V Cerove vyčíňali fašisti i gardisti. Boje zanechali stovky mŕtvych

, 17.07.2016 10:00
cerovo, pietne miesto, vojaci
Pietne miesto s pamätníkom vojakom Sovietskej armády v centre Cerova. Autor: ,

Sotva prebudení cerovskí chlapi hľadeli do hlavní guľometov. Stáli v radoch na ceste pred kostolom, obkľúčení nemeckými nacistami. Pred očami mali utýraného muža, vyviazaného na jednom z nákladných áut, ktorými fašisti vtrhli do dediny.

Na výstrahu i zastrašenie. Nacisti stále opakovali tie isté otázky: kde spávajú partizáni, kto ich podporuje. Odpovedí sa im nedostávalo. Cerovskí muži sa už v duchu lúčili so svojimi rodinami. Desivé chvíle, plné obáv a neistoty, zažil 3. decembra 1944 dnes 95-ročný Ján Murín.

Dedinu nemecké vojsko obsadilo v nedeľu okolo šiestej ráno. Prišli na šiestich nákladných autách, zakrytých plachtami. Začali prečesávať dom za domom. „Ešte sme spali a už Nemci behali po izbách. Vykrikovali – vek, vek! Zohnali nás všetkých chlapov pred kostol, že sú tu partizáni a vypytovali sa, kde sú. Stáli sme tam celé hodiny, mierili na nás guľomety. Nikto nemal ani potuchy, ako sa to celé skončí. Potom prišiel jeden chlap, že on ich k partizánom zavedie,“ spomína Ján Murín.

Ján Murín
Ján Murín Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Z domovov nacisti vyhnali všetkých mužov od 16 do 70 rokov. Ich život visel na vlásku. Vypočúvali ich najmenej dve hodiny, keď sa zrazu objavil záchranca. „Partizáni poslali z Cerovských lazov občana, ktorý sa predstavil, že je zástupca veliteľa Hlinkovej gardy Matúš Golian. Prišiel k Nemcom, kde mali obkolesených Cerovanov, so slovami: Títo nevedia, kde sú partizáni a darmo ich tu držíte. Ja vás zavediem, kde sú partizáni. Tí sú na lazoch a v okolitých horách,“ opisuje udalosť obecná kronika.

Fašisti si prikázali nahotoviť sedem povozov, ktorými sa odviezli na lazy. Partizáni boli na nich pripravení. Keď sa nemecká trestná jednotka dostala do ich blízkosti, spustili paľbu. Nastal chaos. Povozníci utiekli, ušiel aj sprievodca Golian. Partizánom oznámil, že úlohu splnil. Nemci potom prešli otvoreným terénom lazov, ale do lesa sa neodvážili, kam ich chceli partizáni zlákať. Vrátili sa do dediny. Domácim nakázali, aby im dali potraviny a odišli. Chlapov rozpustili.

Dievčatko zabili pažbou

Ľudia z Cerova prežívali krušné dni. Deň predtým, 2. decembra 1944, do Cerova vtrhlo ráno o ôsmej komando gardistov. Tridsaťpäť chlapov, ktorí mali jasný cieľ. Pozatýkať všetkých, čo mali niečo spoločné s partizánmi alebo nevyhovovali klérofašistickému vojnovému Slovenskému štátu. Hneď sa pustili do domových prehliadok. Podľa svojho zoznamu zaistili 12 miestnych a na zrekvirovanom aute ich odviezli do meštianskej školy v Krupine. Väznili ich v pivnici dva týždne. „Spávali sme na betóne bez prikrývok a slamníkov. Často nás vypočúvali. Za štrnásť dní nám nedali žiadne potraviny. V jednej miestnosti nás bolo 24 väzňov,“ opisuje v obecnej kronike Pavel Ďurovkin.

