Prostredníctvom výpovedí pamätníkov, listovaním v kronikách a dobových dokumentoch Pravda prinesie svedectvo o ľudáckom štáte, ktorý posielal na smrť vlastných občanov. Sústreďujeme sa najmä na mestá a obce, kde napriek prežitým hrôzam počas vojny získala nemalé voličské zázemie extrémistická Kotlebova strana, hlásiaca sa k vojnovému klérofašistickému Slovenskému štátu. Dnes prinášame svedectvá zo Starých Hôr.
Staré Hory
- počet obyvateľov: 556
- rozloha: 4 156 ha
- vznik: prvá písomná zmienka v roku 1517
Všade naokolo padali bomby. Rodinka Babjakovcov sa ustráchane túlila k sebe. Ich dom sa len tak otriasal. Ak majú zahynúť, chceli zomrieť spolu. Hukot nemeckých lietadiel sa miešal so zúfalým plačom matky a dvoch detí. Otec si ich privinul k sebe. Bezradne čakali na svoj osud. Na bombardovanie Starých Hôr 27. októbra 1944 Marian Babjak nikdy nezabudne. Mal vtedy 11 rokov.
Už ráno naznačovalo, že tento deň bude pre Starohorskú dolinu veľmi zlý. „Okolo deviatej sa nad Starými Horami objavuje nemecké výzvedné lietadlo a zhadzuje letáčiky, aby sa vojaci a partizáni vzdali. Hneď na to krúži nad dedinou a okolím šesť nemeckých "štúk“. Naše protilietadlové delostrelectvo na Donovaloch ich ostreľuje. Zhadzujú bomby na osady Jelenec a Donovaly. Obyvateľstvo hľadá spásu v lesoch. Lietadlá ostreľujú lesy palubnými zbraňami, najmä guľometmi," zaznamenáva letecký nálet nacistov obecná kronika.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
„Bývali sme blízko lesa. Keď sa začalo bombardovanie, utekali sme sa tam skryť. Nemecké lietadlá však aj strieľali. Guľky zrážali konáre stromov a tie padali na nás. Otec vtedy nebol doma. Bol v robote v Podbrezovej, domov sa mu podarilo prísť až na obed. Hľadal nás, kričal, kde sme. Keď nás našiel, ešte nás aj vyhrešil. Vraví, čo ste sa zbláznili, však vás tam mohli postrieľať. Keď nás majú zabiť, budeme spolu. A zobral nás domov,“ spomína 83-ročný pán Babjak zo Starých Hôr.
Ľudia z dediny a okolitých osád sa ešte nestačili spamätať z prvého náletu, už prišiel ďalší. Hodiny ukazovali okolo druhej popoludní. „Akurát sme začali obedovať, keď v tom znova začali bombardovať. Teraz sa sústredili priamo na centrum dediny. Hrozne sme sa báli. Otec nás vzal do takého kŕdlika a čakali sme, čo s nami bude,“ pokračuje. Mali šťastie, bomby ich minuli.
Nálety kosili životy
Panika, strach a spúšť. Cesta dolinou bola posiata mŕtvymi a ranenými. Už niekoľko dní po nej prúdili kolóny povozov a áut povstaleckých vojakov a partizánov i prenasledovaných z rôznych kútov Slovenska, zvlášť Židov. Po potlačení Slovenského národného povstania hľadali úkryt a útočisko v horách. Koľko ich zahynulo alebo bolo ranených počas náletov v ten deň, nie je presne známe. Obecná kronika opisuje všeobecne len pár prípadov. V matrike zaznamenávajúcej úmrtia je zapísaných 13 obetí.
Po celej doline sa povaľoval rozbombardovaný vojenský materiál povstalcov i postrieľané kone. Nálety poškodili kostol, školy, faru i niekoľko domov okolo. Hrozný deň v Starých Horách sa ešte neskončil. Pred polnocou nacisti prepadli osadu Podkanová. Ľudí povyháňali z domov. Miestneho Františka Koštiala a dvoch povstaleckých vojakov na mieste zastrelili. Dedinou na druhý deň tiahli ozbrojené nemecké jednotky na Donovaly.
Na nemecké kolóny si spomína 92-ročný Benjamín Strmeň. Bol vtedy vojak, ktorý sa pridal k povstalcom. „S bratom Jožom sme sa skryli medzi skaly do takej malej jaskyne. Odtiaľ sme pozorovali, ako Nemci idú dolinou na Donovaly,“ hovorí. Bojoval proti nacistom na rôznych miestach. Pri jednom z bojov ho zranili do nohy.
