Islam a sexualita: včera téma zaujímavá, dnes príliš citlivá

Na prelome milénií téma sexuality spojenej s arabským etnikom a prevládajúcim islamským náboženstvom bola pre nás neznáma a nepútala pozornosť. No situácia sa začala meniť už pred niekoľkými rokmi.

13.04.2016 14:00
Džibutska Džibuti, moslimské ženy, valuty,... Foto:
Valutové priekupníctvo v hlavnom meste Džibutska Džibuti je v područí žien.
debata (17)

Prvé zmeny vo vnímaní tejto témy v Európe nastali v súvislosti s dovolenkami v najobľúbenejších arabských turistických destináciách. Vtedy, keď sa rozmohli netradičné manželstvá urfí, najmä medzi mladými Egypťanmi a Tunisanmi a európskymi turistkami, Slovenky nevynímajúc. Mnohé z takýchto manželstiev, ak nie väčšina, sa skončili hlbokými zárezmi na duši. (A často vyprázdnenými peňaženkami Európaniek.)

Dnes sa svet posunul ďalej: blízkovýchodné myslenie má Európa možnosť zažívať na vlastnej koži – a vlastným pričinením. Do Európy prinášajú migranti, utekajúci pred domácimi konfliktami, aj celkom odlišné chápanie mužsko-ženských vzťahov.

Priblížme si viaceré fakty a skutočnosti, ktoré nám objasnia, na akých princípoch funguje vzťah ženy a muža v arabsko-islamskom svete. A tiež ako sa difúzia tohto fenoménu prejavuje na starom kontinente.

Ak porovnávam nastavenie spoločnosti dnes a pred viac ako piatimi rokmi, keď mi vyšla prvá kniha zameraná na arabský svet, táto tematika pôsobila skôr exoticky. Šlo o jednu zo zaujímavostí vlastných inej kultúre. Dnes je situácia diametrálne odlišná a celá problematika týkajúca sa Arabov a moslimov sa stala nanajvýš senzitívnou. Až do takej miery, že osciluje medzi čiernou a bielou. Napríklad keď jednotlivec je schopný označiť niekoho za xenofóba, a ten pritom len pomenúva realitu, hoci je drsná. Na druhej strane, mnohí tlieskajú politickým krokom, ktoré vrhajú európske spoločnosti do obrovského napätia a blízkovýchodné krajiny do vojen. I toto je, žiaľ, prejav Európy dneška, ktorá by mohla ukázať svoju silu a náležite pomenúvať javy.

Je nepopierateľné, že sme veľmi rozdielne civilizácie. Hoci máme mnoho spoločného, máme aj veľa odlišného. Preto je nutné povedať, že aj v arabsko-islamskej spoločnosti mnohé vzťahy a manželstvá fungujú v podstate ako u nás. Tiež, že väčšina manželstiev je monogamných. Ibaže mužsko-ženské vzťahy sú postavené na inom základe v porovnaní s hodnotami, ku ktorým Európa začiatkom tretieho milénia dospela. Ja som dospela k tomu, že islam je mimoriadne pragmatický a vnímam ho skôr ako ideológiu, ktorá aj vzťahy, a to nielen mužsko-ženské, ale všetky, rieši prakticky a obchodne. Preto citový aspekt v istej časti tohto spoločenstva jednoducho chýba. Prejavuje sa to najmä u fundamentalistov, t. j. takých, ktorí sa krvopotne držia náboženských textov a nie sú schopní či ochotní dať priestor inému názoru.

Na druhej strane stojí vzdelanostná elita, s ktorou sme schopní dostatočne korelovať. Lenže šírka tejto vrstvy je iná v Libanone a iná v Saudskej Arábii. Hoci pospolitý ľud štandardne nemá sklony k fundamentalizmu, záleží na sile, ktorá ho na svoju stranu priláka. Mojím zámerom v tomto článku je analyzovať systémové nastavenia arabskej spoločnosti s prevažujúcim islamským základom. Zároveň jasne vymedziť tie, ktoré medzinárodné spoločenstvo vníma ako citlivé, spiatočnícke a pre integritu jednotlivca a spoločnosti ako nebezpečné.

