Dunajské ovocie: Jablko ako pokušenie aj životná výzva

, 20.02.2016 07:00
Jozef Vozár, ovocinárstvo, jablká, poľnohospodár
Jozef Vozár vytvoril na Podunajskej nížine ovocinársku firmu európskeho formátu. Autor: ,

Denník Pravda uverejňuje seriál Úspešní Slováci. Prinášame príbeh ovocinárskej firmy z Dunajskej Lužnej, ktorú pred 20 rokmi založil Jozef Vozár. Z malej rodinnej firmy je dnes spoločnosť, ktorá patrí k najväčším pestovateľom jabĺk aj zamestnávateľom v ovocinárstve.

Spolu osem miliónov kilogramov jabĺk a hrušiek dopestovali vlani v sadoch spoločnosti Danubius fruct, teda jeden a pol kila priemerne na jedného obyvateľa Slovenska. Veľmi dobrý výkon na firmu so 150 hektármi sadov, v ktorých jablone a hrušky dozrievajú na necelých sto hektároch. Osemtisíctonová úroda znamená, že sady v okolí Dunajskej Lužnej a Alžbetinho Dvora produkujú toľko ovocia ako hociktorá popredná západoeurópska ovocinárska spoločnosť.

Farmu-sad Danubius fruct, s priliehavým názvom Dunajské ovocie, ktorý zdôrazňuje polohu, kde sa jablká, hrušky, čerešne, ale aj jahody či maliny urodili, založil pred 21 rokmi poľnohospodársky inžinier Jozef Vozár. Bolo to krátko po tom, čo sa vrátil z ovocinárskej vandrovky po Nemecku, Belgicku a Rakúsku. V hlave mal plno plánov. Chcel mať vlastnú farmu. Päť rokov po revolúcii nešlo už o výnimočný cieľ, do života vstupovalo pokolenie, ktoré sa nebálo samostatne podnikať.

Vozár sa vracal do rodného chotára, v ktorom kedysi gazdoval jeho starý otec. Podobne ako on prepadol mágii zeme a celkom prirodzene sa po maturite prihlásil na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Novembrová revolúcia zastihla Vozára v druhom ročníku. Padla železná opona a študenti mohli cestovať na Západ.

Pol roka pred štátnicami napísal budúci inžinier dvadsať listov nemeckým ovocinárom, či by u nich po vysokej škole nemohol nejaký čas praxovať. Z dvoch fariem prišla pozitívna odpoveď.

Ako sa rodí moderný sad

Vozár mal šťastie na šikovných farmárov. Nemecký ovocinár Manfred Gottschalk ho zapriahol do práce, ale nebol skúpy ani na radu. Navyše napísal mladému Slovákovi dychtiacemu po poznaní odporúčací list svojim priateľom ovocinárom v Belgicku. Vozár pobudol nejaký čas u Josefa de¤Costera, ktorý zoznámil Európu s odrodou Jonagold, a potom zakotvil v starej flámskej ovocinárskej rodine Woutersovcov. Spriatelil sa s Wimom Woutersom, zblížili sa profesionálne aj ľudsky.

S odstupom času považuje Jozef Vozár svoju tovarišskú cestu za jedno z najlepších životných rozhodnutí. Mal šťastie na vynikajúcich ovocinárov aj ľudí, ktorí ho povzbudili v rozhodnutí založiť si vlastný sad. Po návrate domov dal dohromady 20 hektárov pôdy a v roku 1994 založil svoj prvý čerešňový a jabloňový sad.

"Ak mal v tých časoch niekto dobrý podnikateľský nápad a bol vytrvalý, uspel,“ stručne hodnotí onú dobu ovocinár Jozef Vozár. Porovnávajúc nedávnu minulosť so súčasnosťou sa zdá, že všetko bolo jednoduchšie, ale aj lacnejšie. Napríklad stromček na výsadbu stál zhruba 30 korún, teda jedno euro, a ešte naň bola dotácia, ktorá ho zlacnila takmer o jednu tretinu. Dnes by na založenie 20-hektárového sadu bolo treba jeden milión eur!

