Polárna žiara poteší dušu, bizóní hamburger telo

Prekonaj sám seba a vytrvaj.

Alebo: virtuálne si dýchnime do dlaní, pritiahnime huňatú čapicu silnejšie na uši, natiahnime rukavice – a zababušení vyrazme v ústrety nepoznanému dobrodružstvu – v rozprávaní slovenského víťaza Yukonského arktického maratónu. V záhlaví s prívlastkami – najstudenší a najťažší. Čo Ján Kriška niekedy dychtivo čítal o ošľahaných silných mužoch a drsno-pôvabnej kanadskej divočine v dielach Jacka Londona a bral ako inšpiráciu, zažil vo februárových dňoch na vlastnej koži.

Zocelili ho vysokohorské vynášky pod Ďumbier

„Trasa kopírovala aj cesty odvážlivcov, ktorí sa vydali hľadať zlato,“ vraví víťaz fyzicky i psychicky nesmierne náročného podujatia. Súťažiaci, svojím spôsobom dobrodruhovia, ktorí splnia podmienky, majú na prekonanie 300 míľ v nehostinnom snehovo-ľadovom teréne, limit osem dní. Kriška zvládol trasu za 117 hodín – za necelých päť dní.

„Nenaďabíte na civilizáciu, ak, tak len na občerstvovacích staniciach, kde môžete prespať. Ste súperom sám sebe – to ma lákalo i láka. Úchvatné panoramatické prírodné scenérie sú odmenou za vynaloženú námahu, keď váhate, či má zmysel ešte pokračovať. Vidieť, ako šírošíru bieloskvúcu snehovú pláň zalieva zelená polárna žiara, je niečo úžasné. Prežívate jedinečné zážitky so silnými emóciami – ako vo fascinujúcej rozprávke, od ktorej nejde odtrhnúť zrak,“ zdôrazní.

Hoci za menom najrýchlejšieho bežca vo výsledkovej listine je národnosť USA, ide o rodáka z Bratislavy, lekára-internistu so zabehnutou praxou v meste Mount Airy v Severnej Karolíne. V jeho osobe sa stretávajú dva silné príbehy – životný i športový.

Ako sa chlapec z hlavného mesta Slovenska, ktorý v detstve neraz chorľavel, stal vášnivým ultramaratóncom, testujúcim vlastné limity?

„K športu som mal vždy blízko. Aj v okolí Bratislavy sú kopce i zaujímavé terény. Karpaty som na bežkách i horskom bicykli prešiel krížom-krážom. Vždy som sa tešil na prázdniny u starých rodičov v Tisovci. Veľa času som strávil v Nízkych Tatrách, na chatu pod Ďumbierom som vynášal na chrbte náklad, skúsil som horolezectvo i skialpinizmus. A našiel som tam aj manželku Máriu. Poznali sme sa z Lekárskej fakulty, vedeli sme o sebe, avšak zblížili sme sa na vysokohorských túrach,“ podotkne. Odvtedy ich absolovali neúrekom v rôznych krajinách.

Čo dovolia staré kolená

Ultramaratón je však tortúra pre najsilnejšie nátury. Ide o adrenalínovú záležitosť? „Skôr endorfínovú, hoci s bolesťou v receptoroch. Povedal som si, že na staré kolená skúsim, na čo si ešte môžem trúfať. Ultramaratónci dozrievajú medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, budúci rok oslávim päťdesiatku. Pár ultramaratónov som zvládol, mám nejaké skúsenosti, a tak som sa prihlásil na yukonský. Napísal som, čo všetko som absolvoval – okrem iného aj 135-míľový beh v Minnesote, takisto v tvrdých podmienkach a mínusových teplotách. Uznali mi to, nemusel som ísť na dvojdňový kurz, ako sa správať v polárnej zime,“ naznačí, že organizátori na štart nepustia každého.