Osobný zážitok

V čase, keď som pracovala v Dubaji, hlavným zákazníkom firmy, ktorú som viedla, bol dopravný podnik mesta Dubaj. Jej manažérom projektu Dynamického navigačného systému pre Dubaj bol istý Sýrčan. Nepríjemný, vždy robil zlú krv a prihrieval si svoju polievočku pred emirátskymi predstaviteľmi. Stretávali sme sa na obchodných a technických rokovaniach. Keď som na nich bola, vždy sme sa so zákazníkom nejako dohodli. Keď som na nich nebola, nakoniec som rokovanie musela absolvovať, aby sme niečo vybavili.

Raz sme boli na výstave o navigácii a satelitnej komunikácii v Abú Zabí. Bol tam aj on. Rozprávali sme sa o spoločnom dubajskom projekte, o ďalších krokoch. Vždy som si dala záležať, aby rozhovor s ním prebiehal formálne a vecne. Teraz, po niekoľkominútovej diskusii, mi Sýrčan Sámir s rovnako formálnym výrazom na tvári hovorí, že má pre mňa ďalší projekt. „Mám pre teba projekt sobáša. Zoberieš si ma?“ spýtal sa ma chladne. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo ho niekam poslať! Keď som uvažovala, ako zareagovať, v tom momente mi napadlo arabské príslovie as-ság bis-ság!, teda „oko za oko!". S vážnou tvárou som mu povedala „nie!“, s takou istou dávkou chladu a razantnosti. A tiež, akoby sa nič nestalo, som pokračovala o dubajskom projekte kopírujúc jeho vlastnú komunikáciu. Sámir bez jediného mihnutia oka pokračoval ďalej. Tváril sa, že sa nedeje nič, na čom by mu záležalo. Alebo sa ani tváriť nemusel. Odvtedy reč s ním bola iba o navigačných projektoch, o „projekt sobáša“ ani nezavadil.

Čo by sa dalo vyvodiť z môjho vlastného zážitku, ak si vezmeme na mušku vzťah muž a žena? Zážitku, jedného z mnohých, v ktorých bol aktérom arabský muž a žena, plus v ďalšej kategórii žena cudzinka, a zároveň v konkrétnom arabskom prostredí? Poďme na to. Vyskakuje nám tu hneď niekoľko úrovní, ktoré nám priblížia diapazón myslenia a chápania štandardného muža z arabského prostredia.

Sudánska kamarátka Hadja je rozvedená a popri... Foto: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER
Sudán, sudánske parfumy Sudánska kamarátka Hadja je rozvedená a popri práci si prilepšuje výrobou tradičných sudánskych parfumov a kozmetiky. Stará sa o svoje tri deti, mamu a dve sestry. Bratov hladných určite nenechá.

Sex, vek a misia

Mladý Sýrčan, presnejšie mladý po tridsiatke, bol stále slobodný. Tak ako mnohí arabskí muži, aj on sa chcel oženiť. Celá arabská spoločnosť bez ohľadu na to, či ide o moslima, kresťana, alebo vyznávača iného vierovyznania, má zafixované, že s ohľadom na mužsko-ženské vzťahy je spoločensky vyhovujúci taký muž, ktorý je ženatý. Ďalšou arabsko-islamskou premisou je, že musí mať deti, inak sa za muža takmer ani nepovažuje. Žiadnou premisou, zato obrovským tabu je predmanželský sex. A arabská, a zároveň islamská spoločnosť (nijako malá!) oplýva masami mladých mužov aj po tridsiatke, ktorí si sex vo svojom živote ešte nevyskúšali. Dôvod? Nie sú ženatí. Dôvod? Prevažne ekonomický.

Na to, aby sa muž mohol vôbec oženiť, musí mať peniaze. Peniaze na zabezpečenie bývania po svadbe, na vybavenie bytu alebo domu. Tiež na zlato pre nevestu, na vystrojenie svadby a na veno. Pravda je taká, že hospodárska situácia arabských a moslimských krajín – okrem pár výnimiek – je neutešená. S nekontrolovanou a v podstate vládami podporovanou vysokou pôrodnosťou mladá generácia do 20 rokov svojím počtom už prevyšuje strednú a staršiu a štáty ani zďaleka nie sú schopné poskytnúť dostatok pracovných miest. Vlády proklamujú islam, kde sa splodenie moslima považuje za bohumilú činnosť, pričom monarchie sa v tejto veci zásadne neodlišujú. Výnimkou sú, respektíve boli sekulárne krajiny – Irak, Sýria, Líbya, ktoré však západná spoločnosť rozvrátila.

