Belgičanka Claudine sa s tajomným výrazom v očiach otočí ku škótskemu novinárovi a prísne sa opýta: viete, čo je inkvizícia? V tej chvíli prešedivený Škót zaváha, akoby ho naozaj vypočúval inkvizítor a neisto hlesne: áno. Claudine sa vzápätí rozžiari a pokračuje: „V tomto dome žila žena, ktorá chovala niekoľko zvierat: psy, mačky, kravy, sliepky.
A mala epileptického syna, ktorý občas mával záchvaty. Lenže v tej dobe,“ prísne pozrie na Škóta aj zvyšok medzinárodnej skupinky, „nikto nevedel, že epileptické záchvaty môžu spustiť aj rôzne silné zvuky,“ a v nadšení začne napodobňovať bučanie kráv aj štekanie psa, ktoré dohnali chlapca k záchvatu a jeho nešťastnú mamu až na hranicu. Veď synovi iste musela pobosorovať, mysleli si jej susedia.
Foto: MAURO COEN, BRUSEL
Nuž, stredovek nebola žiadna idyla. A koho raz obvinili z čarodejníctva, ten sa z toho len tak ľahko nedostal. „Jasné, Ruppert? Máte nejaké otázky? Ale nie o hranolčekoch či čokoláde,“ naoko sa zachmúri naša zapálená sprievodkyňa.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Prvú dávku informácií o čarodejniciach už sme dostali v bruggskej Sint-Jans-Hospital. V bývalom špitáli sv. Jána sa práve koná výstava Bruegelove čarodejnice. A sprevádza nás sama kurátorka Renilde Vervoortová, ktorá čarodejnice roky skúmala a napísala o nich aj dizertačnú prácu. Žiadna bulvárna téma, ako by si niekto mohol myslieť. Hneď pri vchode dostaneme do ruky sviečky, v 21. storočí pre istotu elektrické, aby sme v zošerenom priestore lepšie videli na exponáty. Alebo azda pre tajomnejšiu atmosféru?
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Lenže, naozaj to funguje. Najskôr vo vitrínach vidíme stredoveké spisy so strašidelnými obrázkami upaľovaných žien. Renilde vysvetľuje, v 15. storočí strach z diabla mimoriadne zosilnel. Diabol bol zosobnením všetkého zlého. Hovorilo sa mu aj Satan alebo Lucifer a vlastne to bol padlý anjel, ktorého Boh vykázal z neba. A keďže práve vládlo mimoriadne nepriaznivé počasie, ktoré spôsobilo neúrodu, hladomor a biedu, ľudia verili, že nastal koniec sveta. Nemali žiadne logické vysvetlenie pre kruté zimy, chladné letá a ničivé búrky, nuž ich pripisovali pôsobeniu diabla.
Foto: MUSEA BRUGGE, SARAH BAUWENS
Dnes už vieme, že v Európe v tom čase zavládla malá ľadová doba, ktorej najhoršie dôsledky sa prejavili v rokoch 1560 až 1630. Obdobie, ktoré sa krylo s tým najkrutejším prenasledovaním čarodejníctva. Nastali dlhé zimy s množstvom snehu, rieky zamŕzali tak, že znemožnili námorný obchod s Holandskom, nasledovali studené letá s častými búrkami a krupobitím, ktoré zničilo úrodu. A k tomu povodne, ktoré poškodili domy, mlyny, mosty a v ktorých sa utopilo veľa dobytka, takže nastal hladomor. To predsa nemohol spôsobiť nikto iný ako diabol. V roku 1486 vznikol slávny spis Malleus Maleficarum (maleficia označuje zlé čary), Kladivo na čarodejnice a hon na diablove pomocníčky sa mohol začať.
Foto: RIJKMUSEUM AMSTERDAM
Aj učení ľudia vtedy verili v pôsobenie nečistých síl. V Bruggách bol napríklad odborníkom na čarodejnice humanista a právnik, jeden z radných pánov, Joost de Damhouder (1507 – 1581), ktorý napísal dielo o čarodejniciach, spolku s diablom a sabate nazvané Praxis rerum Criminalium. A čo vlastne bosorky páchali? Rôzne škody, od zabitia dojčiat cez ničenie úrody, spôsobovanie zlého počasia, kysnutia mlieka až po spôsobovanie neplodnosti ženy a impotencie muža.
Za bosorku v Bruggách vyhlásili aj 65-ročnú vdovu Maycken Karrebrouckovú, ktorá žila z predaja mlieka a masla. Jej švagriná ju udala ako čarodejnicu z pomsty za to, že vdova ju dostatočne nepodporovala pri jej problémoch s manželom. Po piatich hodinách vypočúvania s ostnatým obojkom na krku sa Maycken priznala, že je bosorka. 23. júna 1634 skončila na hranici s inou údajnou bosorkou. A nasledovali ďalšie procesy, akoby Bruggy naozaj boli posadnuté diablom.
Renilde má historiek o čarodejniciach neúrekom. Nás však zaujíma maliar Pieter Bruegel starší. Pretože to bol práve on, kto prvýkrát stvárnil bosorku tak, ako si ju bežne predstavujeme. V roku 1565 vytvoril dve rytiny – Sv. Jakub pri čarovaní a Sv. Jakub a pád čarodejníka, ktoré publikoval antverpský tlačiar Hieronymus Cock. Odvtedy sú bosorky škaredé stareny, ktoré priletia na metle cez kozub a komín. V kozube stojí kotlík, kde buble čarovný nápoj a pri ohni sa vyhrieva čierna mačka. Bruegela začali napodobňovať holandskí a flámski majstri a nikto už nezobrazil bosorku inak ako s metlou, hoci do Bruegela sa verilo, že môže lietať na hocijakej palici.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V bruggskej nemocnici vystavujú nielen Bruegelove rytiny, ktoré sprevádzajú vypchaté mačky a odseknuté ruky, ale aj ďalšie fascinujúce obrazy – čarodejnice a sabatové scény v podaní Fransa Franckena a Davida Teniersa mladšieho. Ale stopy čarodejníc vedú až do súčasnosti – nechýba obálka časopisu s karikatúrou diabolského Hitlera v čarodejníckom klobúku, čarodejnice z Eastwicku, zo Salemu až po Harryho Pottera. Zo stropu visia metly, na stene kompletný kostým bosorky aj s klobúkom, v ktorom sa môže návštevník odfotiť. Alebo si môže sadnúť na lietajúcu metlu a dívajúc sa na krajinu, čo mu premietajú na plátno, podľahnúť ilúzii, že lieta ako čarodejnica nad mestom.
Foto: MAS ANTWERPEN
A komu by nestačilo, nech na odporúčanie Claudine navštívi najnovšie bruggské múzeum – venované mučeniu. Aj tam nájde stopy po bosorkách.