Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
To, že sme neoddeliteľnou súčasťou Európy od čias včasného stredoveku aj my, ukazuje výstava Dedičstvo Karola Veľkého (Včasný stredovek ako kolíska európskej kultúry). Putovný projekt vo štvrtok,,doputoval" na Bratislavský hrad. Výstava potrvá do 16. októbra.
Pred dvoma rokmi historické kalendáre zaznamenali 1 200. výročie úmrtia kráľa Frankov a cisára Západu Karola Veľkého (28. januára 814). U nás si výročie Karola Veľkého nikto nepripomínal, ale v Nemecku i Belgicku mu bola venovaná značná pozornosť. Po celý rok 2014 boli usporadúvané výpravné výstavy a konferencie, najmä v jeho obľúbenej rezidencii v Aachene. Európska komisia pripravila v súvislosti s výročím projekt Kolísky európskej kultúry (Cradles of European Culture), v rámci ktorého vznikla výstava Dedičstvo Karola Veľkého.
Do projektu sa zapojili krajiny, ktoré vo včasnom stredoveku ríša Karola Veľkého výrazne ovplyvnila. Okrem krajín, ktoré tvorili jadro jeho ríše, ako Nemecko, Belgicko a Holandsko, sa zapojili i Slovinsko, Chorvátsko, Česká republika a Slovensko. Výstava je putovná a každá krajina má možnosť si ju dotvárať sama. Umožňuje to celková koncepcia výstavy, ktorá sa skladá zo štyroch relatívne samostatných častí.
Keďže výstavu podporuje Európska komisia, je prvá časť venovaná histórii zjednocovacích procesov v Európe, so základnými údajmi o Európskej únii. Druhá časť sa zaoberá osobnosťou Karola Veľkého. V tretej časti, ktorú nazvali tvorcovia Rozmanitosť, sú predstavené vybrané európske regióny v období včasného stredoveku.
Najrozsiahlejšia je posledná štvrtá časť – Jednota, ktorá je rozdelená na niekoľko menších. V nej sa snažili autori výstavy ukázať, akým spôsobom už bola Európa „zjednotená“ v období raného stredoveku. Európu nespájala len správa Franskej ríše, ekonomika a obchody, ale výrazné spojivo tvorilo i nové náboženstvo kresťanstvo, jeho zjednocovací jazyk – latinčina, a umenie.
Posledná sekcia Jednoty nadväzuje na tretiu časť, Rozmanitosť, a práve v nej majú autori možnosť predstaviť spojitosť nášho územia s Franskou ríšou v širších európskych súvislostiach, a zároveň i zaujímavé nálezy z územia Slovenska a Českej republiky. Hlavnou myšlienkou výstavy je predstaviť obdobie včasného stredoveku ako dôležitú etapu formovania historickej Európy, a osobnosť Karola Veľkého, ktorému sa pripisuje rola „otca Európy“.
Vzdelanie pre chlapcov aj dievčatá
Aj keby sme s uvedeným spojením nesúhlasili, Karol Veľký jednoznačne zanechal v minulosti Európy výraznú stopu v mnohých smeroch. Aj my sme sa stali dedičmi jeho vízie. Svojimi výbojmi vytvoril rozsiahlu ríšu, ktorá síce v celosti dlho nevydržala, ale vďaka vlastnej zbožnosti a intelektuálnej zvedavosti sa mu podarilo položiť základy európskej kultúry a vzdelanosti. Karol Veľký ako panovník vedel narábať nielen mečom, samozrejmosťou bolo pre neho i čítanie. Uvedomoval si dôležitosť vzdelania nielen pre klerikov, ale aj pre laikov. Jeho intelektuálna zvedavosť výraznou mierou prispela k rozvoju vzdelanosti v celej Franskej ríši a s ňou v celej západnej Európe.
Koncom 8. storočia povolal na svoj dvor najvýznamnejších učencov vtedajšej doby ako Alkuina z Yorku (735 – 804), Rabana Maura (780 – 856) alebo Eginharda (775 – 840). Osobitný prínos mal Alkuin z Yorku, ktorého poveril školskou reformou. Od Alkuina sa dochovala zbierka úloh z matematiky, presnejšie návod ako podnecovať žiakov k matematickému mysleniu (Propositiones ad acuendos iuvenes), v ktorom nájdeme aj známu úlohu s prepravou vlka, kozy a kapusty. Karol Veľký požadoval, aby sa vzdelávali chlapci i dievčatá od veku 6 až 7 rokov.