K tým progresívnejším sa ešte počítajú Tunisko, Maroko, Egypt a Libanon, všetky na hranici s európskym civilizačným susedom, ale i tieto nemajú ustlané na ružiach ekonomicky ani politicky. To znamená, že prinajmenšom v samotných arabských krajinách medzi mladými ľuďmi často prevláda beznádej a vízia „nijakej“ budúcnosti. Mladí sa pretĺkajú životom a sú ochotní chytiť sa akejkoľvek slamky. Preto väčšina, ak nie takmer všetci, kým dospejú k možnosti mať svadbu, hoci len za najnižších možných výdavkov, si nemôžu dovoliť mať regulárny sex, t. j. heterosexuálny a so svojou manželkou. Neuspokojenosť fyzických potrieb mladých mužov generuje následky. Frustrácia rastie. Ideológia v podobe náboženstva plus hospodárska situácia ju iba živia.

Jazíd Íjás z irackého Kurdistanu prežil... Foto: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER
Kurdistan, jazíd, islam Jazíd Íjás z irackého Kurdistanu prežil besnenie Islamského štátu. Po mesiacoch v utečeneckých táboroch si našiel prácu aj manželku z vlastnej komunity.

Ako nájsť toho pravého?

I keď v mnohých arabských rodinách a komunitách už je širší priestor na slobodný výber partnera, spútanosť tu svoje miesto stále má. V mnohých prípadoch sa skutočne stáva, že dvaja sa zaľúbia a aj sa zoberú s odobrením rodičov. Samozrejme, táto situácia nastáva najmä v otvorenejších krajinách a v liberálnejších rodinách. Napríklad v Kuvajte si hlavne mestskí mladí cestu k sebe nájdu. Bez akýchkoľvek sprostredkovateľov. A to napriek tomu, že Kuvajt má ešte stále nálepku pomerne konzervatívneho štátu, hoci je nesporne otvorenejší ako miestne obyvateľstvo Spojených arabských emirátov.

Ako sa jeden z typov zoznámenia v Kuvajte deje? Sedíte si v aute a zrazu vidíte, že vás okoloidúci vodič pozoruje. Keď ste žena a chcete sa zoznámiť, stiahnete okno a muž vám hodí do auta lístok s telefónnym číslom. Alebo parkujete a veselý či vážnejší mladý muž vám podá lístok s číslom. Alebo vás autom prenasleduje až domov.

V protiklade k tomu stoja sobáše miestnych beduínov, ktorí síce pracujú na najvyšších vládnych postoch a prevážajú sa v drahých autách, ale srdcom stále zostávajú beduínmi. V takých rodinách dievčatá, resp. dievčatká zahaľujú od mala. A potom sa mladý pár uvidí prvýkrát na svadbe. Nakoniec zistia, že sú bratranec a sesternica a spomenú si, že predsa sa už niekedy videli, vtedy, keď mali sedem rokov. No netreba priamy kontakt so zámerom manželstva brať úplne ako bernú mincu. Celkovo sa dá povedať, že čím ďalej sú krajiny od Stredozemného mora, tým je väčšia tendencia k tradicionalizmu – dohadzovačstvu alebo dojednaniam zväzkov rodín, kmeňov, tiež z obchodných, ale aj politických dôvodov.

Napríklad jeden môj známy, 37-ročný Sudánec je ženatý vďaka previazaniu rodín vládnucej Národnej kongresovej strany. A to napriek tomu, že je vzdelaný a svetobežník. Hoci rozvod už bol na pretrase, manželstvo stále pretrváva; držia ho deti. Podľa indícií je to však iba otázka času, keď sa mladý muž ožení s druhou ženou a prvá zostane manželkou iba na papieri, v tom istom dome, ibaže na inom poschodí. To znamená, že hoci projekt sobáša v podaní spomínaného Sámira vyznieva pre naše zemepisné a mentálne šírky bizarne, pokrokom je, že budúcu manželku si vyberá on sám. Nenadarmo, veď pochádza zo Sýrie.

V jemenskom Adene stále cítiť stopu... Foto: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER
Jemen, Aden, turista V jemenskom Adene stále cítiť stopu otvorenosti. Starší pán ochotne radí autorke článku a najradšej by bol, keby sa vrátili staré časy.

Kde to väzí?