Moderný sad, to nie sú len ovocné stromy, ale aj závlahy, pomocou ktorých sa dodáva stromom laboratórne presne dávkovaná výživa. Pomocou závlahy na jar ovocinári eliminujú mrazíky. Rozprášia vodu na kvitnúce stromy alebo vyháňajú zo stromoradí studený vzduch pomocou ventilátorov či pália pod čerešňami sviece. Mráz nesmie dostať šancu obrať úrodu.

Do sadov sa tiež inštalujú siete proti ľadovcom, ktoré plnia aj inú funkciu. Počas extrémne horúceho leta, aké Slovensko zažilo vlani, siete aspoň čiastočne tienili plody pred slnečným úpalom. A pri čerešniach sú fólie doslova nevyhnutnosťou, pri dozrievaní nesmie plody poškodiť prudký dážď. Hej, moderné ovocinárstvo spočíva vo využití najmodernejších technológií. Sú odpoveďou nielen na snahu dopestovať viac a kvalitnejšieho ovocia, ale aj reakciou na evidentne sa meniace klimatické podmienky. A prinášajú tiež zvyšovanie nákladov na dopestovanie kedysi všednej čerešne či jablka.

Poľnohospodárstvo a ovocinárstvo sa náramne zmenili v priebehu jednej generácie. Zreteľne to vidno na vývoji firmy Danubius fruct. Ako sa spoločnosť postupne rozvíjala a ekonomicky silnela, Jozef Vozár uplatňoval do života postupne všetky technologické novinky typické pre moderné ovocinárske podniky v Belgicku či Taliansku. Jeho prvá veľká cesta na Západ mu otvorila oči, podarovala cenné vedomosti, kontakty a priateľstvá, neskôr spoločníka v podnikaní, položila základ pre formovanie modernej ovocinárskej farmy.

Dopestovať ovocie je kumšt

Keď sa v druhej polovici 90. rokov na trhu objavili dobré jablká z Dunajskej Lužnej, ľahko si našli vďačných zákazníkov. Objavili nové odrody, okrem dobre známej odrody Golden Delicious sladkú Galu, kyselkavý Braeburn, chuťovo vyvážený Jonagold. V porovnaní s konkurenčnými družstevnými sadmi založenými pred revolúciou boli plody z Danubius fructu krajšie i väčšie, lepšie vyfarbené, Vozár prišiel s jablkami v novom šate a s výraznou chuťou. Spotrebiteľom ponúkol ovocie, aké ľudia videli a jedli počas dovoleniek v západoeurópskych krajinách.

Pravda, dopestovať jablká nestačilo, vzápätí pred Vozárom stála otázka, ako si poradiť s triedením, balením a so skladovaním ovocia. To, čomu sa hovorí v odbornom žargóne finalizácia poľnohospodárskeho produktu, sa stalo z hľadiska ďalšieho rozvoja firmy kľúčovým vo chvíli, keď sa na Slovensku objavili obchodné reťazce. Ak sa slovenské jablká mali do nich dostať, museli byť zabalené ako konkurenčné plody z Talianska či dokonca z druhého konca sveta Čile, Nového Zélandu. Reťazce požadovali vyrovnané dodávky vo veľkých objemoch a nie mesiac či dva, ale takmer prakticky do novej úrody.

Už takmer desaťročie sa v druhú októbrovú sobotu otvárajú sady a celý ovocinársky závod – teda sklady, triediarne a baliarne Danubius fructu a jeho dcérskej spoločnosti Boni fructi pre verejnosť. Bratislavčania aj obyvatelia satelitov, ktoré vyrástli v blízkosti hlavného mesta, prichádzajú na jablkové hodovanie.

Stovky ľudí sa vyhrnú do sadu na Alžbetinom Dvore, aby si vlastnoručne naoberali jablká. Ešte predtým si však mnohí prezrú samotný ovocinársky závod. To, čo uvidia, mnohým vyrazí dych. Zbadajú desiatky metrov dlhé triediace pásy, klimatizované boxy, z ktorých sála chlad, a keby ešte videli, ako sa triedia čerešne, kde plody selektuje stroj, ktorý pomocou kamier bezpečne odlíši jeden kaliber od druhého, žasli by.