Dnes je pre nás samozrejmosťou čítanie a písanie. V ranom stredoveku však nie všetci, čo čítali, dokázali aj písať. Písanie bola zručnosť, ktorá si vyžadovala špeciálnu prípravu. Je zaujímavé, že to boli veľmi často ženy, ktoré sa venovali prepisovaniu kníh a knižnej maľbe. Vďaka žene – franskej kňažnej Dhuode – sa z 9. storočia dochovala pedagogická príručka – Liber manualis (Príručka do ruky). Kňažná ju však napísala výlučne pre svojho syna, aby spoznal základy náboženstva, matematiky a v neposlednom rade, aby sa vedel orientovať v spleti spoločenských vzťahov svojho najbližšieho okolia. Dhuoda bola veľmi vzdelaná žena a nepochybne jej vzdelanie súvisí s celkovou priaznivou náladou k vzdelaniu vo Franskej ríši.
Karolínska renesancia
Záujem Karola Veľkého i jeho nasledovníkov Ľudovíta I. Pobožného (vládol 814 – 840) a Karola II. Holého (843 – 877) o vzdelanie vytvorilo v ríši pozitívne postoje voči vzdelávaniu a rozvoju vzdelanosti, umeniu či rozmachu architektúry. Celé hnutie, ktoré dnes nazývame termínom karolínska renesancia, položilo základy kultúry Európy.
Na celom procese sa výrazne podieľali i benediktínske kláštory, ktoré navštevovali laici z okolitých sídel. Benediktíni chápali knihy a vzdelanie ako rozhodujúcu duchovnú výzbroj, bez ktorej by bola komunita úplne bezbranná. Práve v 9. storočí benediktínska rehoľa začala s intenzívnym budovaním kláštorov, ktoré sa v tomto období stali nositeľmi nových technológií a celkového progresu. Okrem uchovávania antického dedičstva sa benediktínsky rád zapojil do christianizácie nových území ako boli Čechy, Morava, dnešné Slovensko a územie Maďarska. Jeden z najstarších benediktínskych kláštorov strednej Európy vznikol v Nitre na Zobore, niektorí bádatelia nevylučujú, že sa tak stalo už za vlády Svätopluka. Je to práve kresťanstvo, prostredníctvom ktorého sa môžeme priamo hlásiť k dedičstvu Karola Veľkého.
V súvislosti s objavom pozlátených plakiet na hradisku Bojná médiá často zdôrazňovali, že dokladajú prítomnosť kresťanstva pred Konštantínom a Metodom (uvedená informácia bola samozrejme odborníkom známa). Nehovorilo sa však, odkiaľ presne k nám misionári prišli a ako prebiehalo prijímanie kresťanstva. Boli to najmä franskí kňazi, ktorí prichádzali na naše územie a šírili myšlienky nového náboženstva.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Dokázané preklady
V knihách sa v súvislosti s franskými misionármi dávnejšie objavuje klišé, že šírili kresťanstvo v jazyku, ktorému Slovania nerozumeli. Nie je to však pravda. Franskí misionári prichádzali so základnými modlitbami preloženými do slovanského jazyka. Práve Alkuin na dvore Karola Veľkého vypracoval pre misionárov zvláštny trojdielny systém. Podľa jeho návodu mali katechumenom – čakateľom na krst – najprv v ich rodnom jazyku vysvetliť Otčenáš a Krédo, ktoré sa mali naučiť naspamäť.
V ustanovení z mohučskej synody z roku 803 sa píše: „Nech sa nevyskytne nijaký kňaz, ktorý by sa neusiloval tým, čo sa majú krstiť, klásť (otázky) odriekaní alebo vyznaní v tom jazyku, akom sa zrodili, aby porozumeli, čoho sa odriekajú a z čoho sa vyznávajú." Pre túto potrebu boli pre úspešné pôsobenie misií niekedy na prelome 8. a 9. storočia preložené do slovanského jazyka základné kresťanské texty, ktorých znalosť sa vyžadovala pri prijímaní krstu. Preložené bolo znenie krstného sľubu, modlitby Otčenáš, Krédo (vyznanie viery), spovedné formuly a Gloria Patri.
