Pavol Matejak má 87 rokov, ale dodnes si pamätá, ako prvýkrát plietol korbáčik. Naučil ho to jeho otec. Vtedy žili v Brestovci, čo je dedinka neďaleko Myjavy, a tam boli deti zvyknuté pracovať a od útleho veku pomáhať rodičom.
„Otec mi povedal, už chodíš do školy, naučíš sa robiť korbáč. Ja ti ho už pliesť nebudem, len ti vysvetlím, ako sa to robí. Otec mi ukazoval, čo mám robiť, pri prvom mi aj pomáhal. Ďalšie veľkonočné korbáče som už plietol sám,“ spomína starý pán, z ktorého aj v tomto veku srší toľko energie, že by ju mohol rozdávať. A aj rozdáva, zakódovaná je v každom jeho korbáčiku.
Veľkonočné články, recepty, ozdoby a vajíčka na Velkanoc.Pravda.sk
Spočiatku plietol korbáče, ktoré nazýva klasické, robia sa z ôsmich prútikov. Neskôr sa naučil aj ďalšie druhy. Stačilo mu, že ich videl niekde na trhu, alebo len to, že ich niekto niesol v ruke. Pozrel sa na ne, spočítal, z koľkých prútikov sú urobené a už si dokázal predstaviť, ako postupovať. Sám prišiel na technológiu výroby, nepotreboval žiadne vysvetľovanie, žiadnu inštruktáž.
„Iba jeden korbáčik, tzv. opletaný, ktorý sa robí z deviatich prútikov, ten som nevedel obkukať. Nemohol som prísť na to, ako sa začína. Až raz mi to prezradil môj bývalý spolužiak z meštianskej školy. Ukázal mi začiatok a už som ho doplietol sám, lebo to je len opakovanie,“ vraví Pavol Matejak.
Štyri štýly
Pletie štyri druhy korbáčov. Za tie desiatky rokov, čo sa tejto záľube venuje, nenašiel žiadny iný vzor. Možno iba tie, čo sú zakončené rozdvojením, keď je koniec korbáča rozdelený na dve časti, ale to nepovažuje za ďalší spôsob pletenia.
Najjednoduchší je takzvaný vrkoč, ten dokážu upliesť aj malí chlapci či dievčatá. Pavol Matejak chodí aj s manželkou každý rok na rôzne akcie, ktoré robia napríklad kultúrne strediská – ukazujú, ako sa pletú korbáče a maľujú kraslice. Prekvapilo ho, že niekedy majú o pletenie korbáčikov väčší záujem dievčatá ako chlapci.
Základný vrkoč sa robí z troch prútikov, keď sa krajný prútik striedavo z každej strany vkladá medzi zvyšné dva. Ale oveľa krajší je, keď je upletený z deviatich prútikov. Postup je rovnaký, len namiesto jedného sa z každej strany prekladajú po tri prútiky.
Klasický korbáč sa pletie z ôsmich prútikov. Vlastne z osem a pol, lebo je potrebný ešte jeden, ktorý sa po dĺžke rozpolí. Ten sa používa na spevnenie rukoväte, zväzok ôsmich prútikov sa ním na hrubšom konci omotáva čo najtesnejšie. Rozpoleným prútikom sa lepšie opletá, aj to krajšie vyzerá. Potom sa osem prútikov rozdelí na dve časti, po štyri na každej strane. Prútik z vonkajšieho okraja jednej strany sa prevlečie stredom štvorice na druhej strane a vráti sa späť, ale na vnútorný okraj. Potom sa to isté urobí s vonkajším prútikom na druhej strane a tak to pokračuje ďalej.
Pekný je korbáč s predĺženou opletanou rukoväťou. Pletie sa z ôsmich prútikov ako klasický, len na opletanú rukovať sú potrebné ďalšie prútiky, zvyčajne štyri až šesť, podľa hrúbky korbáča.
