Na jar tohto roku podnikol zástupca riaditeľa Strednej odbornej školy v Pruskom Jozef Hudec náborové turné po základných školách Trenčianskeho kraja. Prihlásilo sa mu 17 žiakov, na prijímačky prišli deviati. Škola môže v novom školskom roku prijať dovedna 140 žiakov, zatiaľ prejavilo záujem 50 detí a ich rodičov. V týchto číslach sa ako v kvapke vody odráža vzťah spoločnosti k veci chlebovej, jej dôvera i obava o budúcnosť slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva, ale aj svojich detí. Veď akúže istotu im poskytne poľnohospodárstvo?
Slovensko je podľa rôznych kritérií, najmä charakterom osídlenia, považované za vidiecku krajinu. Ak je takou, kostrou vidieka by malo byť poľnohospodárstvo. Ešte pred sedemdesiatimi rokmi, teda v časoch, keď na Slovensku vzniklo veľa stredných odborných poľnohospodárskych škôl, medzi nimi aj škola v Pruskom (1949), bolo Slovensko vyložene poľnohospodárskou krajinou. Podobne ako ostatné európske krajiny aj povojnové Československo muselo nakŕmiť hladné obyvateľstvo. A potrebovalo na to vzdelaných roľníkov.
Cesta k sebestačnosti bola kľukatá, poznamenala ju kolektivizácia, zakladanie jednotných roľníckych družstiev, do ktorých väčšina roľníkov nevstupovala dobrovoľne. V priebehu 40 rokov sa slovenský vidiek zmenil na nepoznanie. V slzách, krvi a odriekaní zakladané družstvá sa vzmohli a naozaj priniesli krajine dostatok chleba, mlieka a mäsa. A narodil sa aj nový životný štýl.
Otočený družstevný list
Na konci osemdesiatych rokov pracovalo v poľnohospodárstve druhé pokolenie ambicióznych poľnohospodárskych inžinierov – agronómov, zootechnikov, mechanizátorov a ekonómov. Bola to úspešná technická inteligencia, veď v úrodách obilnín Slovensko predstihlo susedné Česko, slovenské odrody pšenice nakupovali Taliani.
V družstvách vznikli pridružené výroby, ktoré zabezpečovali zamestnanosť nielen poľnohospodárom, ale aj murárom, maliarom, šičkám zvrškov, strojárom. Motorom rozvoja vidieka bolo poľnohospodárstvo, ktoré podnikateľsky šikovne preberalo nezaujímavé priemyselné výroby. Brusel dnes prízvukuje potrebu diverzifikácie podnikania na pôde. V krajine s baťovskou tradíciou vznikla spontánne. Takmer sme na to zabudli.
Zato v pamäti máme stále hlboko vryté slovo družstevník. Na istý čas sa takmer stalo synonymom poľnohospodára. Kto však bol poľnohospodár pomaly zabudnutých socialistických čias? Boli to nielen spomínaní manažéri poľnohospodárskej výroby, ale aj traktoristi, opravári poľnohospodárskych strojov, dojičky, kŕmiči. Väčšina z nich bola napospol absolventmi poľnohospodárskych učilíšť alebo stredných odborných škôl.
Školy nemali núdzu o prílev mládeže – poľnohospodárstvo posledných 20 rokov starého režimu bolo vari najspoľahlivejšie fungujúcim odvetvím vtedajšej ekonomiky. Jedno zabudnuté číslo to dokazuje. V októbri 1989 na konferencii družstevných roľníkov v Trnave sa vtedajší federálny premiér Ladislav Adamec pozastavoval nad tým, že priemerné mesačné mzdy v poľnohospodárstve predstihli o sto korún zárobky v priemysle. Pomer bol 3300 ku 3200 korunám v prospech družstevníkov. O prácu v poľnohospodárstve, ktoré bolo výkladnou skriňou režimu, nebola núdza, celkom určite aj preto, že spoločenská prestíž odvetvia bola vyššia ako dnes.
Odvtedy sa veľa zmenilo. Najmä staršie pokolenie si uvedomuje, že poľnohospodárstvo už nie je životaschopným odvetvím, ktorým bývalo v časoch uzavretej komunistickej ekonomiky, kde všetko, čo sa vyrobilo, našlo odbyt a nesúperilo so zahraničnou konkurenciou. Stále chýba analýza úpadku odvetvia aj ucelená koncepcia rozvoja. Čo vláda, to iný nápad. Spoločnosť – jej štátne reprezentácie – nevie sformulovať svoj vzťah k poľnohospodárstvu. Už to nie je odvetvie, ktoré zamestnáva 360-tisíc ľudí ako v časoch komunizmu, ale iba jednu šestinu. Je prekvapujúco vysoko produktívne, veď jeden poľnohospodár uživí 105 ľudí, ale je to odvetvie, ktoré stojí na rázcestí a stále hľadá svoju správnu cestu.
