia však nič z toho neľutujú a už teraz sa tešia a zároveň obávajú dňa, keď sa naša družica s raketou odlepí od Zeme a vyšle signál.
Na začiatku bol sen a odhodlanie hŕstky ľudí, ktorí boli presvedčení, že kozmický výskum nemusí robiť iba NASA a že aj Slovensko si zaslúži vlastnú družicu. Projekt prvého slovenského satelitu začínal v internátnych izbách, potom v prenajatých priestoroch, kde postupne zabral aj kúpeľňu. Sponzori, podpora ministerstiev dopravy a školstva či Úradu vlády prišli až neskôr. Výsledok viac ako štvorročnej práce – družica s názvom skCUBE – sa už pripravuje na svoju cestu do vesmíru.
Srdce a vedúca osobnosť celého tímu Jakub Kapuš tvrdí, že hviezdam a planétam prepadol už v piatich alebo šiestich rokoch, keď dostal svoju prvú knihu o vesmíre. Začal pozorovať hviezdy, prihlásil sa do astronomického klubu a súťaží a bolo rozhodnuté. Ako chlapec vnímal vesmír a kozmonautiku skôr cez projekty vesmírnych veľmocí, Ruska a USA. V pamäti mu však utkvel najmä prvý kozmonaut zo Slovenska.
„Ako malý chlapec som zažil Ivana Bellu, to bol pre mňa jeden z prvých významných momentov. Pamätám si, ako som pozoroval na oblohe MIR, pár dní predtým, ako spadol. Neskôr som zistil, že u nás fungoval napríklad aj Ústav experimentálnej fyziky v Košiciach, ktorý pracoval na mnohých projektoch týkajúcich sa kozmonautiky, ale o tých som v tom čase nevedel. Cez Ivana Bellu som asi najviac vnímal, že Slováci sú vo vesmíre,“ spomína na začiatky záujmu o vesmír jeden z tvorcov slovenského satelitu.
Dnešným oceánom je vesmír
Skúmanie vesmíru prirovnáva k moreplavbám. V minulosti krajiny vysielali na more lode, aby objavovali nové svetadiely a civilizácie. „Bola to taká dobrodružná doba a ľudia prieskumu obetovali veľmi veľa. Dnes je takýmto oceánom práve vesmír. Objavujeme nové planéty a potrebujeme na to nové technológie. Je to taká zmes filozofie, romantickosti, ale samozrejme aj záujmu o technológie,“ vysvetľuje.
U ďalších dvoch členov tímu Ondreja Závodského a Miroslava Šmelka bola cesta k vesmíru skôr praktická a vedecká ako romantická. Obaja sa k projektu dostali cez techniku a elektrotechniku. „Odmalička ma skôr zaujímali technické veci ako nejaký medziplanetárny výskum. Venoval som sa elektrotechnike, cez ňu som sa dostal na vysokú školu a tam v rámci projektu prvej družice som sa dostal k vesmíru,“ nadviazal na kolegu Miroslav Šmelko.
Foto: ARCHÍV skCUBE
Niekoľko nadšencov vesmíru sa spojilo a založili Slovenskú organizáciu pre vesmírne aktivity (SOSA). Jej prvým cieľom bolo dostať našu krajinu do Európskej vesmírnej agentúry (ESA). Ďalším ukázať, že kozmonautika a kozmický výskum nie sú až také nudné, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Na ceste k popularizácii prišli s nápadom vypúšťať takzvané stratosférické balóny. „Pomaly sa začal dávať dokopy malý technický tím a vytvorili sme našu prvú sondu, ktorou sme však nelietali do vesmíru na rakete, ale balónom do stratosféry, na hranicu vesmíru. Tam sme získali prvé skúsenosti,“ pokračuje Kapuš.
Po niekoľkých letoch balónov si tím začal veriť natoľko, že začal uvažovať aj o uskutočnení sna, ktorý jeho členovia nosili v hlavách už od začiatku. Spočiatku sa zostrojenie družice zdalo byť obrovskou nezdolateľnou horou. S pribúdaním členov a technických skúseností sa to však stávalo čoraz reálnejším plánom. „Z vesmíru späť na zem“ dostali tvorcov financie a praktické záležitosti projektu. Začali oslovovať sponzorov, firmy a na rad prišiel aj štát.