Aby sme pochopili proces vzťahu väčšinového arabského muža, t. j. moslima, ale aj moslimského Nearaba k žene, musíme začrieť do zdroja, kde sa názory a pojmy inštitucionali­zovali. Nariadenia a vzťahy medzi mužmi a ženami sa pretavili do islamského práva šaría zo základnej náboženskej literatúry, ktorou je Korán a hadísy, teda zaznamenané skutky a výroky zakladateľa islamu Mohameda.

Z viacerých koránových veršov vyplýva, že postavenie ženy v porovnaní s mužom je nerovnaké. Vo svojej podstate je zrejmé, že žena a muž majú na svete rôzne úlohy. Vytušili to, ako mnohí iní, aj moslimovia a podľa toho sa zariadili. Preto z môjho pohľadu vyznieva prinajmenšom alibisticky, keď sa mnohí moslimovia snažia nerovnosť pohlaví kontinuálne a nepresvedčivo popierať.

Inú hodnotu moslimky oproti moslimovi v rodinách vidno najmä pri sobáši, rozvode a dedičstve. Bez ohľadu na to, že dnes sa berú aj zaľúbenci, nevesta na samotnom akte podpisu manželskej zmluvy v mnohých prípadoch, ak nie vo väčšine, vôbec nie je prítomná. Napríklad v Sudáne ani nemôže byť. Navyše žena vôbec nemá vplyv na sobáš svojho muža s druhou ženou, ak sa on tak rozhodne. Rozvod napriek pokročilým časom zostáva väčšinou v rovine trojnásobného zapudenia ženy zo strany muža a, žiaľ, nie je to len mýtus.

Žena dedí polovicu z toho, čo muž. A to napriek tomu, že dnes sa ekonomická situácia podpisuje aj na rozdielnom nastavení v zabezpečovaní živobytia, lebo mnohé arabské ženy sú živiteľkami rodín, a k tomu početných rodín. Tieto základné fakty dokumentujú to, že žena je vylúčená z formálneho rozhodovania, t. j. určovania svojho vlastného osudu. Že sa musí podriadiť svojvôli muža pri jeho iných sobášoch, v jeho rozhodnutí sa s ňou rozviesť, keď ju môže s okamžitou platnosťou poslať síce so sobášnym zlatom, ale inak s „holým zadkom“ k rodičom.

Takáto situácia dáva mužovi pocit, že má nad ženou moc. Že si v podstate môže robiť, čo chce. Hovoríme o štandardnom arabskom, prípadne moslimskom mužovi, ktorý sa riadi náboženskými nariadeniami resp. textami, a niektorými doslovne. Berúc do úvahy úroveň vzdelania – a od toho sa odvíjajúcu schopnosť myslenia a konania aj vo vzťahu k žene naprieč celým arabsko-islamským svetom – musíme si uvedomiť, že takýchto mužov je stále veľa. To má za následok väčšinové vnímanie postavenia ženy tak, ako sme si opísali.

V tuniskom Kairouane ženy každý deň čakajú na... Foto: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER
Tunisko, Kairouan, moslimské ženy V tuniskom Kairouane ženy každý deň čakajú na nájomnú prácu pomocníčky v domácnosti.

Situácia je iná v sekulárnych krajinách, kde skutočne existuje možnosť nezapájať náboženstvo do „každej vety a každej myšlienky“, kde bol vytvorený mentálny priestor pre širšie uvažovanie, dokonca aj za hranicu náboženstva. A práve prekračovanie hranice náboženstva sa tradične považuje v konzervatívnych spoločenstvách za rúhanie, a to sa už hodnotí ako konanie, po ktorom môže nasledovať trest smrti.

Je preto obrovskou katastrofou, že tento sekularizmus Západ prostredníctvom svojich vojen na Blízkom východe takmer vymietol – úmyselne či neúmyselne zlikvidoval priestor pre realistickejšie úvahy o živote ako takom. Potom, keď sa stretnú rozdielne kultúry, existuje iba úzky priestor, kde sa hodnoty dokážu prekrývať.

