V tom období v nemocniciach vládol nepredstaviteľný neporiadok a špina. Ako zdravotnícky personál často slúžili nezamestnaní, nezaopatrení starci, drobní kriminálnici i prostitútky. Pacienti ležali na špinavých posteliach, v izbách sa preháňali potkany. Mnoho žien dostávalo po pôrode v nemocnici vysoké horúčky a umierali. V niektorých obdobiach to bolo až 20 percent. Semmelweis zistil, že umierali najmä po tom, ako študenti prišli k rodičkám rovno z pitevne.
Z pitevne sa šírilo nejaké infekčné zlo. Aké? Na to lekárska veda polovice devätnásteho storočia nevedela odpovedať. Musel prísť Pasteur, Koch a ďalší, aby odhalili choroboplodné mikróby a vynašli lieky proti nim. Semmelweis však zistil, že keď si študenti po príchode z pitevne umyjú ruky, úmrtia rodičiek klesli. Prikázal im teda, aby si ich zakaždým umyli v roztoku chlórového vápna.
A vtedy sa začal nikdy sa nekončiaci Semmelweisov príbeh. O svojom poznatku referoval na schôdzke Viedenského spolku lekárov. Väčšina z nich, najmä pôrodníci, ho odmietli. Aj profesor Klein. Čo nás tu bude nejaký ucháň a ešte k tomu prišelec z vidieka poúčať?! Semmelweis odišiel pracovať do nemocnice v Budapešti a tam svoju metódu úspešne používal. Popredným európskym pôrodniciam vypisoval otvorené listy, ale márne ich vyzýval, aby prestali s „vraždením matiek“.
Roku 1861 vydal v Budapešti knihu Pôrod, priebeh a ochrana pred pôrodnou horúčkou. Výsledok bol rovnaký: neveriacich nepresvedčil. Lekári neboli ochotní umývať si ruky. Semmelweis sa pätnásť rokov márne o to usiloval. Doba ešte nebola zrelá, aby prijala také poznatky.
Tragická bola aj Semmelweisova rozlúčka so životom. Najprv sa ocitol na psychiatrii, potom umrel na otravu krvi, na chorobu, proti ktorej dlhé roky bojoval. Bola to vari pomsta bacilov, ktoré tak neúnavne prenasledoval?