Miroslav Šmelko sa k projektu slovenskej družice dostal cez Technickú univerzitu v Košiciach. Jeho kolega z realizačného tímu Ondrej, naopak, Žilinskú univerzitu, na ktorej pôsobí ako doktorand, do projektu „zatiahol“. S ľuďmi okolo družice sa už poznal z projektov stratosférických balónov. „Ako sa projekt vyvíjal, mojou prvoradou úlohou bolo zabezpečiť komunikačný modul, ktorý bude obojsmerne prenášať dáta a posielať ich na Zem. Momentálne s kolegami riešime ešte metódy na to, aby sme dokázali signál doslova vyloviť v šume a dekódovať aj keď sú zlé podmienky,“ konštatoval Závodský.
Všetko si museli zháňať sami
Práce na družici oficiálne odštartoval prvý workshop na konci roku 2011, na ktorom si tvorcovia vysvetlili, čo by mala družica robiť, čo od nej očakávajú a aké majú ciele v rámci projektu. Skúsenosti, informácie, financie aj priestory, všetko si realizačný tím musel zháňať sám.
„Na začiatku sme nemali žiadne priestory. Chalani to robili po intrákoch. Raz za mesiac sme sa na predĺžený víkend stretli vo hvezdárni v Partizánskom, kde nás pán riaditeľ zadarmo nechal. Boli sme rozhodení po celom Slovensku, raz za čas sme sa potrebovali stretnúť. Až neskôr sa nám sponzorsky podarilo získať náš prvý priestor, čo bola jedna miestnosť, kde sme sa rozložili. Len čo sme však potrebovali robiť napríklad testy na cievkach, nemali sme ich kam dať, takže postupne sme im obsadili okrem tej jednej miestnosti aj WC a kúpeľňu. Potom sme získali nejaké prostriedky, takže sme si mohli dovoliť aj vlastné priestory,“ opisuje začiatky práce na satelite Jakub Kapuš.
Projekt prvej slovenskej družice je dobrovoľný a neziskový. Tvorcovia na ňom pracovali po večeroch popri zamestnaniach a rodinách. „Každý pondelok sa rozdali úlohy, každý pondelok sme mali telekonferenciu a asi raz za mesiac workshop, kde sme sa stretli a intenzívne spolupracovali,“ zhrnul Kapuš.
„My v Košiciach sme riešili magnetizmus a veci s tým spojené a ďalšia skupinka u nás na fakulte riešila antény. Niekto iný, kto sa na tom s nami nepodieľal, rozmýšľal nad niečím úplne iným, napríklad riešil mechanické záležitosti, mohol dostať nápad, ktorý pomohol vyriešiť náš problém. Na telekonferencii sa to celé vždy zmiešalo a posunulo ďalej a zase si každý riešil svoje,“ doplnil Šmelko.
Foto: ARCHÍV skCUBE
Menšie skupinky aj jednotlivci pracovali na družici v rôznych častiach Slovenska. „Kompatibilita bola najhoršia, či už elektrická, alebo mechanická. Aby to všetko sedelo, aby každá doska zapasovala, museli sme na konci úzko spolupracovať,“ ozrejmil Závodský.
Zostrojenie prvej slovenskej družice trvalo približne štyri roky. Najužší tím, ktorý na nej pracoval dennodenne, tvorilo desať ľudí. Keď však tvorcovia začnú k tomuto číslu pripočítavať ďalších ľudí a inštitúcie, ktoré sa na prvom slovenskom satelite nejakým spôsobom podieľali, dostanú sa k číslu päťdesiat. Z toho aj 20 technických firiem a 3 univerzity.
Nápad za 3,5 roka, výroba 0,5 roka
Najviac času zabrali výpočty, prepočty a teoretická príprava. „Tri a pol roka trvalo družicu vymyslieť a pol roka vyrobiť, vyladiť a zložiť všetko dohromady. Najnáročnejšie je všetko navrhnúť. Vývoj je zároveň aj najdrahší. Ale zase na ňom aj najviac získame, know-how je už potom nezaplatiteľné,“ konštatoval Kapuš.