Dobre to vidno na súčasnom dianí v Európe. Európske špičky a mnohí aktivisti, ktorí sa riadia európskymi hodnotami, márne, naivne alebo z iných dôvodov očakávajú, že tie isté hodnoty budú v rovnakej intenzite uznávať aj národy Blízkeho východu a Afriky. Migranti a utečenci sa budú správať iba tak, ako vedia a podľa toho, čo majú zasiate v duši. Myslieť si, že keď sa naučia európsky jazyk, zmení sa ich mentalita, je nerealistické. Pôjde o dlhodobý proces. Veď koľko desaťročí trvalo režimom hlavne v Iraku, Egypte, Tunisku, Libanone a Sýrii, kým sa začali vnímať ako pokrokovejšie než ostatné arabské krajiny? A v tomto prípade hovoríme o podobnom kultúrnom prostredí.

Česť alebo ego?

Vezmime si na mušku vraždy "zo cti“. Ide o názorný príklad vzťahu muža k žene, ktorý poukazuje na majetnícky a mimoriadne tradicionalistický prístup. Úkladná vražda mladej ženy je spáchaná v rámci rodiny. Za to, že sa pozrela na cudzieho muža, že s ním komunikovala, či v málo početných prípadoch, že s ním mala sexuálny styk. Stáročná tradícia krajín točiaca sa hlavne okolo Jordánska a zasahujúca Turecko, Sýriu, Palestínu, Irak a Saudskú Arábiu, hovorí, že nemôže dôjsť k pošpineniu cti rodiny, rodu, kmeňa.

Za jedno z hlavných poškvrnení sa práve ráta vzťah muža a ženy vybočujúci z radu spoločensky stanovených pravidiel. A vskutku, keď nastane podozrenie z takejto eventuality, existuje nepísané právo mužského člena rodiny odčiniť toto poškvrnenie preliatím krvi. Otec zabije dcéru, brat sestru. Najlepšie vlastnou rukou. On rozhoduje o jej živote a smrti. Prezumpcia neviny je tu bezpredmetná. Tu musím doplniť zásadnú vec: totiž v islame sa sexualita pripisuje výlučne žene a mnohí moslimovia vďaka islamským učencom ulamá tak vnímajú ženu ako nositeľku vrodenej vlastnosti zvádzania. Takže k žene pristupujú z takéhoto pohľadu úplne automaticky.

Najviac vrážd "zo cti” z arabských krajín sa udeje v Jordánsku. Viac ako desaťnásobne však tento počet prevyšuje Pakistan, kde sa ročná bilancia šplhá k tisícke. O tom, že je táto problematika ostro vypuklá a prekročila mieru tolerancie, svedčí aj čerstvo udelený Oscar pakistanskému krátkemu dokumentárnemu filmu Dievča v rieke.

Vráťme sa však trocha bližšie, do Jordánska. Pokiaľ ide o právny rámec, jordánska legislatíva takúto vraždu ospravedlňuje. Argumentuje tým, že páchateľ podľahol zúrivosti. Hoci Jordánsko podpísalo Dohovor o eliminácii všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) v roku 1980, príznačné je, že parlament ho bol schopný ratifikovať až o 12 rokov neskôr. Na tomto príklade pekne vidno vnútorný boj medzi tradíciou a snahou siahať na humanistické hodnoty. Lenže nakoniec to bude možno Pakistan, ktorý prinajmenšom legislatívne tromfne aj Jordánsko, lebo po oscarovej medializácii vážneho spoločenského problému pakistanský premiér Naváz Šaríf vyhlásil, že súčasný stav chce zmeniť. Tak, aby páchatelia – t. j. najbližšia rodina – aj keď „odpustia“ žene jej „prečin“, boli potrestaní.

Tradičné oblečenie ženy v jemenskom hlavnom... Foto: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER
Saná, moslimská žena Tradičné oblečenie ženy v jemenskom hlavnom meste Saná.

Keď sa našinec snaží pochopiť takéto pohnútky, pochodí asi ťažko. Totiž v spoločnosti a kultúre, v ktorej sa pohybujeme, je takýto prístup takmer pre všetkých niečo nepredstaviteľné. Pritom sa čudujeme, že to niekto môže urobiť, a navyše v rámci vlastnej rodiny! Aký má otec vzťah k svojej dcére, keď ju dokáže bezcitne zabiť? Okrem samotných páchateľov má tento primitívny zvyk početných prívržencov. Strach o život je jedným z dôvodov, prečo sa ženy boja rozhodovať o svojom vlastnom živote. Táto problematika exemplárne poukazuje na to, aké rozdielne kultúry na tejto planéte jestvujú.

Kto je vôbec autorita?