Kto je nositeľom poľnohospodárskej perspektívy? Sú to družstvá alebo akciové spoločnosti a eseročky, ktoré vznikli na ich troskách? Či sú to samostatne hospodáriaci roľníci – v skratke farmári? Podaktorí z nich sa vypracovali a prevzali úpadkové družstevné hospodárstva, iní majú naozaj malé rodinné podniky, kde pracujú popri hlavnom zamestnaní a kúsok poľa či menšie stádo dobytka sú vítaným doplnkom príjmov.
Slovenské poľnohospodárstvo je z hľadiska spôsobu podnikateľských foriem pestrejšie ako kedykoľvek predtým. Ale to, čo verejnosť, teda väčšinová spoločnosť, vníma, je, ako vyzerá zovňajšok poľnohospodárstva – teda aké sú farmy a areály preživších družstiev, s akými strojmi sa pracuje na poli, a, pravdaže, tiež a či najmä, koľko sa v poľnohospodárstve zarába, či sa s ním oddá spojiť svoju existenciu. Mnohé družstevné farmy nie že sú v polčase rozpadu, ale opustené zotlievajú ako staré drevo. Toto že je moderné poľnohospodárstvo?
A ak sú platy v odvetví nižšie o celú jednu štvrtinu, ako je priemer národnej ekonomiky, potom nachádzame rýchlo odpoveď na otázku, prečo je poľnohospodárstvo na chvoste záujmu mládeže. Tobôž keď nástupné platy na družstvách sú neraz na úrovni minimálnej mzdy. Je jasné, ako potom dopadne voľba medzi automobilkou a poľnohospodárskym podnikom.
Foto: SHUTTERSTOCK
Čo chce syn a čo otec
A predsa sú deti, ktoré si cielene vyberajú poľnohospodárske školy. Prečo? Pretože sú vo svojom živle, keď sa ocitnú na rozkvitnutej lúke a poli obťažkanom klasmi dozrievajúceho obilia alebo v maštali, kde sa pri kravách tmolia teliatka, alebo sa vidia, ako krútia volantom traktora, pod kapotou ktorého je ukryté stádo aj 300 konských síl. Lenže nie sú to pätnásťroční chlapci a dievčatá, ktorí sa slobodne rozhodujú, či spoja svoj život s poľnohospodárstvom. Sú to ich rodičia, ktorí majú kľúčové slovo pri výbere povolania.
Janka Fedorová je riaditeľkou Strednej odbornej školy v Pruskom. Je to zanietená poľnohospodárka aj pedagogička. Narodila sa v kraji pod Vršatcom, ktorý bol vždy vzorne obrobený. Vyštudovala nitriansku poľnohospodársku univerzitu, chvíľu pracovala na družstve, ale už viac ako dve desaťročia vzdeláva poľnohospodársky dorast. Nemôže sa zmieriť s tým, že by sa mala pretrhnúť generačná kontinuita v obrábaní dedovizne.
Fedorová školu so svojím tímom pedagógov a odborníkov formuje a buduje tak, aby bola atraktívna pre deti, presvedčivá pre rodičov a, samozrejme, ponúkala podnikateľskej sfére profesie, ktoré sú žiadané, dlhodobo chýbajú a pritom vystihujú aj ducha nových čias s príklonom ľudí k prírode, ktorý sa prejavuje napríklad zvýšeným chovom psov. Kynológia je dnes jedným z nových študijných smerov, ktoré očarúvajú mládež.
Ktorý z odborov je najžiadanejší? Riaditeľka školy v Pruskom Janka Fedorová pripomenie, že na túto otázku sa nedá odpovedať jednoznačne. Treba sa spýtať, kým. Poľnohospodárskymi podnikmi či dospievajúcou mládežou? Družstvá v ostatných rokoch zháňajú mechanizátorov, najnovšie sa im hovorí agromechatronici. Sú to odborníci, ktorí ovládajú moderné, elektronikou nabité poľnohospodárske stroje. Títo chlapci musia vedieť to, čo ich rovesníci, ktorí v automobilkách obsluhujú najmodernejšie technologické linky. Len v Trenčianskom kraji sa škole v Pruskom ozvalo dvadsať firiem, ktoré žiadali "šikovných chlapcov“ schopných riadiť špičkové stroje.