Okrem množstva času, prebdených nocí, pokazeného materiálu a vyhodených súčiastok autori družice dnes už s úsmevom priznávajú, že projekt stál aj zopár rozpadnutých vzťahov. „Mali sme vianočný večierok, na ktorý prišli aj manželky, partnerky a ako si tu sadli, všetky spolu sa sťažovali, aké je to hrozné a nech je už tá kocka hore,“ usmieva sa Jakub Kapuš. „Sme partia ľudí, ktorá to robí vo voľnom čase, a tak platí, najprv práca, potom satelit až potom rodina, priateľky a tak ďalej a sem-tam medzitým nejaký spánok,“ doplnil Šmelko.
Napriek tomu, že nad družicou trávili a trávia hodiny, odpočívať od nej podľa vlastných slov nemusia. „Keď robíte niečo, čo vás baví, tak vás zastaví iba fyzická únava. Stačí si pár hodín pospať a môžete si k tomu sadnúť a idete ďalej,“ konštatoval Šmelko. Keď si už naozaj potrebuje od satelitu vydýchnuť, trávi čas v dielni, kde opravuje veterány. Jakub Kapuš čerpá energiu, ako sám hovorí, „pod oblohou“. Pozoruje hviezdy, chodí na astronomické semináre a expedície.
Momentálne prebiehajú na družici posledné kontroly, čistenia a inšpekcie pred odovzdaním. Potom sa zabalí do špeciálneho kufríka a pocestuje do spoločnosti v Holandsku, kde ju uložia spolu s dvoma ďalšími družicami do takzvaného vypúšťacieho kontajnera. Ten pomocou pružiny vo vesmíre satelity vysunie do kozmického priestoru. Z Holandska kontajner odvezú do Ameriky, kde ho spolu s niekoľkými ďalšími kontajnermi namontujú na raketu Falcon 9, ktorá by z americkej vojenskej základne Vandenberg mala odštartovať na konci apríla alebo v máji.
Foto: ARCHÍV skCUBE
Čakanie na okamih pravdy
Cestu aj vypustenie družice môže skomplikovať niekoľko vecí, ktoré už teraz jej tvorcovia vyslovujú s rešpektom a obavou. „V poslednej fáze to už nie je iba na nás, či sme to dobre spravili, ale je to aj na mnohých ďalších okolnostiach, ktoré to môžu ovplyvniť. Či to technici dobre spravia, či sa niečo nepoškodí, sú tam obrovské vibrácie,“ vymenúva možné hrozby Kapuš.
Ak všetko dobre dopadne a satelit sa dostane do vesmíru, budú všetci traja tvorcovia v riadiacej miestnosti čakať, či a kedy sa ozve. „Bude to najviac očakávaný okamih s najväčším napätím. Čakať na prvý signál, pretože 15 minút od vystrelenia z kontajnera sa vysunú antény a satelit začne vysielať. Bude to okamih pravdy,“ očakáva Ondrej Závodský.
Prihlásenie satelitu z vesmíru bude pre jeho tvorcov čerešničkou na torte. Zhodujú sa však na tom, že s projektom ako takým sú spokojní už teraz. „Už len to, že sme družicu dokončili za takýchto podmienok, z ničoho, z internátnej izby až do stavu dokončenej, otestovanej družice, ktorá je schopná letieť do vesmíru, je obrovský úspech. Ale samozrejme to, že sa nám družica ozve, že budeme počuť jej signál z vesmíru a že satelit bude fungovať, bude asi to najviac,“ uzavrel Kapuš.
Po vypustení a úspešnom prihlásení bude tím zbierať a skúmať údaje, ktoré družica vyšle. Keďže je na palube aj kamera, plánujú tiež z vesmíru odfotiť Slovensko. Ako tím chcú pokračovať ďalej nielen vo výskume údajov zo satelitu. Už teraz plánujú aj ďalšie projekty.
Základné parametre prvej slovenskej družice
Slovenská družica spadá do kategórie takzvaných CubeSat – malých satelitov v tvare kocky
Jej rozmery sú 10×10×10 centimetrov
Hmotnosť má 1 045 gramov
Doba obletu Zeme je 90 minút
Môže dosiahnuť rýchlosť 28 000 kilometrov za hodinu