Cerovo

  • počet obyvateľov: 603
  • rozloha: 3 028 ha
  • vznik: prvá písomná zmienka v roku 1275

V Cerove gardisti zobrali po ceste aj troch Rómov s manželkami zo Želoviec. Dôvodom na ich zatknutie malo byť rovnako podozrenie z podpory partizánov. Gardisti ich začali surovo biť, „a to tak, že im tiekla z nosa a z tvári krv“, pričom jeden z gardistov na nich pri mlátení kričal: „Boha vášho žobráckeho, partizánčiť, na to vás je,“ vypovedal na súde s gardistami Ďurovkin. Cerovskí chlapi nakoniec z väzenia vyviazli, ostatných postrieľali. Aj rómske rodiny, aj židovského doktora Eugena Lengyela s manželkou a malou dcérkou z Čabradského Vrbovku. Dokopy trinásť ľudí. Za Krupinou ich zavraždili strelou do tyla, doktorovu dcéru zabili úderom pažby do hlavy. Zahrabali ich do protitankovej priekopy.

Aj v Cerove gardisti zostali verní svojej povesti. Brali, čo sa im hodilo. Kronika uvádza, že Forgáčovi zobrali rádioprijímač na baterky a Vargovi vyrabovali obchod.

Gardisti rabovali pre seba

Prepady nerobili príslušníci 5. poľnej roty Hlinkovej gardy pod velením Jozefa Nemsilu, ktorá sa do dejín zapísala najmä ohavným vraždením v Kremničke, náhodne. Predchádzalo im špicľovanie priamo v dedinách. Zvrhlé rabovačky, násilie a zákernosť si odnieslo viacero obcí v krupinskom regióne vrátane Krupiny.

„Ak na veliteľstvo jednotky neprišlo anonymné udanie alebo informáciu o výskyte partizánov či Židov nepodal civilný konfident, dôstojníci roty využívali na tento cieľ gardistov v utajení, prestrojených za partizánov,“ približuje Anton Hruboň, autor knihy 5. poľná rota Hlinkovej gardy, ktorú napísal z archívnych materiálov a výpovedí svedkov v procesoch s vojnovými zločincami. Gardisti sa rôznymi klamstvami snažili získať dôveru domácich. Potom ju zákerne zneužili.

Po lekárovi Eugenovi Lengyelovi a jeho rodine išli gardisti cielene. Jednak mali „nevhodný“ rasový pôvod, ale tiež patrili k zámožnejším rodinám. „Vedel o tom miestny veliteľ Hlinkovej gardy Ľudovít Kandra. Práve on dal svojim kamarátom tip, ako si jednoduchým spôsobom finančne prilepšiť. Lengyelov dom vyrabovali. Zhabané peniaze a cennosti, ktoré uviedli v súpise, ani zďaleka nezodpovedali skutočnosti,“ uvádza Hruboň.

Pamätník na cerovskom cintoríne.
Pamätník na cerovskom cintoríne. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Rabovanie v Lengyelovom dome opisuje Anton Hruboň cez výpoveď slúžky v doktorovej domácnosti Rozálie Michaličovej: „Asi na piaty deň za tým došli znova na byt Lengyela tí samí členovia POHG, ktorí predtým Lengyela zaistili. Po príchode ma vyzvali, aby som vydala všetky veci ako peniaze, zlaté šperky a podobne, ktoré mal Lengyel. Zo strachu som potom menovaným v skutočnosti vydala, a to dva zlaté prstene, zlaté platničky na zuby, 50-tisíc korún v hotovosti a niekoľko kusov, ak sa dobre pamätám, asi 15 zlatých dukátov.“

Tajné machinácie so zadržaným majetkom sa konali s tichým súhlasom Nemsilu. Nechával si totiž časť ukradnutých vecí pravidelne zvážať do svojho súkromného bytu v Banskej Bystrici. Príslušníkom roty za ich zaobstaranie zvykol vyplácať odmenu 200 až 500 korún.

Umrieť mal každý desiaty muž

Nemecké frontové vojsko obsadilo Cerovo 26. decembra 1944. Vyhliadky Cerovčanov, obsadených nemeckou armádou, boli zlé. Nacisti ich brali ako partizánsku obec.

V okolitých horách a na lazoch sa skrývali partizáni, povstaleckí vojaci, červenoarmejci. Aj miestni ľudia z dediny hľadali útočisko v lazníckych usadlostiach.