Lenže s týmito zločinmi voči ženám sa pokračuje nielen na území, kde sa začali vykonávať, ale preniesli sa všade tam, kam sa ich nositelia dostali. Aj v Nemecku, kde žije už tretia generácia Turkov, sa táto vražda občas vyskytne. Hoci cudzie prostredie na jednej strane môže inšpirovať a motivovať posúvať sa myslením dopredu, na druhej strane sa stáva, že spôsobí úplne opačný efekt. Človek sa do seba uzavrie a všetko cudzie vníma ako nepriateľské. Takýto jedinec si v cudzom prostredí nevie nájsť autoritu, o ktorú by sa oprel. Autoritu takého charakteru, akú poznal vo svojom domovskom prostredí, t. j. náboženskú alebo vojenskú, ktorá mu jasne definuje smer. Všetci ostatní ako autorita nefigurovali, nanajvýš vlastný otec a dedko.

Neschopnosť nájsť si autoritu a príliš široká paleta slobodného myslenia, keď je človek zvyknutý viac-menej iba na jednu možnosť, majú za následok sklony k -izmom. K radikalizmu, fundamentalizmu, extrémizmu, terorizmu… Neschopnosť pochopiť iné hodnoty, neschopnosť dokázať prijať širší priestor slobody produkuje aj také zločiny ako spomínané vraždy. To znamená, že jedinec, ktorý je schopný taký zločin vykonať, sa neriadi zákonmi krajiny, ktorá ho prichýlila, lebo ich uznávať nechce alebo ich uznávať ani nedokáže.

Keď je žena manželka

Ešte v čase, keď som študovala v Egypte, otravovali ma nekonečné otázky predovšetkým zo strany mužov, či som pani, alebo slečna. Dobiedzali, len aby dospeli k jednoznačnému poznaniu o rodinnom stave ženy. Prečo? Aby vedeli, aký prístup majú zvoliť. Či majú mať odstup a preukazovať rešpekt k žene manželke (nosiac v predstave moslimský rámec), alebo či môžu využiť voľný priestor na potenciálne dvorenie a fyzický kontakt, kde nehrozí, že dostanú po prstoch.

Manželka je akoby chránenou oblasťou konkrétneho muža. Vo fundamentalis­tických rodinách, respektíve keď je muž fundamentálne založený, t. j. bezvýhradne sa riadi fundamentom obsiahnutým v náboženskej literatúre Koránu a hadísov, sa aj intimita manželského vzťahu opiera o náboženské verše, počínajúc 7. storočím. Faktom zostáva, že nejeden manžel zastrašuje manželku tým, že mu musí vyhovieť kedykoľvek, keď on má chuť na sex.

Poskytnúť uspokojenie mužovi je ženina nábožensko-manželská povinnosť, aj keby mala odísť od sporáka, ako hovorí jeden zo známych hadísov. V inom od al-Buchárího sa zasa uvádza, že ak žena odmietne svojho muža, strávi celú noc v hneve a anjeli ju budú preklínať. Ďalší hadís vzťahujúci sa k sexu hovorí, že všetky druhy športov sú stelesnením zla okrem troch: 1. jazdiť na koni, 2. strieľať z luku a 3. vyliezť na manželku. Treba si uvedomiť, že takáto literatúra existuje a využíva sa, v niektorých prípadoch ako dogma.

Treba však povedať, že spomínané nariadenia či odporúčania sa neuplatňujú v arabsko-islamskom svete plošne. V mnohých prípadoch žena „šéfuje“ domácnosti či dokonca má muža „pod papučou“, ale samotná ich existencia oprávňuje toho, kto má tendenciu ich využívať.

V libanonskom Zahlá sa v reštaurácii Khalaf... Foto: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER
Libanon, Zahlá, mariáš V libanonskom Zahlá sa v reštaurácii Khalaf & Abou Sleiman každý týždeň stretáva partia kamarátok a dajú si mariáš.