„Dôležitejšia než fyzická je mentálna príprava. Predstavuje sedemdesiat percent úspechu. Príroda, našťastie, ukázala vľúdnejšiu tvár, podmienky neboli až také kruté, ako mohli byť. Ba všetko ideálne sadlo. Rok predtým totiž klesla teplota aj na mínus päťdesiat stupňov, čo je už nebezpečný extrém. Teraz klesla najnižšie na mínus tridsaťpäť, priemerná sa pohybovala v rozpätí mínus desať až mínus pätnásť. V priebehu 24 hodín sa však dosť často menila.“

Každý pretekár ťahal špeciálne sánky so základnými vecami na prežitie. „Mal som stan, spacák, plynový varič, náhradnú obuv i oblečenie. Batožina vážila do pätnásť kíl. Na sebe som mal ľahkú páperovú bundu a otepľovačky, z troch párov špeciálnych topánok som použil dva, dobrú službu mi spravili náhradné vibramky, ktoré som prihodil na poslednú chvíľu. Sedeli mi lepšie ako nové.“

Špina za tri dni opadne

Akú stratégiu si zvolil na trase Whitehorse – Pelly Crossing?

„Taktika je kľúčová. Krátke dni sa menili na dlhé noci, v údoliach pri zamrznutej rieke mrzlo až prašťalo, podstatnú časť dňa prikryla tma. Podujatie som bral nie ako preteky, skôr ako expedíciu, ktorú musím prežiť. Dva mesiace som študoval, čo si vziať so sebou. Zvolil som ľahšiu verziu, aby som neťahal väčšiu záťaž. Približne dve tretiny trasy som prebehol, tretinu prešiel. No, prebehol. Myslel som si, že bežím, keby ma niekto videl, možno by namietal, že kráčam. Najmä do kopcov. Za hodinu som priemerne zvládol necelé tri míle. Vo voľnej prírode som nechcel bivakovať, vždy som dorazil na občerstvovaciu stanicu, kde sa dalo prenocovať. Vzdialenosti medzi nimi boli rôzne, k prvej v indiánskej rezervácii to trvalo najdlhšie,“ približuje.

Ako vyzeral nocľah pod strechou?

„Skromne. V spoločnej miestnosti som na podlahe roztiahol karimatku, vkĺzol do spacáku a zaľahol. V posteli som spal len poslednú noc.“ Patrila k ponuke aj sprcha?

Foto: DEREK CROWE

polárna žiara, ultramaratón Zelený svit polárnej žiary vás uchváti.

„Patrila, ale som ju nevyužil. Považoval som to za stratu času, ba nemal som ani uterák. Každá špina po troch dňoch opadne,“ zasmeje sa. „Je lekársky potvrdené, že pokožka sa regeneruje každých 24 hodín,“ nezaprie v sebe pohľad lekára.

Hra s mozgom

Koľko kríz doľahlo na Jána Krišku?

„Dve-tri spánkové. Oproti iným som mal výhodu – v lekárskej praxi sa venujem aj poruchám spánku, takže som si vedel poradiť. Je to najväčší problém, ak vás premôže v pustatine spánok, hrozí, že zamrznete. Preto má každý zariadenie GPS, organizátori majú prehľad o všetkých na trati. Ak sa niekto neohlási podľa dohodnutých pravidiel, vyrazí za ním hliadka na snežnom skútri. Zachránila jedného Taliana, našla ho päťdesiat metrov od sánok. Keď sa prebral, nevedel, kde je, mal omrzliny a ani po 24 hodinách nerozumel, čo sa stalo,“ opísal príhodu so šťastným koncom.

Na čo myslí ultramaratónec počas behu v divočine tajgy a tundry? Aké nástrahy naňho číhajú? „Ak si odmyslíme kruté počasie, najdôležitejšie je vyrovnať sa so samotou a obrovskými vzdialenosťami. Pre mňa to znamenalo hrať sa s mozgom, príjemne si klamať. Vžite sa do situácie, že ste sám, vôkol ani živáčika a na hodinkách s GPS vidíte, že najbližšia občerstvovacia stanica je v nedohľadne. Dlhý úsek k nej som si rozdelil na menšie a utešoval sa – ešte dvadsať míľ, desať, ešte päť…“

Nie je vhodnejšie ísť s niekým aspoň vo dvojici, aby cesta rýchlejšie ubiehala a pretekári sa navzájom potiahli?

„Navrhol som spoluprácu Írovi, mladšiemu chlapíkovi odo mňa. Odmietol, ba aj zhasínal čelovku, aby som ho nevidel. Naháňal ma, po sto míľach ma dobehol. Opäť som sa mu vzdialil, spravidla keď som odchádzal z občerstvovačky, on prichádzal. Podľa navigácie som mal prehľad o súperoch, no aj tak som v záverečný deň ešte zrýchlil. Vidina cieľa ma vyburcovala,“ prízvukuje.