„Prišli k nám z Cerova starí rodičia, mamina sestra aj sesternica. Skrývala sa u nás pár dní aj jedna židovská rodina s dvoma deťmi,“ blúdi spomienkami 82-ročná Anna Hejtmaníková, ktorej rodina vtedy žila na neďalekých Želovských lazoch.

Anna Hejtmaníková
Anna Hejtmaníková Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Jedného dňa k nim znenazdajky prišli Nemci. Hľadali partizánov. Rodina ani netušila, že im ide o život. „Vzadu sme mali miestnosť, kde sme piekli chlieb, bola stále otvorená. V nej sa skryli partizáni, ani sme o tom nevedeli. Môj starký vedel dobre po nemecky, tak Nemcom povedal, že nijakí partizáni u nás nie sú. Ani ich nenašli. Tí však, keď počuli nemeckú reč, asi sa zľakli a hodili do Nemcov granát. Všetci sme sa vydesili. Nevedeli sme, čo sa vlastne deje. Nemci okamžite spustili paľbu na náš dom. Guľky boli po stene aj streche. Báli sme sa, že aj nás pobijú,“ pokračuje pani Hejtmaníková, ktorá mala vtedy 11 rokov. Rodinu Nemci nechali na pokoji, čo sa stalo s partizánmi, si už nepamätá.

Neskôr mali v prednej izbe zriadenú ošetrovňu. „Často som vídavala, ako tam nosia ranených na nosidlách, ale dnu som nikdy nebola. Celý dom nám smrdel ako nemocnica. Aj vývarovňu tu Rusi mali,“ dodáva.

Koncom roka 1944 sa nad dedinou sťahovali temné chmáry. Sotvakto tušil, čo sa chystá. Fašisti mali v pláne na výstrahu zastreliť každého desiateho muža z Cerova. „Stretol som sa s partizánom, ktorého som poznal pod menom Franta. Bol to Čech, vynikajúci rozviedčik, ovládal niekoľko jazykov. Ten mi hovoril, že preoblečený za nemeckého dôstojníka SS so zvláštnym poslaním chodil z Cerovských lazov medzi Nemcov do Cerova. Dozvedel sa, že 2. januára 1945 chcú každého desiateho Cerovana zastreliť za pomoc partizánom,“ napísal vtedajší kronikár Pavel Ďurovkin do obecnej kroniky.

Boje nemali konca

Bezbrehému vraždeniu zabránilo oslobodenie Cerova 1. januára 1945. Červená armáda dobyla Cerovo útokom v dopoludňajších hodinách. Vojna sa však pre miestnych zďaleka neskončila. Už na druhý deň nacisti podnikli delostrelecký a mínometný útok proti červenoarmejcom.

„Nepozorovane, v tieni agačiny z východnej strany Cerova obrnenými vozmi obkolesili dedinu a zaútočili na ňu priamou streľbou. Snažili sa prerušiť ústupové cesty. Zapálili 22 požiarov v dedine, väčšinou horeli stodoly aj obytné domy. Zhorelo 22 koní, zničilo sa viac materiálu, ale obec pred Nemcami bola zachránená. Front tu zastal do 28. januára 1945. Útoky Červenej armády si vyžiadali veľké straty sovietskych vojakov,“ píše sa v obecnej kronike. Frontová línia sa od dediny vzdialila až po prvom marci.

„Keď išiel front, bolo to strašné. Raz útočili Rusi, potom Nemci. Nebolo tomu konca-kraja. Strieľalo sa, len tak dunelo. U nás tiež bývali Rusi. Každý sa veľmi bál o svoj život. Ešte aj dnes sa bojím hrmenia a ohňa,“ vracia sa do mladosti 86-ročná Anna Mäsiarová. Ich dom vyhorel. „Náš dom bol najvyšší. Ako strieľali, tak sa triafali doň. Zhorela nám strecha. Ja aj s naším dobytkom som už vtedy bola u príbuzných na lazoch. Mama zostala doma schovaná v pivnici,“ hovorí. V druhej svetovej vojne zahynul brat jej otca Ján Mäsiar. Pridal sa k povstaleckej armáde. Pochovali ho v Ulmanke, dnes mestskej časti Banskej Bystrice Uľanke. „Svokra dlho nevedela, čo je s ním, či vôbec žije. Niekto prišiel s tým, že ho zabili Nemci. Hľadala ho. Nakoniec ho našla v Uľanke, štyria sú tam pochovaní. Spoznala ho podľa krojovaných čižiem, ktoré mal obuté. Tam mu chodíme na hrob,“ rozpráva.