Posledný prieskum – nábor žiakov však nedopadol najslávnejšie. Z prihlásených sedemnástich prejavilo seriózny záujem o štúdium len deväť. A to sú, prosím, traktoristi, lenže sú iné profesie, ako povedzme salašník, pekár, mäsiar, kde sa nehlási nik. A pritom na salašoch chýbajú bačovia, v mäsokombinátoch kvalifikovaní mäsiari a v pekárňach pekári.
V Pruskom počas prieskumov na základných školách zistili zaujímavý jav. Deviataci sa do poľnohospodárskych škôl hlásia, ale napokon si podajú prihlášku na úplne iný odbor. Prečo? Fedorovej zástupca Jozef Hudec vysvetľuje pozadie zmeneného rozhodnutia – posledné slovo pri výbere školy majú rodičia.
"Stalo sa, že chlapec chcel ísť k nám, ale otec mu povedal: Nie, milý synu, pôjdeš za automechanika. O dva mesiace rodičia prišli k nám s otázkou, či by chlapec nemohol prestúpiť k nám. Chalan si vytrucoval našu školu, práve tak ako jeho spolužiačka, ktorá chcela byť kynologičkou, ale mama ju posielala na obchodnú akadémiu. Lenže takýchto prípadov, keď rodičia napokon dajú na presvedčenie svojich detí, je menšina. Mnohí sú presvedčení, že s poľnohospodárskou či potravinárskou profesiou deti jednoducho šťastie v živote nenájdu,“ objasňuje zmýšľanie rodičov Jozef Hudec.
Prečo? "Pretože o poľnohospodárstve a poľnohospodároch sa všeobecne málo hovorí a keď áno, často v negatívnych súvislostiach,“ uvažuje o pohnútkach, ktoré vplývajú na vedomie spoločnosti, riaditeľka Janka Fedorová. Všíma si mediálny obraz farmárov, ktorý skrivil istý televízny seriál s vysokou sledovanosťou. Ľudia si podľa neho robia úsudok, ako vyzerá a správa sa človek, ktorý sa rozhodne farmárčiť. To nie je dobré, pretože časť divákov nedokáže rozlíšiť, čo je ešte zveličenie a čo skutočnosť. Je to virtuálna – televízna – alebo skutočná farma?
Bryndza chutí, salaš nie
Na strednom a hornom Považí sa vždy chovali ovce. V bezprostrednom i vzdialenejšom okolí školy sa objavilo viacero úspešných fariem, ktoré vyrábajú vynikajúcu bryndzu a iné výrobky z ovčieho mlieka. Zdalo by sa, že to vyvolá dopyt po vzdelaných mladých ošetrovateľoch oviec a spracovateľoch ovčieho mlieka. Na škole v Pruskom pred piatimi rokmi otvorili odbor salašník – salašníčka, ktorý zahŕňa získanie tak chovateľských, ako aj spracovateľských zručností. Doteraz sa na štúdium neprihlásil jeden jediný žiak a ani nikto z dospelých, ktorí by sa chceli rekvalifikovať, pretože aj takú možnosť škola ponúka. Môže niečo flagrantnejšie vystihovať neistý, rozpačitý a zároveň odmietavý vzťah súčasníka k tejto profesii?
"V povedomí ľudí stále pretrváva predstava, že sme krajinou bačov. Podľa toho, aký je záujem o toto štúdium, by sa s istou dávkou irónie dalo povedať, že opravdiví bačovia a valasi žijú už iba v našej ľudovej slovesnosti, v pesničkách a rozprávkach,“ neskrýva sklamanie nad ohlasom, s ktorým sa stretla ponuka, Janka Fedorová.
Na salašoch pracuje čoraz viac nekvalifikovaných ľudí, ktorí sa remeslo naučia tak, že odpozorujú, ako ovčiu hrudku, bryndzu, žinčicu, parenice, oštiepky pripravujú skúsenejší starší kolegovia. Slovensko malo dve bačovské školy – jednu v Trenčíne-Záblatí a druhú v okrese Bardejov. Skončili pre nezáujem o štúdium jednej z najstarších profesií, ktoré utvárali kultúru národa a jeho stravovacie zvyklosti.