Jazykovedci ešte počas druhej svetovej vojny jednoznačne preukázali prekladanie textov zo starohornonemčiny a latinčiny. Aj cirkevná terminológia v niektorých slovanských jazykoch obsahuje slová, ktoré prevzali naši predkovia z latinskej cirkevnej terminológie prostredníctvom východofranských a aquilejských misionárov. Sú to napríklad slová ako almužna, berla, birmovať, kalich, kostol, mních, pápež, pôst, žalm, žehnať. Na oblasť Aquilejského patriarchátu poukazovali slová ako kríž a názvy dní v týždni – utorok, štvrtok, piatok.
Tolerované náboženstvá
Návštevník výstavy sa dozvie aj to, že v 8. storočí sa stále výraznejšie presadzovali i národné jazyky, vo Franskej ríši to bola najmä nemčina. Pre potreby lepšie zaznamenať texty v národných jazykoch vzniklo v závere 8. storočia nové písmo tzv. karolínska minuskula, ktorá sa neskôr presadila takmer v celej západnej Európe.
V kontexte týchto informácií vznik slovanského písma, ktoré vytvoril Konštantín, nie je až taký výnimočný. Možno ho chápať ako prirodzený proces pod vplyvom atmosféry vzdelanosti v 9. storočí v celej Európe, ktorá prinášala mnohé nové a jedinečné impulzy. Prejavilo sa to i na architektúre, ktorá sa intenzívne rozvíjala.
V našom prostredí to boli najmä kostoly, budovaním ktorých sa prenášali nové technologické postupy a štruktúra stavieb. Najmä pre Slovanov akýkoľvek kontakt s Franskou ríšou prinášal civilizačný vzostup, či už išlo o Chorvátsko, Moravu, Čechy alebo Nitrianske kniežatstvo. Zároveň prispel k formovaniu identity včasnostredovekých národov, pre ktoré však historici uprednostňujú názov „gens“, aby nedošlo k zámene s modernými národmi.
Výstava chce návštevníkom ukázať i náboženskú a etnickú rozmanitosť, ktorá bola v ranom stredoveku v Európe. Aj keď v tom čase dominovalo kresťanstvo, popri ňom tu existovali aj iné náboženstvá – judaizmus a islam, a dôležité je zdôrazniť, že boli tolerované. Ich nositelia žili spolu s kresťanmi v relatívne pokojnom súžití, rešpektujúc si navzájom zákony. V Uhorskom kráľovstve v 11. – 12. storočí dokonca existovali dve skupiny islamského vierovyznania.
Možno viac ako si pripúšťame
Výstava je určená skôr náročnému návštevníkovi. Prvé časti sú „chudobné“ na nálezy, ale bohaté na texty, mapy a fotografie. Návštevníka možno prekvapí mapa území získaných Franskou ríšou, ktorej súčasťou sú aj Čechy, Morava a Nitriansko. Mapa predstavuje názor niektorých historikov, ktorí považujú Veľkú Moravu za súčasť Franskej ríše. Výskumy ukazujú, že Mojmírovci boli v úzkom príbuzenskom vzťahu s významnými bavorskými rodmi.
Až posledná časť je tvorená exponátmi z archeologických výskumov z územia Českej republiky a Slovenska, listinami či replikami niektorých artefaktov, ktoré sa nemohli do dnešných dní dochovať (jazdecké sedlo). Pozornosť priťahujú nálezy z hrobov vyššej spoločenskej vrstvy. Tieto meče, ostrohy a šperky sú často jediným konkrétnym dôkazom priamych kontaktov medzi nobilitou strednej Európy a Franskej ríše. Azda prvýkrát si môžu návštevníci pozrieť výnimočné zlaté šperky nájdené priamo na Pražskom hrade v Lumbeho záhradách.
Snahou autorov výstavy bolo ukázať, že sme neoddeliteľnou súčasťou Európy od čias včasného stredoveku, možno viac ako si pripúšťame. Jej súčasťou sme sa stali vďaka víziám Karola Veľkého o kresťanskom svete a jeho nadšeniu pre vzdelanie. Jeho intelektuálna zvedavosť môže byť pre nás inšpiratívna i dnes.