Jeho príbeh je ako z filmu. Obyčajný chalan pochádzajúci z Rimavskej Soboty sa vybral do sveta. Za lepším zárobkom a pokusom niečo za hranicami svojej vlasti dokázať. Po anglicky takmer nevedel, v Londýne sa preto musel najskôr etablovať aj sa učiť jazyk. Zažil dobré obdobia aj pády, dokonca tvrdo pocítil, ako chutí absolútne dno. Nepoddal sa však a dnes ho v hlavnom meste Anglicka pozná hádam každý našinec ako muža s kamerou, ktorý stvoril televíziu pre nich.
Do sveta odišiel zo dňa na deň
Absolvent Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici Milan Vojtek sa nikdy nebránil novým výzvam. Po skončení školy pracoval tri roky ako elektrotechnik v bývalom pivovare vo svojom rodnom meste a potom to skúšal aj ako servisný technik výherných automatov. Brázdil juh stredného Slovenska a v teréne opravoval automaty, ktoré vypovedali poslušnosť. So svojou priateľkou Zuzanou sa nebránil ani prípadnému odchodu za prácou do sveta. Príležitosť na to sa dosť nečakane naskytla pred desiatimi rokmi.
Foto: ARCHÍV MILANA VOJTEKA
„Keď som skončil s automatmi, bol som asi mesiac nezamestnaný a hľadal som si prácu. Vtedy sa mi ozval kamarát, ktorý pracoval v pizzerii v Londýne. Že sa tam uvoľnilo miesto a či nemám záujem. Súhlasil som, no na odchod a nástup do novej práce som mal len pár dní. Povybavoval som si, čo bolo treba, zbalil veci a aj so Zuzkou sme odišli do Anglicka. V pizzerii som pracoval v kuchyni. Pre mňa vtedy napriek tomu, že som vedel len slabo po anglicky, bola aklimatizácia ľahká. Pracovali tam najmä Slováci a Česi, takže sme komunikovali v rodnom jazyku,“ spomína na svoje začiatky v Londýne Milan.
Krátko nato, ako som rozbiehal televíziu, mi zavolal, že v Londýne vystupuje Polemic, či ich nechcem prísť natočiť. Povedal som si wau a išiel.
Po čase zistil, že to, čo sa mu zdalo výhodou, je vlastne nevýhodou. V angličtine vďaka prostrediu, v ktorom sa pohyboval, nepokročil a on si povedal, že je na to najvyšší čas. Veď v Anglicku sa chcel naučiť aj angličtinu, nielen niečo zarobiť. Preto prácu v pizzerii nechal a cez iného kamaráta išiel pracovať do menšieho hotela v časti Chelsea. Bol to rodinný luxusný hotel s 25 izbami, kde pracoval v popoludňajších hodinách, keď tam už okrem recepčného nebol žiadny obsluhujúci personál. Bol vtedy všetkým. Nosičom kufrov i poslíčkom. Hlavne v tom období pokročil v angličtine, v čom mu pomohol aj recepčný pochádzajúci z Poľska, ktorý bol jeho učiteľom. V tejto práci zotrval len rok. Na Vianoce chcel ísť domov, lebo to sľúbil svojej mame, ale jeho šéfka v hoteli s tým nesúhlasila. Tak si zbalil veci a dal výpoveď. A vtedy sa začalo najťažšie obdobie jeho londýnskej anabázy.
Bez práce aj bez peňazí
Všetko sa pritom začalo sľubne. „Jeden kamarát sa ma opýtal, či nemám niečo našetrené. Že by sme si mohli založiť malú stavebnú firmu. Nápad sa mi zapáčil a súhlasil som. Firmu sme založili a rozbehli. Darilo sa nám. Pribúdali nám menšie zákazky ako prerábky bytov. Netrvalo to však dlho. V tom čase sa prejavili dosahy ekonomickej krízy, ktorá neobišla ani Európu a Anglicko, a my sme museli skončiť. Zostal som bez práce aj s dlhmi, keďže na rozbeh firmy som si požičal peniaze. Ocitol som sa vtedy na absolútnom dne. Povedal som si však, že spadnúť hlbšie už nie je kam a treba vstať a ísť ďalej. Za posledné peniaze, ktoré som mal, som si kúpil kameru a pre Zuzku snubný prsteň,“ rozpráva Vojtek.
Foto: ARCHÍV MILANA VOJTEKA
Kameru nekupoval len tak. Vždy inklinoval k masmédiám a v banskobystrickej „Murgaške“ sa vzdelával v odbore obrazová a zvuková technika. Jeho otec bol fotograf, práca s obrázkami bola preto súčasťou jeho života. V Londýne v čase osobnej krízy si preto povedal, že by sa mohol pokúsiť dostať pracovať do nejakej televízie, aby sa prácou s kamerou aj živil. Mal však veľké oči. Čoskoro zistil, že konkurencia v tejto oblasti je veľmi veľká a nikto, ani on, nedostane nič zadarmo. Preto si povedal, že na to pôjde z iného konca. Ak sa do televízie pracovať nedostane, je tu ešte možnosť, že si televíziu založí sám.
Povedal som si však, že spadnúť hlbšie už nie je kam a treba vstať a ísť ďalej. Za posledné peniaze, ktoré som mal, som si kúpil kameru a pre Zuzku snubný prsteň.
Než sa k myšlienke robiť to, čo ho baví, dostal, musel z niečoho žiť a splácať dlhy. Opäť mu pomohol kamarát, rodák z Košíc, ktorý v Londýne trénoval psy a pripravoval ich na súťaže. „Opýtal sa ma, či by som nechcel pracovať ako opatrovateľ psov. Povedal som si, že prečo nie. Moja práca spočívala v tom, že som každé ráno vzal od majiteľov, ktorí odchádzali z domu za pracovnými povinnosťami, od šesť do desať psíkov, prechádzal sa s nimi v parku, staral sa o ne a cvičil ich. Potom som ich majiteľom nosil naspať,“ poznamenáva. Táto práca ho nielen bavila a živila, ale dala mu aj bonus navyše. Ako sám hovorí, dobre sa začal orientovať v charakteroch psov a súbežne viac rozumieť aj charakterom ľudí. Tých po čase vedel veľmi rýchlo zaradiť a priateľov či ľudí, s ktorými spolupracoval, si už začal vyberať. Pritom čoraz viac živil predstavu o svojej budúcnosti v mediálnej oblasti. Až sa raz rozhodol definitívne vydať týmto smerom.
Foto: ARCHÍV MILANA VOJTEKA
Televízia pre rodákov
Milan Vojtek po niekoľkých rokoch strávených v Londýne založil internetovú televíziu pre Slovákov a Čechov. Sám si naštudoval, ako si zriadiť webstránku, aj ju vytvoril. Mal šťastie, že v tom čase spoznal rodáka zo Slovenska Mateja Cibuľu, ktorý bol v Londýne organizátorom rôznych kultúrno-spoločenských akcií, na ktorých vystupovali umelci zo Slovenska aj Česka. „Krátko nato, ako som rozbiehal televíziu, mi zavolal, že v Londýne vystupuje Polemic, či ich nechcem prísť natočiť. Povedal som si wau a išiel. Takto mi časom pribúdala práca a ja som nakrúcal vystúpenia ďalších kapiel či známych ľudí. Desmodu, Beáty Dubasovej, Milana Lasicu, Simony Krainovej a mnohých ďalších, ktoré som zaraďoval do televízneho programu,“ hovorí. Nahrávky strihal doma v štúdiu, ktoré si zriadil v spálni, a na československú televíziu s adresou www.skcz.tv začal prihadzovať príspevky.
Príspevkov v jeho televízii stále pribúdalo, a to sa čoskoro premietlo aj v sledovanosti. Jeho videá, šoty či reportáže majú niekedy sledovanosť okolo 3-tisíc pozretí denne a okolo 50-tisíc za mesiac. Považuje to za úspech, no neuspokojuje sa s tým. Televíziu, resp. obsah jej vysielania chce začal obohacovať o iné formy príspevkov. Napríklad rozhovory a reportáže so známymi aj neznámymi Slovákmi či Čechmi, ktorí sa z nejakého dôvodu ocitli v Londýne. K posledným rozhovorom, na ktoré spomína s hrdosťou, patrí televízna debata so slovenským rodákom, už vyše deväťdesiatročným generálmajorom Ivanom Schwarzom, ktorý je posledným žijúcim Slovákom, ktorý bol letcom v službách kráľovskej letky RAF v období druhej svetovej vojny. Rodák z Bytče žije v Londýne.
Foto: ARCHÍV MILANA VOJTEKA
Internetovú televíziu Milana Vojteka už pozná nielen v Londýne, ale aj vo Veľkej Británii mnoho Slovákov a Čechov a šikovný Rimavskosoboťan ju chce priblížiť aj miestnym. Tým, že príspevky budú obohatené o titulky v anglickom jazyku. Zatiaľ mu televízia neprináša zisk, takže ju prevádzkuje ako svoje hoby. Kamera mu slúži nielen ako prostriedok na prenesenie obrazu a zvuku do televízie, ale má pre neho aj komerčný význam. Vďaka kontaktom, ktoré sa mu medzičasom rozrástli, chodí nakrúcať rôzne súkromné akcie ako svadby, krstiny a podobne, z čoho vie nielen vyžiť, ale svoju televíziu aj dotovať. Jeho ambície však siahajú vyššie. Vo vysielaní chce mať stále viac príspevkov aj spravodajstva. Na to však potrebuje viac zdrojov. Tie chce získať buď od nejakého investora, alebo z grantu. Svojej televízii, ktorú sleduje stále väčšia a väčšia komunita Slovákov a Čechov v Anglicku, chce venovať ešte viac času. Ako sám hovorí, jednoducho sa v nej našiel.
Dnes je už Milan Vojtek niekde úplne inde, ako bol pred niekoľkými rokmi, keď skrachovala stavebná firma, ktorú založil s kamarátom. Stal sa finančne nezávislým, stretol a spoznal mnoho ľudí zo šoubiznisu, producentov, organizátorov podujatí a dnes už nemá problém uplatniť a rozvíjať svoj kamerový a televízny potenciál a talent. Navyše, darí sa mu aj v osobnom živote. Domov do Rimavskej Soboty sa snaží chodiť priemerne raz za tri mesiace a vzťah so Zuzanou Meka, ktorý ešte stále funguje na báze spolužitia bez papiera, čoskoro zavŕši povedaním si spoločného áno. Stane sa tak už 6. augusta tohto roku, keď plánujú svadbu. Samozrejme doma na Slovensku, aby pri ich veľkom dni mohli byť všetci ich najbližší, ktorých majú radi.