Najzložitejší je opletaný korbáč, ktorý sa Pavol Matejak naučil od svojho bývalého spolužiaka. Začína sa ako klasický korbáč, ale vo vnútri má vložený deviaty prútik, a ten sa potom opletá dookola.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
„Všetko sú to prútiky z tzv. košikárskej vŕby. Zo smutnej vŕby sú dlhé prúty, ale korbáče sa z nich dajú pliesť veľmi ťažko, lebo sa zvyknú lámať. Košikárska vŕba je ohybná, tieto prútiky nie je problém sformovať tak, ako to potrebujem. Syn posadil asi 30 vŕb z odrezkov, čo som doniesol z Myjavy, rastú vedľa potoka, tam sa vŕba rýchlo rozvíja a rastie,“ hovorí Pavol Matejak.
Vrcholec vŕby sa však musí každý rok ostrihať „dohola“, aby mala aj o rok pekné prútiky, približne rovnakej hrúbky a dĺžky. Na strome sa nesmú nechať staré konáriky. Prútiky sa režú zvyčajne mesiac, mesiac a pol pred Veľkou nocou. Treba sa o ne riadne postarať, aby zostali pružné. Pavol Matejak ich zabalí do čiernej fólie a odloží na chladné miesto, spravidla v záhradke.
Najdlhší korbáč meral dva a pol metra
Tento rok už uplietol asi dvesto šibákov a do Veľkej noci ešte nejaké upletie. „Za posledných tridsať rokov som urobil vyše šesťtisíc korbáčov. Za celý život ich určite nebolo menej ako 10-tisíc,“ sumarizuje majster pletenia korbáčov. Najdlhší, ktorý doteraz urobil, meral dva a pol metra, to bolo na objednávku. Ale vraj by vedel upliesť aj dlhší, keby bol záujem.
V posledných rokoch upletie maximálne dvadsať korbáčikov za deň. Potom už tak pália konce prstov, že musí prestať. Tohtoročný rekord bol 29 korbáčov za deň, ale večer si už prsty necítil. V rukaviciach ich pliesť neskúšal a ani to skúšať nemieni, pri pletení prútikov potrebuje totiž cit. Ale bez problémov dokáže korbáč urobiť bez toho, aby sa na prsty pozeral, aj so zaviazanými očami. Môže pozerať televízny program a pritom pliesť korbáče.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Pred seba vyloží dva zväzky prútikov, v jednom sú žltej farby, v druhom červenej. Vraví, že radšej pletie zo žltej vŕby, lebo jej prútiky sú mäkšie a korbáčiky krajšie. Z červených robí košíky, to je ďalšie umenie, ktorému sa bývalý vojak z povolania naučil. Košíky si berie so sebou, keď ide do hôr na huby, to je ďalšia jeho veľká vášeň. Hovorí, že má veľmi dobrý orientačný zmysel, aj bez navigácie vie presne určiť miesto, kde sa nachádza.
Záujem o veľkonočné korbáčiky je stále veľký, ale podľa Pavla Matejaka ubúda vŕb.
„Čo som poznal miesta v okolí Trenčína, kde rástli vŕby, to je všetko zlikvidované. Niektoré padli za obeť, keď sa staval nový most, iné zobrala veľká voda. A čo nezobrala voda alebo nevyrúbali pri stavbe, to vyschlo. Vŕba potrebuje veľa vody. Teraz pár rokov po sebe boli veľké horúčavy, a to vŕby zničilo,“ predpokladá Pavol Matejak.
Ku korbáčom patria aj kraslice
Manželia Matejakovci bývajú v panelákovom byte na siedmom poschodí. Vravia, že to bol prvý panelák postavený v Trenčíne. Teraz je ich byt plný veľkonočných rekvizít. Korbáčiky s farebnými stužkami, háčkované kuriatka, ozdobné košíky a množstvo maľovaných vajíčok. Autor korbáčov je známy, kuriatka a košíkové aranžmán robí domáca pani Ida Matejaková (82), kraslice zase ich dcéra Dana Matejaková (59).
„Do Trenčína som sa prisťahovala zo Spišského Podhradia, keď som mala 20 rokov. Mala som susedku, ktorá prišla tiež z východného Slovenska, boli sme priateľky a raz mi pred Veľkou nocou hovorí – Idka, príď k nám, budeme robiť vajíčka. Ukázala mi, ako ich zdobí voskom, a to ma chytilo. Teraz už ruka nie je taká pevná ako kedysi, a tak som zdobenie kraslíc nechala na deti, dokáže to dcéra aj syn, takže mám nástupcov,“ usmieva sa Ida Matejaková.