Keď je žena nemanželka

Mimoriadne pragmatický vzťah muža a ženy bol právoplatne ustanovený v 7. storočí, keď došlo ku kodifikáciu Koránu, a potom neskôr, keď právnu silu nadobudli spomínané hadísy. V tom čase prebiehali kmeňové vojny, a to bol dôvod, prečo si vojnová korisť našla miesto v islamskej legislatíve. Podľa nej za korisť sú považovaní aj otroci. Ich status je vo viacerých veršoch Koránu jasne stanovený. Stanovený je aj vzťah k otrokyni. Že je súčasťou tohto vzťahu, dokumentujú viaceré verše, ktoré do detailov rozpitvávajú styk. Napríklad, či ho mať naplno, alebo prerušovane. Lebo netehotná otrokyňa sa na trhu mohla lepšie speňažiť. V každom prípade podmienky pre legálny sex s otrokyňou boli „ošetrené“. Samozrejme, že nikto sa o takomto sexe nezmieňuje ako o znásilnení. Hoci otroctvo arabské štáty postupne zrušili, Mauritánia síce až na tretíkrát, islam sa doteraz od otroctva nedištancoval.

Tým, že sa v právnej vede vyčleňuje sex s manželkou, ktorá je moslimka, alebo sex s otrokyňou, na ktorú má moslim právo, vzniká priestor na to, ako sa vníma sex s inou ženou, ktorá nie je ani moslimka, ani otrokyňa. Závisí od individuálneho názoru islamského učenca, imáma, alebo aj samotného moslima.

V Afrike sa v posledných rokoch znásilnenie začalo využívať ako vojnová zbraň. Uplatňuje sa ako najväčšie zneuctenie, ktorým sa muž dokáže na žene vyvŕšiť. Navyše ak časť islamskej spoločnosti, hoci aj percentuálne menšia, vyrastá v doslovnej aplikácii náboženských textov, ktoré priestor pre uvedené vysvetlenia poskytujú, potom sa ani násilie násilím volať nemusí a znásilnenie ako termín ani nemusí existovať.

Podľa interpretácie radikálnych islamských učencov znásilnenie manželky nemusí byť znásilnením, lebo manželský sex chce Boh. Znásilnenie otrokyne znásilnením nie je, lebo otrokyňa nepožíva status rovnocenného človeka porovnateľného s moslimkou. Iná žena, cudzinka a nemoslimka dokonca ani nemusí byť považovaná za plnohodnotnú ľudskú bytosť – tu hovorím vyslovene o radikáloch ako napríklad z tzv. Islamského štátu, či o niektorých neznášanlivých imámoch – a preto podľa nich znásilnenie ani nenadobudne právnu podstatu znásilnenia. Tým sa nahráva kruhom, ktoré tento fenomén riešiť nechcú, lebo to ani riešiť nepotrebujú, pretože im vyhovuje.

Aby sme však nehádzali dôvody násilia iba na mužov, je potrebné povedať, že existujú ženy, čo násilie samy podporujú. Napríklad tým, že mnohé sú presvedčenými zástankyňami ženskej obriezky. Ani nevedia, že tým ničia ženu a dávajú ju do područia mužovi celou jej bytosťou – fyzicky, mentálne a emocionálne – a ako tým nahrávajú egu mužov.

Cudzinka a nemoslimka

Začrime ešte hlbšie do vzťahu arabského moslima k cudzinke. Cudzinka v mnohých prípadoch nie je moslimkou. To znamená, že podľa fundamentálnej interpretácie nepatrí k váženým a cnostne vnímaným ženám islamskej obce. Najjednoduchším vysvetlením potom pre radikála zostane, že cnosť pripisovaná moslimkám sa na cudzinku nevzťahuje. A to bez ohľadu na to, či je kresťanka, židovka, zoroastriánka alebo sabejka, teda príslušníčka náboženstva spomínaného v Koráne, ktoré sa má akceptovať ako „ľud Knihy“.

Keďže prostoduchý alebo dogmami riadený moslim prinajmenšom tuší, kde je hranica toho, čo si vo vzťahu k žene dovoliť môže a čo nie, v prípade cudzinky sa preňho stiera. Nadobudne dojem, že si môže vynútiť čokoľvek a podľa vlastných nastavení, že má na to aj právo, lebo nejde o plnohodnotnú ženu – nie je moslimka.

Na to, aby sme približne zhodnotili, aký pomer medzi islamskými mužmi v tomto nazeraní jestvuje, musel by byť vykonaný nezávislý sociologický výskum. Je skutočne nutné nebáť sa a prikročiť k analýze dôvodov a druhov myslenia, aby sa veci aj na úrovni štátov či organizácií mohli začať riešiť aj v tejto najcitlivejšej oblasti islamských spoločností. Na druhej strane: hoci dochádza na arabskej ulici k označeniu cudzinky „sladká ako med, pekná či beloška“, ktoré je sprevádzané „hladným pohľadom“, väčšinové správanie miestneho muža k žene zo zahraničia je prinajmenšom korektné, ak nie úctivé.