Ako je možné, že chovateľstvo oviec a bryndziarstvo nedokážu prilákať mladých ľudí? Veď profesie s nimi späté vyjadrovali spôsob života Slovákov, naše osvojovanie a zveľaďovanie životného priestoru, stali sa základom našej zdravej výživy. A odrazu akoby sme čakali na zázrak. "Zdá sa mi, že máme trochu naivnú a skreslenú predstavu o živote. Deťom chcú rodičia dožičiť to najlepšie, dať im povolanie, ktoré, ak aj nie je lepšie platené, stojí vyššie na spoločenskom rebríčku, ako sú poľnohospodárske profesie,“ zamýšľa sa nad tým, čo odrádza deti a možno ešte viac rodičov od výberu škôl s poľnohospodárskym zameraním, riaditeľka Janka Fedorová.
Nik neohrdne do chrumkava upečeným bochníkom chleba ani vláčnou bryndzou, majstrovsky naporciovaným mäsom alebo chutnou klobásou, jaternicou či tlačenkou. S týmito prácami sa však nespája len fortieľ, ale, ako pripomína Janka Fedorová, aj veľa odriekania, práca na samotách, neraz v skorých ranných hodinách, vo vlhku či v chlade, za slnka i za vetra, v prachu aj studenom daždi.
"Ak máme veci zmeniť, musíme sa pravde pozrieť do očí, opýtať sa, či nám naozaj záleží na poľnohospodárstve, na tom, aký vzťah k nemu si utvorí mladé pokolenie, veď kto, ak nie generácia súčasných detí, ho o pár rokov bude rozvíjať?“ vyslovuje myšlienku, ktorá sa tisne mnohým na pery, Janka Fedorová.
Je nad slnko jasnejšie, že ak má byť naše poľnohospodárstvo životaschopné, musíme zmeniť mnohé stereotypy, ktoré vznikli v posledných desaťročiach i celkom nedávno. Niektoré veci by sa dali celkom ľahko. Na škole v Pruskom je odbor biochemik. Patrí k nenaplneným. Keby sa odbor volal mliekar, určite by sa naň chlapci a dievčatá hlásili, ale keď počujú názov biochémia a pozrú sa na svoje známky z chémie, zľaknú sa a radšej si prihlášku nepodajú. Tu by náprava mohla byť podľa riaditeľky Janky Fedorovej vcelku jednoduchá. Pri pomenúvaní odborov sa prichodí viac spoľahnúť na zdravý rozum, nazvať ho priliehavo, ale aj moderne zároveň a nerobiť z niektorých profesií ich "vedeckým“ pomenovaním strašiakov budúcich študentov.
Veľmi dôležitý je obraz o poľnohospodárstve, o školách, ktoré pripravujú budúcich poľnohospodárskych odborníkov. Dospievajúce deti veľmi pozorne vnímajú, čo sa okolo nich hovorí a ako sa prezentuje všetko, čo súvisí s poľnohospodárstvom. Chápu, že nemôžu byť všetci hudobníkmi, hercami, právnikmi, ale nechcú robiť ani za žobrácku mzdu. Hľadajú prestíž. A práve tá dnes poľnohospodárstvu vari najviac chýba. Aj keď, možno to mnohých prekvapí, stále je dosť detí, ktoré zaujímajú zvieratá, kvety, rodiace ovocné stromy aj supermoderné traktory.
Volanie srdca ich nesklamalo
Tretiaci Filip Kurnóci, študent odboru poľnohospodár-mechanizácia, a Marián Monček, podnikateľ pre rozvoj vidieka, inak budúci farmár, sú presvedčení, že si vybrali dobre. Išli za volaním svojho srdca. Ani jeden z nich nemusel dlho presviedčať rodičov, že škola v Pruskom je správnou životnou voľbou.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
V Mariánovom prípade to bolo jednoduché. Rodičia síce nie sú poľnohospodári profesionáli, ale v Sedmerovci neďaleko Pruského sa starajú popri hlavnom zamestnaní aj o malú rodinnú farmu. Mariánov otec pracuje ako šofér, mama je predavačkou. Doma chovajú štyri kravy, majú traktor a Marián, ktorý už získal na škole vodičské oprávnenie, dokáže zorať pole, zasiať obilie či pokosiť lúku. "Rúči chlapec,“ chváli ho Jozef Hudec.
Filip Kurnóci sa zamiloval do poľnohospodárstva na dvore starých rodičov v Dolnej Maríkovej. Sám je mestský chlapec, otec je strojár, ale mama chodila do školy v Pruskom. Učila ju, aká to náhoda, Janka Fedorová. Keď rodičia videli, ako sa chlapec u babičky preháňa na malom traktore, bolo im jasné, za čím mu srdce piští. Bez váhania mu podpísali poľnohospodársku školu. Nedávno sa obaja chlapci vrátili zo šesťtýždňovej praxe v Bavorsku. Nepracovali na farme, ale u jedného z najväčších výrobcov poľnohospodárskych strojov vo firme Horsch. Stáži v Nemecku predchádzal konkurz. Spoločnosť Horsch si vybrala šesť najlepších študentov stredných odborných škôl zo Slovenska a Filip Kurnóci s Mariánom Mončekom sa prebojovali spomedzi množstva uchádzačov do najlepšej šestky.
