V plameňoch sa ocitli dediny, do zajatia odvliekli desaťtisíce ľudí, padol Belehrad, Budín. Budínskej posádke sľúbili voľný odchod, ak sa vzdá. Približne 20-tisíc mužov sa vzdalo. Zmasakrovali ich.
Hneď na začiatku ťaženia, ktoré sultán Sulejman vyhlásil za svätú vojnu proti nevercom, sa jeho vojskám postavil do cesty nečakaný nepriateľ: dážď. Pršalo a pršalo. Rieky, potoky, pôda sa rozbahnili. vytvárali ťažko prekonateľné močiare. Vojská sa museli rozlúčiť s ťažkými obliehacími strojmi. Úroda sa nečrtala nijaká.
Sulejmanovým hlavným cieľom bolo dobyť Viedeň. Ak padne Viedeň, bašta kresťanstva, poráta sa on, Sulejman, aj so zvyškom Európy. Pritiahol pred jej hradby 24. septembra a hneď začal láskavo, podobrotky. Vyhlásil: „Ak prestúpite na islam, nič sa vám nestane.“ V opačnom prípade sľuboval zoslať na mesto oheň a síru. Ale mohol mu niekto uveriť po tom, čo sa stalo v Budíne?
Obrancovia mesta, spolu so žoldniermi asi dvadsaťtisíc, sa pripravovali na útok. Útok sa začal o dva dni. Nebol úspešný. Ťažšie zbrane zostali v blate, ľahšími nestačili dobyť mesto. V ďalších dvoch dňoch znova pršalo. Lialo. Turecké zákopy boli plné blata, pušný prach navlhol. Všade sa rozliehalo more bahna. Topili sa v ňom šiatre i kone. Potom sa pridružila k nemu aj zima, ba aj hlad. Útoky, na ktoré sa podujali spahiovia i obávaní janičiari, obrancovia hrdinsky odrážali.
Sulejman sa ešte raz pokúšal o šťastie 14. októbra. Prikázal zaútočiť naraz z troch strán. Ale hoci to bola svätá vojna, svätí jej akosi nežičili. Turci natrafili na tvrdý odpor a po dvoch hodinách zatrúbili na odchod. Na definitívny. Odchádzali tak, ako prichádzali – v daždi a blate. V povodniach stratili výzbroj, kone, ťavy a mnohí aj život. Na spiatočnej cesta sa rozpadla celá armáda. Blato bolo mocnejšie.
V bojoch o Viedeň sa vyznamenal i náš rodák Martin Bosniak, autor známej Piesne o Muránskom hrade. Za zásluhy v bojoch proti Turkom ho kráľ obdaroval pozemkami.