Vybudovať takýto podnik nie je jednoduché. Vyžaduje si inžiniersku i podnikateľskú invenciu aj dostatok zdrojov. Tak ako dochádza k fúziám v priemyselných odvetviach, spájajú sa aj poľnohospodári. Vozárovým partnerom v podnikaní je Belgičan Wim Wouters, skúsený ovocinár, podnikateľ, ale predovšetkým priateľ, človek, na ktorého je spoľahnutie.

Dobrý ovocinár vyznáva fair play

Všetko je vo vývoji, slovenská spoločnosť sa mení a jej nároky na ovocie rastú. Vozára teší, že ľudia prišli na chuť slovenským jablkám. Zistili, že sú kvalitné, ak nie ešte chutnejšie ako jablká z dovozu. Novou kvalitou ovocia je, ak narastie v blízkosti spotrebiteľov, jednak sa oceňuje čerstvosť, ale aj to, že takéto jablko vystupuje z anonymity. Možno ho totiž personifikovať s pestovateľom, ktorý je na očiach spotrebiteľa. „Zdá sa mi, že je to čoraz dôležitejšie, ľudia chcú poznať miesto, kde sa ovocie urodilo, kto ho dopestoval.“

Mimoriadne citlivou otázkou je zdravotná neškodnosť ovocia. Nedôverčiví súčasníci by boli najradšej, keby nebolo nijakým spôsobom poškvrnené chémiou. Táto požiadavka je však v priamom rozpore s inou. Našinci, taká je dlhoročná Vozárova skúsenosť, chcú mať v košíku vzhľadovo bezchybné jablká, neakceptujú na nich žiadnu škvrnu od chrastavitosti alebo nejakú dierku od červíka. Lenže dopestovať takéto jablko nejde bez premyslenej citlivej chemickej ochrany. Východiskom z tejto dilemy je tzv. integrovaná produkcia ovocia. Tá v praxi podľa Jozefa Vozára znamená, že ovocinár použije iba prípravky, ktoré nezaťažujú životné prostredie, prirodzene sa z neho odbúravajú.

"Používame prípravky, ktoré nezabíjajú prirodzených nepriateľov škodcov. Snažíme sa mať zdravý porast do konca júna, čo umožňuje, aby sme v druhej polovici roka postreky vylúčili alebo ich obmedzili na minimálny rozsah spojený napríklad s požiadavkou zabrániť hnilobe jabĺk počas skladovania,“ vysvetľuje ovocinár.

Kaplnka v sade vyjadruje genia loci - ducha...
Kaplnka v sade vyjadruje genia loci - ducha miesta, niečo, čo nás zbližuje s prírodou a s tým, ako ju chápali naši predkovia. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Plody sa pravidelne analyzujú na obsah zvyškov chemických prípravkov. Rozbory rezíduí robia akreditované laboratória na Slovensku, v Nemecku a Belgicku. Ako vychádza slovenské ovocie z týchto kontrol? "Európska legislatíva stanovuje, že ovocie by nemalo obsahovať viac ako štyri zvyšky účinných látok, ktorými bolo ošetrované. Nám sa darí dopestovať väčšinu ovocia s dvoma účinnými látkami, v niektorých sú tri účinné látky a množstvo rezíduí je na úrovni jednej tretiny až desiatich percent toho, čo povoľuje bruselská norma,“ objasňuje Jozef Vozár. Vraví, že keby ľuďom neprekážalo jablko, ktoré je trochu červavé či škvrnité, potom by sa ochrana úplne minimalizovala.

Je Vozár a jeho rodina jablká zo svojho sadu bez obáv o svoje zdravie? "Mám päť detí a jablká sú u nás stále na stole, ako by som mohol jesť niečo iné, než to, čo ponúkam druhým?“ odpovie istým hlasom a bez zaváhania ovocinár. A potom uvedie jeden zaujímavý detail, ktorý stojí za povšimnutie.

