Bez pomoci mamy sa nevedela ani umyť či uložiť sa do postele. Po ôsmich mesiacoch matke došli sily. Išla na vyšetrenie a zistilo sa, že je pre svoju dcéru vhodným darcom. Dnes má Kamila Olahová z Hažlína pri Bardejove dvadsaťsedem rokov a transplantácia obličky spred viac ako trinástich rokov ju vrátila späť do života.
Kamila bola zdravým dieťaťom, bavil ju ľudový spev aj hra na husliach. Často chodievala na rôzne súťaže a darilo sa jej aj vyhrávať. Raz na vystúpení zrazu odpadla. „Nebolo mi prakticky nič také závažné, nikdy som nebývala chorá,“ hovorí dnes mladá žena, len v piatich rokoch prekonala zápal pľúc. Išla do košickej nemocnice s predstavou, že tam pobudne asi týždeň. Dostane nejaké injekcie a infúzie a pustia ju domov. Už mala kritický stav.
Také jednoduché to však nebolo. „Z nemocnice som odišla až po dvoch mesiacoch, zistili mi chronické zlyhávanie obličiek, fungovali mi len na nejakých 15–18 percent,“ doplnila Kamila. Jediným príznakom, ktorý potom identifikovala, bolo, že jej nechutilo jesť. Pritom toto ochorenie môže mať ďalšie viaceré príznaky – opuchy nôh, závraty, sťažené dýchanie či nevoľnosť. Kamila nič z toho nepociťovala, len jej nechutilo jesť, čo v takom veku podľa jej slov nebolo závažné a nepripisovala tomu dôležitosť.
V košickej nemocnici dostala peritoneálnu dialýzu. Ide o liečbu, ktorá jej čistila krv. Kým klasická hemodialýza je mimotelové čistenie krvi, ktoré sa robí pomocou prístroja, takzvanej „náhradnej obličky“ a umelej membrány v hemodyalizačnom stredisku, peritoneálna dialýza je vnútrotelová, cez vlastnú membránu, ktorá sa uskutočňuje v brušnej dutine. Pacient si ju môže robiť sám doma.
Do brucha jej zaviedli katéter (hadičku), cez ktorý si musela napúšťať určité množstvo dialyzačného roztoku. Ten v tele pôsobil 8 až 10 hodín počas spánku. Počas tej doby toxické látky a prebytočná voda prejdú do roztoku, ktorý sa potom vypustí. Liečba má rôzne obmedzenia. Musí sa robiť za prísnych hygienických opatrení, ožiariť miestnosť, kde dieťa spí, ak sa pohne a vypadne hadička, treba ju vždy napraviť. Na ústach nesmú chýbať rúška.
„Ako 12-ročné dieťa môžete zabudnúť na to, že chodíte do školy, že máte nejakých kamarátov, že môžete normálne fungovať,“ spomína Kamila s tým, že prakticky stále potrebovala maminu pomoc. Každý deň trvalo približne hodinu, kým sa dostala do postele.
Keď sa už situácia stávala neúnosnou, Kamilina mama sa rozhodla, že ak to pôjde, vzdá sa pre dcéru svojej obličky. Vyšetrenia potvrdili, že je vhodným darcom. Transplantácia sa uskutočnila v Bratislave.
Mladá žena tvrdí, že život po transplantácii sa nedá ani porovnať. „Keď sa dostanete do takej ťažkej životnej situácie, tak vás to naučí vďačnosti za také bežné veci, ktoré si väčšinou zdraví ľudia neuvedomujú, napríklad, že si večer oblečiete pyžamo, umyjete zuby a môžete ísť späť. Za tých osem mesiacov, čo som bola na dialýze, sme museli absolvovať neuveriteľnú tortúru, kým som sa mohla dostať do postele. Naučí vás to veľkej vďačnosti za bežné veci,“ ďakuje Kamila za to, že dostala takú možnosť vrátiť sa späť do bežného života.
Dnes je v piatom ročníku na právnickej fakulte. Spolu s mamou Helenou sa obe venujú svojej obľúbenej činnosti – ľudovému spevu. Chodia po vystúpeniach a darí sa im vyhrávať na rôznych folklórnych súťažiach. „Spievam rada, páčia sa mi ukrajinské a rusínske piesne, vôbec necítim, že mám len jednu obličku,“ povedala pani Helena, ktorá už šesť rokov pracuje v Rakúsku ako opatrovateľka. Kamila je už dnes úplne samostatná.
Na Slovensku je dnes po transplantácii obličky 115 detí. Odborníci upozorňujú, že detské obličky poškodzuje nadmerné solenie, nedostatok tekutín, opakované infekcie močových ciest i užívanie antibiotík a liekov proti bolesti či horúčke. Vo veku troch rokov už deti dostávajú v strave trikrát toľko sodíka, ako potrebujú. Na tieto skutočnosti upozorňuje Svetový deň obličiek, ktorý je desiateho marca.