Po návrate mali chlapci besedu so spolužiakmi. Obrovský dojem na nich urobili nielen špičkové technológie, s ktorými pracovali pri montáži moderných sejačiek či postrekovačov, ale mimoriadne ich zaujal vzťah vedenia a majiteľov firmy k robotníkom.
„Páčilo sa mi, že bratia Michael a Filip Horschovci ráno vždy dobre naladení prišli pozdraviť ľudí. Akoby mimochodom sa spýtali, či všetko ide, ako má ísť. Nepracovalo sa v náhlivom tempe, všetko malo svoj čas, páčila sa mi dôkladnosť a komunikatívnosť. V tejto atmosfére sa celkom prirodzene dodržiavali stanovené pravidlá. Pätnásť minút pred koncom zmeny sa prestalo pracovať a upratovalo sa pracovisko. Všetko malo svoj čas a ten sa dochvíľne využíval,“ priblížil spolužiakom prostredie v strojárskom závode v Schwandorfe Filip Kurnóci.
Obaja študenti dostali certifikát o odbornej stáži v spoločnosti Horsch, ktorý im otvára cestu stať sa firemným servisným mechanikom. Je to dobrá vstupenka do budúcnosti, chlapci sa týmto odborným "glejtom“ stali príslušníkmi elity. Mladíkom to dvíha ich profesionálne sebavedomie. Filip pomýšľa, že si na škole urobí nadstavbu a pôjde študovať na univerzitu. Nemecko ho motivovalo stať sa vzdelaným poľnohospodárom. Marián sa zasa chce vrátiť na rodinnú farmu a keď si zarobí peniaze, sníva, že doplní strojový park o niektorý zo špičkových výrobkov nemeckej firmy.
"Viete, čo sa mi tam veľmi páčilo? Že stroj sme v Schwandorfe vyrobili presne na mieru farmára. Ešte skôr, ako sme postrekovač či sejačku vyexpedovali, odfotografovali sme všetky dielce a stroj v celku, aby bolo jasné, že z fabriky odišiel v poriadku. Raz by som niektorú z týchto mašín chcel mať na svojej farme, pretože viem, že bola poctivo vyrobená.“
Nuž títo chlapci majú v hlavách jasno. A je dosť možné, že inšpirovali k poctivému štúdiu svojich spolužiakov. V jeseni pozýva Horsch opäť dvoch študentov na výrobnú prax. Je to dobrá motivácia. Nemci sú gavalieri. Počas víkendov mali slovenskí chlapci k dispozícii auto a voľný účet na benzín. Najazdili po Nemecku 2500 kilometrov. Videli Norimberg aj upravený bavorský vidiek. Práve tu sa u oboch zrodila myšlienka mať raz prosperujúcu farmu aj doma na Slovensku. Je to krásny sen. Zdá sa, že sa predsa len rodí generácia, ktorá poľnohospodárstvu verí.
Nemáme čas. Naozaj?
Verba movent, exempla trahunt. Slová povzbudzujú, príklady tiahnu, vraveli starí Rimania. Naozaj niet nad živú osobnú skúsenosť. Nemecko je všestranne inšpirujúce, spôsobom, ako sa buduje nielen vzťah medzi firmou a jej zamestnancom, ale aj vzťah medzi školou a jej "odberateľmi“, teda družstvami, farmami, ktoré potrebujú odborníkov.
Škola v Pruskom rozbehla ako jedna z prvých na Slovensku systém duálneho vzdelávania s dvoma družstvami – jedným priamo v sídle školy a druhým v Mestečku. Žiaci potrebujú viac praxe. Chlapci si musia vlastnými rukami vyskúšať, ako sa orie, seje, kosí či kŕmi, ako vonia zem i zviera, ako práca chutí aj bolí.
Nedávno sondovali z jedného podniku u riaditeľky školy Janky Fedorovej, či nemá pre nich vhodného absolventa. „Príďte sa pozrieť,“ pozývala ich. "Nemáme čas, sme zaneprázdnení.“ Dosť výrečná odpoveď. Čosi treba zmeniť v pohľade na poľnohospodárstvo a jeho školstvo aj medzi samými poľnohospodármi.