Vari po celý život ho ochraňovali anjeli strážni. Aj keď sa so svojimi asi šiestimi spolubojovníkmi snažili skryť pred nemeckou paľbou v latríne. Chcel sa dostať dnu, ale už sa nezmestil. Utekal sa skryť inde. O chvíľu dopadla na latrínu bomba. Všetci zahynuli. Šťastie pri ňom stálo aj vtedy, keď v jeho rodnej osade Rybô, ktorá je súčasťou Starých Hôr, lavína v roku 1924 vzala život 18 ľuďom, z nich 15 bolo detí. Benjamín mal iba necelé tri mesiace. Zachránila ho kolíska, v ktorej ležal. Jeho päť súrodencov neprežilo.
Matku s dieťaťom chceli upáliť
Ľudia zo Starých Hôr a okolitých osád pomáhali povstalcom. „Mama im piekla chlieb. Chodievala som s ňou nosiť ho na kraj lesa. Chlieb sme dávali do takých malých bunkríkov. Tam si partizáni chodili preň. Vše sme sa aj báli, že nás Nemci zbadajú, lebo chodili po dedine. Do hôr sa neodvážili, báli sa partizánov,“ vracia sa do svojho detstva 78-ročná Rozália Filipová zo Starých Hôr. Žili v osade Richtárová, dnes súčasť Starých Hôr.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
„Jeden deň, ako ideme, vidíme skraja Richtárovej oheň. Horel dom mojej tety. Nemci ho podpálili. Keď bolo po všetkom, rozpovedala nám, čo sa stalo. Zatvorili ju aj s malým dieťaťom v dome. Keby Nemcov nebola uprosila suseda, ktorá vedela nemecky, aby ich pustili von, boli by tam zhoreli zaživa. Dom zhorel do tla,“ spomína pani Rozália. V osade ľahol popolom ešte jeden dom.
Miestni chlapi sa pridali k partizánom. Bol medzi nimi aj jej otec. Aby boli doma spokojní, z okraja lesa im dávali znamenia, že sú nažive.
Rusku skryli v perinách
Nacisti stále rozsievali strach. Robili pohon na partizánov, povstaleckých vojakov a Židov. V jednu januárovú nedeľu vtrhli aj do domu Babjakovcov. Práve v tom čase u nich bola židovská rodina Lea Grossberga, domáci ho poznali pod menom Ján Chrapek.
„Skrývali sa neďaleko u tety Albínky. Môj otec bol aj taký dedinský holič, Ján sa s rodinou prišiel k nemu ostrihať. Mama im ešte dávala mlieko pre deti, keď sa v tom rozleteli dvere a stáli v nich dvaja Nemci. Zahnali nás všetkých v kuchyni do kúta. Jeden mieril na nás samopalom. Stále kričali: partizan, partizan a jude. V nikom z nás by sa krvi nedorezal,“ rozpráva pán Babjak.
S jeho otcom nacisti chodili po dome. Hľadali, snorili. „Ešte aj popolníky ovoniavali a pýtali sa, kto u nás fajčí. Všetci sme boli vydesení na smrť. Čo s nami urobia, keď zistia, že máme doma židovskú rodinu? V tom začalo bábätko, čo mala tá Židovka na rukách, plakať. Pridala sa k nemu ich malá dcérka, potom moja mama aj ja. Zobrala ma do náručia. Bola presvedčená, že nás postrieľajú. Keď sa Nemci s otcom vrátili z drevárne, videli, ako nariekame. Hodili znechutene rukou a pobrali sa preč. Všetci sme si vydýchli,“ blúdi spomienkami. Po vojne Grossbergovci Babjakovcov navštívili.
V dome Strmeňovcov sa pred krvilačnými nacistami skryla mladá Ruska. Pekná blondínka, asi 20-ročná. Sused si ju priviedol z Ruska. „Niekto vyzradil, že je tu. Od susedov dobehli, to mi svokra rozprávala, že ju hľadajú Nemci. Keď ju nájdu, bude po nej aj po nich. Tuto v izbe mali veľkú manželskú posteľ, na ktorej boli dovysoka nastlané všetky periny. Svokra vraví, schováme ju do tých perín. Vzápätí už prišli Nemci. Hľadali všade, aj do tej izby vošli. Všetci len tak tŕpli. Ale do tých perín nešli. Prehľadali všetko, aj pitvor, dokonca aj do sena pichali. Tak sa zachránila, ale jej meno si už nepamätám,“ oprašuje rozprávanie svojej svokry 87-ročná Anna, manželka Benjamína Strmeňa.