Dcéra používa na zdobenie vajíčok dve techniky, buď voskový reliéf, alebo batikovanie. Pri voskovom reliéfe sa vyfúknuté vajíčko najskôr musí poriadne umyť v saponáte, aby sa odmastilo, nechá sa vysušiť a potom sa ponorí do farby, ktorú chceme mať ako základ. Predtým však treba dierky na oboch koncoch zapchať, aby farba nevtiekla dnu.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Zafarbené vajíčko sa opäť nechá riadne vysušiť a už sa môže zdobiť. Roztopený vosk sa nanáša špeciálnym perom, čo je vlastne drevená palička alebo ceruzka, do ktorej je zapichnutý špendlík, maľuje sa jeho hlavičkou. Každá jedna čiarka, to je jedno namočenie do horúceho vosku.
„Na maľovanie sú rozhodne lepšie domáce vajíčka, pretože tie z veľkochovu obsahujú zrejme všelijaké chemikálie a potom sa škrupina zle farbí, farba nechytá rovnomerne a vajíčko zostane fľakaté,“ hovorí o svojich skúsenostiach Dana Matejaková.
Aj pri batikovaní sa používa vosk, ale nie na farbenie, ale na krytie farieb. Je to celkom zdĺhavá zábavka. Postupne nanášate voskom vzory a farbíte, voskujete a farbíte. To, čo má zostať biele, zakryjete roztopeným voskom. Potom vajíčko namočíte do inej farby, napríklad do žltej. Necháte poriadne vyschnúť a roztopeným voskom nanesiete vzory, ktoré majú byť žlté. Potom vajíčko namočíte do ďalšej farby, a tak pokračujete ďalej.
Koľko farieb chcete, toľkokrát ho musíte farbiť a nechať schnúť. Na záver zoberiete vajíčko, opatrne ho priložíte k horiacemu kahančeku, aby sa vosk roztopil a zotierate ho papierovým obrúskom. Pod voskom sa objavia farby, ktoré ste ním zatreli.
„Prípadná chyba sa dá pri reliéfovej technike opraviť, ale pri batikovaní už nie. Pri voskovom reliéfe opatrne chybnú čiaročku odlúpnete a namaľujete novú, ale pri batikovaní už zostane po včelom vosku mastná stopa, na ktorú farba nechytí,“ upozorňuje Dana Matejaková.
Vŕbové prútiky sú symbolom života a zdravia
Korbáč sa v našej mysli spája s krutosťou, mučením a ponižovaním, ale jeho veľkonočná verzia je niečo celkom iné. Podobne ako voda aj vŕbové prúty, z ktorých je šibák upletený, majú ženám a dievčatám dodávať sviežosť, životnú energiu a zabezpečiť zdravie.
Sú to prastaré magické symboly, ktoré sa v našich končinách používali ešte v pohanských dobách. Šibačka bola typická pre západné regióny našej krajiny, oblievačka pre východnú oblasť. Dotyk zeleného vŕbového prútika, naliateho miazgou, zárodkom budúceho života, mal prinášať aj plodnosť. Rovnako aj oblievanie studenou vodou či kúpanie v potoku, bola to „živá voda“, symbol čistoty a zdravia.
Ani jeden z týchto zvykov nemal za cieľ dievčatá ponížiť alebo im ublížiť, práve naopak. Bol to rituál, ktorý mal spraviť ich život šťastnejším. A bol to spôsob, ako mládenec prejavil záujem o dievča. V súčasnosti sa zvyčajne praktizujú obe formy „mágie“, oblievačka aj šibačka. Alebo žiadna.
Kedysi kúpačov odmeňovali za ich návštevu a výkon zdobenými kraslicami, vajíčkami. Je to starý pohanský znak, ktorým sa vítala jar počas rituálnych obradov. Vo viacerých kultúrach sa vajíčko stalo symbolom nového života a vzkriesenia, kraslica bola zároveň nenápadným prejavom lásky. Mládencovi mala naznačiť, že ho dievčina nosí vo svojom srdci.
V súčasnosti sa kraslice využívajú skôr len ako veľkonočné dekorácie v domácnostiach. Súčasní šibači a kúpači sú zvyknutí na odmenu skôr v peňažnej podobe.
(mk)