Aj kaviareň na Bahrajne u Abdalgádira je čisto... Foto: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER
Bahrajne u Abdalgádira, moslimská kaviareň Aj kaviareň na Bahrajne u Abdalgádira je čisto mužský svet. Jedinou ženou tam je cudzinka.

Oko za oko, zub za zub!

Kvalita spoločenských vzťahov, z ktorých je kardinálnym vzťah muža a ženy, úzko súvisí s úrovňou vzdelanosti v jednotlivých arabských a moslimských krajinách. Faktom zostáva, že islam so svojím nastavením poskytuje priestor na aplikáciu ženskej subordinácie v akomkoľvek aspekte. Realita to iba potvrdzuje. Záleží na konkrétnej osobe, ako sa zhostí týchto konkrétnych obrazov zafixovaných za celé tie veky.

Častá predstava arabského a moslimského muža o sexuálnych vzťahoch mimo územia islamskej obce nadobúda rozmer neviazanosti, rozpustilosti až perverzity. Keď sa spojí s hodnotovým systémom vo väzbe muž verzus žena, stanoveným islamom, ktorý má muž v sebe hlboko zakorenený, logicky si ju prenesie aj do iného prostredia. Potom dochádza k situáciám ako v Kolíne.

Nedávno spustená stránka nemeckého Spolkového ministerstva zdravotníctva zanzu.de, ktorá sa sústreďuje na sexuálnu výchovu určenú pre utečencov a migrantov, najskôr reaguje na sexuálne násilie v Kolíne a inde v Nemecku a Európe. Z môjho pohľadu tí, ktorí rozhodli o vytvorení spomenutej stránky, skočili rovno na horúcu tému pohlavných stykov, a pritom chýba to základné – dôsledné vysvetlenie rozdielov mužsko-ženských vzťahov v Európe a v islamských spoločnostiach. Okrem toho nahé telá zobrazené v rôznych polohách a rôznej farebnosti bez pochopenia predošlého kontextu môžu dezorientovaných cudzincov povzbudiť k uvoľnenému sexuálnemu správaniu a k aplikovaniu „rôznofarebnosti“ v praxi, a tak spôsobiť pravý opak toho, čo miestna spoločnosť chce. Ako vidieť, prinajmenšom v oblasti sexuality sa nielen moslimská kultúra nevie vysporiadať s európskou, ale ani európska nedokáže robiť správne kroky.

Preto sa vrátim celkom na začiatok. Čitateľom mohla udrieť do očí moja reakcia „oko za oko!“. Uvedené príslovie, ktoré je úspešne etablované v islamskej kultúre, by sa dalo preložiť ako „reagovať tak, aby to druhá strana pochopila“. A to som urobila ja, keď som na danú situáciu ponúkla odpoveď presne v intenciách toho, čo Sámir bol schopný mentálne absorbovať. Na to, aby som mu poskytla inú odpoveď, musel by prejsť komplexom krokov, ktorými by sa naučil vnímať aj inak postavené hodnoty. To znamená, že ak chceme, aby utečenci či migranti z islamského prostredia rešpektovali pravidlá voči ženám na starom kontinente, musíme k nim voliť prístupy, nariadenia, zákony adekvátne tomu, čomu sú schopní porozumieť.

Pokiaľ ide o reformu vlastnej spoločnosti vrátane ideológie, to si musia urobiť moslimovia sami. Vývoj sa preskočiť nedá.

Emíre Khidayer (1971)

  • Narodila sa slovenskej matke a irackému otcovi, vyrástla v Trnavskom kraji.
  • Ako diplomatka pôsobila v Egypte, Kuvajte a Iraku.
  • V Dubaji bola konateľkou firmy v oblasti IT.
  • Ako politická poradkyňa pracovala v rámci OSN v Sudáne.
  • Je autorkou kníh Arabský svet – iná planéta?, Život po arabsky, Príbehy zo Sumhuramu a Dubajské tajomstvá. Jej knihy vyšli aj v češtine, poľštine a angličtine.
Emíre Khidayer
Autor: ARCHÍV EMÍRE KHIDAYER

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #sexualita #islam #šaría