V bunkri tlačili Mor ho!
Staré Hory s okolitými osadami boli súčasťou tzv. partizánskej republiky. Priamo v dedine bola od 29. augusta do 27. októbra 1944 poľná nemocnica. Postele pre ranených partizánov a povstaleckých vojakov mali aj v školských budovách.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
V ťažko prístupných kopcoch pod Jelenskou skalou našli útočisko aj pracovníci Slobodného slovenského vysielača. Prišli sem po tom, čo Nemci zbombardovali banskobystrický vysielač a vysielanie povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici bolo koncom októbra 1944 úplne prerušené. Vytvorili samostatný partizánsky oddiel. V malom bunkri vydávali povstalecké noviny Mor ho!
Pri zrode vysielania povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici a neskôr aj novín Mor ho! stál dnes 91-ročný Rastislav Špaňhel, ktorý žije v Uderinej. „Stal sa spojkou a prinášal najčerstvejšie správy z Banskej Bystrice. Dokonca tam priniesol aj písací a rozmnožovací stroj, na ktorom tlačili partizánske noviny Mor ho!“ tlmočí spomienky svojho otca 50-ročná Mária Špaňhelová.
V mladom veku si Rastislav neuvedomoval možné následky. O seba sa nebál, len o svoju rodinu. Naplno strach pocítil, keď gestapo v Banskej Bystrici zatklo jeho mamu a sestru. Keď ich vypočúvali, prišiel jeden miestny gestapák. „Spoznal moju starkú, teda otcovu mamu. Bola pôrodná babica a na svet priviedla jeho štyri deti. Prihovoril sa za obe. Prepustili ich s podmienkou, že sa im môj otec sám prihlási. Nespravil to, ale starká s tetou sa zachránili,“ dodáva Mária Špaňhelová.
Toto daj prečítať doma
Partizánske noviny sa dostali aj do rúk Mariana Babjaka. Išiel jedného dňa od kamaráta, s ktorým si požičiavali knižky. Bolo toľko snehu, že ľudia chodili len úzkymi chodníkmi, popri ktorých boli vysoké haldy odhrnutého snehu. Už sa stmievalo, keď sa zrazu snehovom tuneli zjaví oproti postava v koženom kabáte. „Rýchlo som sa chcel skryť do snehu, on však na mňa, že sa ho nemusím báť, že mi nič nespraví. Podal mi tri výtlačky novín Mor ho! a vraví: Toto daj prečítať doma a daj ich aj susedom,“ pokračuje v rozprávaní. Výtlačok si opatruje dodnes.
Noviny, keď si ich doma prečítali, založil len tak ledabolo do svojej knihovničky. Malému chlapcovi nenapadlo, že keby ich našli gardisti alebo nemeckí nacisti, celá rodina má svoje dni zrátané. Dvere sa rozleteli a zrazu boli tu. Prišli dvaja. Otcovi oprel jeden samopal do chrbta a poďme prezerať dom. „Knihovničku si, našťastie, nevšímali, hľadali len partizánov a Židov. Ale ja som sa triasol ako osika. O to viac, že som predtým našiel v lese hŕbku vojenských šiat, čo sa prezliekali vojaci, keď sa pridávali k povstaleckej armáde. A bola tam aj pištoľ. Skryl som ju do drevárne. Nikto, ani otec, o tom nevedel. Keď otec s tými dvoma išli do drevárne, vtedy som sa veľmi rozplakal, lebo som sa bál, že zbraň nájdu a postrieľajú nás,“ dodáva. Po odchode Nemcov ju rýchlo zahrabal do snehu za domom.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Bunker, kde cyklostylované ilegálne noviny Mor ho! tlačili, je ukrytý príkrych horských svahoch, asi osem kilometrov od centra dediny. Bol to denník, ktorý vychádzal od 11. januára do 1. marca 1945. Tlačili 300 až 350 výtlačkov denne a roznášali ich po celej partizánskej republike. „Vyšlo dokopy 51 čísel na 254 stranách. Spolu vytlačili 16 911 výtlačkov a niekoľko čísel časopisu Zvesti,“ približuje 74-ročný Ladislav Schmidt zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý sa podieľal na obnove bunkra. S finančnou pomocou štátu a podporou obce ho obnovili v roku 2010.