" V našom sade striekame všetky hony tými istými prípravkami. Tak dosahujeme napríklad to, že z povolených štyroch účinných látok v pozberaných jablkách sa dajú nájsť nanajvýš dve až tri. Inak je to však v západnej Európe. Ovocinárske družstvá tam združujú tisíce pestovateľov. Jedni majú sady na úbočiach, iní v údoliach s rôznymi mikroklimatickými podmienkami, preto musia používať oveľa širší sortiment chemických ochranných prostriedkov. V zásade spĺňajú legislatívu požadujúcu neprekročiť hranicu štyroch účinných látok s príslušnou prípustnou hranicou rezíduí, ale na pulte sa miešajú jablká s takým chemickým mixom, aký zo slovenských sadov, už len preto, že sú väčšie, nie je reálny,“ hovorí Jozef Vozár.

Je to poctivá odpoveď na otázku, aké ovocie sa dnes pestuje, predáva a kupuje, ale zároveň aj podnet, aby sme sa zaujímali o pôvod potravín. Akým smerom sa bude uberať poľnohospodárstvo v najbližších desaťročiach? Predstava, že na polia sa vrátia tisíce ľudí, ktorí na nich pracovali ešte pred štvrťstoročím, je nereálna. V spoločnosti Danubius fruct pracuje v špičke okolo 300 sezónnych pracovníkov, základný kmeňový stav však tvorí 40 ľudí. Slováci sa odtŕhajú od pôdy. Medzi brigádnikmi nie sú ľudia zo západného Slovenska, ale z východného a severného a čoraz viac pracujú na plantážach vojvodinskí Slováci, Rumuni či Ukrajinci. Ukazuje to niečo o našom vzťahu k poľnohospodár­stvu.

Považujeme ho za neperspektívne? Prečo, veď Slovensko je, ako dokazuje aj farma Jozefa Vozára a Wima Woutersa, pre pestovanie ovocia požehnanou krajinou. Sebestačnosť, o ktorej sa toľko rozpráva, by nemusela byť nesplniteľnou, keby sme mali viac takýchto produktívnych ovocinárskych spoločností. A nemusia byť vernými kópiami Danubius fructu. Rodiny by uživili aj 20-hektárové ovocné sady, pokiaľ by kooperovali pri pozberovej úprave, skladovaní ovocia s už zabehnutými podnikmi s vybudovanou pozberovou úpravou, ako má spoločnosť ovocinára Jozefa Vozára.

Tlmočníci viery a pamäte krajiny

Súčasťou slovenskej krajiny boli a sú drobné sakrálne stavby. Kríže či kaplnky sú svojráznymi tlmočníkmi pamäte krajiny. Nájdeme ich aj v sadoch, ktoré založil Jozef Vozár. Nie sú to pôvodné stavby z 18. či 19. storočia, ale nové. Vyjadrujú viac než len citovú väzbu k domovine, miestu, kde sme sa narodili, pripomínajú aj podstatu kresťanstva a viery v Boha. Pre ovocinára Jozefa Vozára je spojenie s Bohom mimoriadne dôležité. Dva kríže a dve kaplnky v sade predstavujú nielen symbol usporiadanej krajiny, ale aj jeho úprimnej viery, sú viditeľným znamením a sprítomnením, ako vraví Vozár, neviditeľného a predsa všadeprítomné­ho Boha.

Kaplnky môžeme vnímať ako prejav viery, ale rovnako aj ako pevný orientačný bod v živote a, pravdaže, v krajine samej, niečo, čo jej dáva pravidelný rytmus – ako taktová čiara na osnove. Niečo, čo vyjadruje genius loci – ducha miesta, niečo, čo nás zbližuje s prírodou, čo utvrdzuje náš vzťah k domovu, čo nás prirodzene spája s predkami a ich chápaním sveta, ktorý nás obklopuje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#poľnohospodárstvo #Úspešní Slováci #ovocinárstvo #pestovanie jabĺk
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku