Adolf Hitler, pred prvou svetovou vojnou skrachovanec, viedenský egocentrický povaľač – ako ho nazýva Hans Gisevius v dvojzväzkovom životopise – sa ani za prvej svetovej vojny veľmi neblysol. Do nemeckej armády sa síce prihlásil dobrovoľne a vyslúžil si dve vyznamenania, ale dotiahol to iba na slobodníka.
Frajter Hitler si začiatkom augusta roku 1918 plnil svoju úlohu spojky medzi štábom pluku a frontovým predpolím. Vyslali ho do prednej línie s rozkazom ustúpiť. V širokom spojovacom zákope vybuchovali okolo neho granáty, ponad hlavu mu svišťali guľky alebo sa zarývali do trávnatého násypu. Jeden z granátov padol rovno k jeho nohám a div-divúci – nevybuchol. Podľa štatistiky z desaťtisíc granátov nevybuchol v priemere jeden.
Vojak Klaus Heydecker, neskorší generál wehrmachtu, sprevádzal Hitlera a až jačal od hrôzy. Bleskovo sa plazil od predmetu, ktorý každú chvíľu mohol vybuchnúť. Hitler sa však zohol, vzal granát do ruky a poprezeral si ho. Potom si ho strčil do vrecka. Hitler si nakrátko poležal v nemocnici, lebo sa nadýchal jedovatých plynov, a granát si odložil pod posteľ. Nik nechcel s ním ležať v izbe. Granát napokon skončil v armádnom múzeu. Po druhej svetovej vojne sa dostal do rúk Francúzov. Rozobrali ho a pod mikroskopom zistili, že výbuchu zabránil – vlas.
Na začiatku bol granát, na konci päťdesiat miliónov mŕtvych a pol sveta v rozvalinách. O osude národov rozhodol vlas.