Odrazili prepad nacistov
Krušný deň zažili Staré Hory 2. februára 1945. Na dedinu sa chystala zaútočiť asi 40-členná nemecká jednotka. Mala zaistiť ústupovú cestu do Ružomberka. Nacistický prepad Starohorci odrazili a zabránili vypáleniu svojej dediny i okolitých osád. Po krátkom, ale ťažkom boji podľa obecnej kroniky padlo 25 Nemcov, ostatných partizáni zajali.
Bol krásny zimný slnečný deň, všade veľa snehu, len sa tak iskril. Všetci sa tešili, že už hádam bude pokoj. Nebol. Jeden povstalecký dôstojník prišiel s tým, že Nemci sa hrnú na Staré Hory. „Musíme sa nachystať, idem po svojich chlapov,“ vraví. Mal na starosti Starohorcov, ktorí vlastnili zbrane, a organizoval ich v prípade potreby.
K boju došlo poniže Starých Hôr, v lokalite nazývanej Stará píla. Tam sa usadili chlapi z dediny aj partizáni a čakali. „Ako Nemci prichádzali, to mi hovoril už nebohý sused Mirko Stolár, ktorý tam bol, vyzvali ich, aby zastali. Na slovo "halt!“ reagovali bezhlavou streľbou. Ani poriadne nevedeli, kde strieľajú. Naši im streľbu opätovali a celú nemeckú jednotku rozprášili. Keď prišli partizáni do dediny, povedali, aby sme sa nebáli. Zatarasia cestu tak, že Nemci sa sem nedostanú ani s tankami," pokračuje pán Babjak.
Nemca vrátili svojim
Dedinčania počuli veľkú streľbu. Boli zvedaví, čo sa stalo. Vybrali sa na Starú pílu a našli postrieľaných Nemcov. Jeden bol ešte živý a veľmi kričal. Vrátili sa späť do dediny a dumali, čo s ním urobiť. Rozhodli sa, že pošlú po neho kočiša, čo robil pri lesnej správe, nech ho dovezie.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Doktor Just, ktorý by mohol raneného Nemca ošetriť, bol však Žid. Skrýval sa v horách, lebo ho hľadali nacisti. Namiesto seba teda poslal k ranenému svoju manželku. Ošetrila mu prestrelenú nohu, poranenia na boku a ruke. Rozprávali sa s ním pani Chladná a Richterová, ktoré vedeli po nemecky.
Vo vzduchu stále visela otázka: čo s ošetreným Nemcom? „Bol som pri tom, keď ho naložili na sane a chceli ho odviezť do Ulmanky, kde boli Nemci. Vtom prišli štyria partizáni, že kam ho vezú. Odpovedali po pravde. Partizánom sa to nepozdávalo. Jeden hovorí: Viete, čo oni robia s nami? a ukázal na svoj samopal. Tie dve ženy na to, že to už nie je vojak, lež ranený človek a trvali na svojom. Nakoniec raneného predsa len odviezli k Nemcom. Potom sa hovorilo, že pravdepodobne aj toto pomohlo, že Staré Hory neboli vypálené ako Baláže alebo Kalište,“ uzatvára príbeh Marian Babjak. Ulmanka sa dnes už volá Uľanka a je mestskou časťou Banskej Bystrice.
Nemecké jednotky sa do Starých Hôr dostali v druhej polovici marca. Ako uvádza obecná kronika, miestni chlapi im museli odhadzovať sneh na kopci Krížna, kadiaľ zamýšľali ustúpiť. Staré Hory oslobodila rumunská armáda 4. apríla 1945. Od 8. októbra 1944 do 30. marca 1945 zahynulo v Starých Horách podľa matriky viac ako 40 ľudí, väčšina z rôznych slovenských miest a obcí.
Obete druhej svetovej vojny zo Starých Hôr
Rudolf Čillík (1915 – 1945), František Bačkor (1910 – 1944), Ľudovít Donoval (1910 – 1944), Jozef Sliačan (1915 – 1945), František Koštial (1912 – 1944), Rudolf Baliga (1924 – 1944), Anna Spišiaková (1871 – 1944), Jozef Kvačkaj (18 r.), Marta Kohnová (35), Gizela Kohnová (52), Ružena Grünvaldová (35), Jozef Chladný (7), Mária Briefová, Ela Briefová (odvlečené do koncentračného tábora)