Energia aj z prsných svalov

A čo fauna? Nehrozí nebezpečenstvom?

„V tuhej zime medvede, našťastie, spia. O spoločnosť sa sem-tam postarali polárne líšky. V snehu som videl aj stopy vlkov, ale tí sa ľudí boja, nezaútočia. Ublížiť by mohol los mokraďový, ale toho som nevidel – a ani bizónov, ktorých som však mal na jedálničku. Bizóních hamburgerov som sa v cieli nevedel dojesť. Vtedy zjete čokoľvek,“ povie uvoľnene. Koľko kíl spálil? „Nevážil som sa, odhadujem, že päť-šesť. Kalorický deficit je obrovský, telo si berie energiu z posledných zásob. Aj z prsných svalov, ktoré sa mi začali strácať.“ Aké pocity prežíval Ján Kriška, keď prešiel cieľom?

„Prvý pocit bol neskutočný výdych úľavy. Víťazstvo alebo nebodaj traťový rekord som ešte nevnímal. Uvedomoval som si to postupne. V cieli v kultúrnom dome indiánskeho kmeňa nik nečakal, bola tma, nešlo o typické víťazné prostredie. Musel som tam zotrvať ďalších 24 hodín bez sprchy. Mal som s miestnou holičkou po návrate do Whitehorse dohodnuté holenie brady s britvou, avšak presvedčila ma bradu si nechať a len ma ostrihala,“ objasní.

Foto: Ján Kriška

Ján Kriška, ultramaratónec Najťažšie je vyrovnať sa so samotou, tvrdí Kriška.

Odmenou pre vytrvalých zlatokopov, na ktorých sa usmialo šťastie, sa stali zlaté zrnká. Pri otázke o odmene za prvenstvo sa schuti zasmeje: „Dostal som medailu a tričko – ako každý. Avšak ten skvelý pocit je na nezaplatenie,“ podotkne húževnatý športovec telom i dušou.

Mám dva domovy

Prečo sa Ján Kriška rozhodol usadiť v USA?

„Hektický november 1989, keď sa menil režim, som ako poslucháč piateho ročníka Lekárskej fakulty UK vnímal intenzívne a s veľkými očakávaniami. Počas revolúcie som pomáhal obnoviť Bratislavský spolok medikov. Po atestácii z interny som však profesijne nenapredoval tak, ako som si predstavoval. Zmeny sa diali na môj vkus pomaly, a tak som zamieril do Detroitu za jedným krajanom. Keď príde Slovák do Severnej Ameriky, zažije iné mravy i kultúru. A to som už mal z vysokoškolského štúdia skúsenosť z jedného semestra v kanadskom Hamiltone. Vtedy som ani nepomyslel, že by som tam mohol žiť,“ vysvetľuje.

„Po nostrifikačných skúškach som pracoval tri roky ako junior doktor v nemocnici Henryho Forda. Detroit sme však nepovažovali za atraktívne mesto pre život. Manželka je tiež lekárka, mala príbuzných v Severnej Karolíne. Oslovil ma jeden Čechoslovák, ktorý tam zakladal lekársku prax. Usadili sme sa v mestečku Mount Airy, mám tam klientelu. Popri tom šesť rokov varím pivo, chystáme sa otvoriť piváreň. Som sám sebe pánom – a už by som nemenil,“ spokojne zdôrazní otec troch detí.

Kde je doma? „Keby som bol skeptik, poviem, že nemám domov. Ako optimista tvrdím, že mám dva domovy – na Slovensku i tu. Počas nedávnych volieb som v Bratislave navštívil rodičov. Netajím, Slovensko mi chýba, teším sa z každého jeho úspechu – či už v športe alebo v akejkoľvek oblasti. Držíme mu palce v Severnej Karolíne,“ pripomenie Kriška.

Piští ešte po niečom jeho ultramaratónska duša – alebo už je v cieli?

„Piští. Yukon nebol fyzicky najnáročnejší, viac mi dalo zabrať 330 kilometrov s veľkými prevýšeniami na Tor des Géants v Taliansku. V budúcom roku ma láka 1000-míľový Iditarod na Aljaške, jednoznačne najnáročnejší a najdivokejší ultramaratón.“ Vraví, že so športom to nepreháňa. „Každý deň buď plávam, behám alebo bicyklujem,“ dodá.

Hľa, aký vie byť život zaujímavý a pestrý, ak prekonáš sám seba a vytrváš!