Anna Mäsiarová
Anna Mäsiarová Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Počas neprestajných bojov sa ľudia skrývali, kde mohli. Spravidla v pivniciach, spolu s vojakmi Červenej armády. Delili sa s nimi o to, čo mali, o poživeň aj strechu nad hlavou. „Mali sme takú dlhú pivnicu, jeden Rus tam bol so mnou ukrytý. Aj otec sa schoval, lebo brali chlapov. Mama bola doma sama. Keď prišli Nemci k nám, tak ich odbila, že u nás partizánov nieto,“ vraví pani Mäsiarová.

Vyše sedemsto mŕtvych

Hoci boje už boli od Cerova vzdialené, miestni ešte nemali pokojný spánok. Dvanásteho marca 1945 museli opustiť svoju dedinu. Sídlil v nej totiž vyšší štáb Sovietskej armády. Bolo teda pravdepodobné, že môže dôjsť k leteckému náletu s nedozernými následkami. Ľudia sa vysťahovali do neďalekých obcí Čelovce a Opava. Domov sa vrátili 24. marca, keď Červená armáda z obce odišla a bola už pred Banskou Bystricou.

Dlhé a tvrdé boje počas oslobodenia a udržania Cerova si vyžiadali stovky obetí. Najviac si ich podľa obecnej kroniky vyžiadali boje 2. januára 1945. V dedine a blízkom okolí zahynulo 724 vojakov Červenej armády. Z nich 573 pochovali na cintoríne pri obci, 54 pri Lietavských lazoch, 72 na Cúttovských lazoch a 25 v Bútorovom laze v masových hroboch. V marci 1947 telá padlých exhumovali a previezli na vojenský cintorín vo Zvolene. Počet obetí sa podľa zápisu v obecnej kronike potvrdil pri exhumácii. „Chodili sme do cintorína kopať jamy pre mŕtvych Rusov, bolo ich neúrekom,“ zamyslene dodáva Ján Murín.

Pamätník padlým Cerovčanom pri kostole v Cerove.
Pamätník padlým Cerovčanom pri kostole v Cerove. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda
Vojenský cintorín Sovietskej armády vo Zvolene.
Vojenský cintorín Sovietskej armády vo Zvolene. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Výsledok krušných vojnových čias v rokoch 1944 až 1945 v Cerove sumarizuje vtedajší kronikár Ďurovkin. Zhorelo trinásť obytných domov, pätnásť stodôl, šestnásť stohov slamy a sena. Väčšina domov bola viac či menej poškodená. Škody spôsobené na majetku cerovských občanov boli odhadnuté na 14 miliónov povojnových korún.

Obecná kronika uvádza, že do nemeckých koncentračných táborov bolo odvlečených 18 Cerovčanov. Nevrátili sa Pavel Šípka a Mikuláš Ostrihoň. O osude ostatných sa kronika z tohto obdobia nezmieňuje.

Obete druhej svetovej vojny z Cerova:

Ján Gašpar (1921– 1945), Ján Mäsiar (1924 – 1944), Ondrej Barcaj (1911 – 1945), Pavel Šípka.(1922 – 1945), Pavel Cútt (1938 – 1945), Jozef Červeň (1924 – 1946), Daniel Dodok (1897 – 1944), Pavel Gabúľ (1882 – 1945), Ján Kolibík (1926 – 1945), Štefan Nota (1936 – 1947), Ján Paľovič (1913 – 1945), Matúš Šepetka (1887– 1945), Ondrej Šmál (1921 – 1945), Ján Vajo (1929 – 1945), Juraj Vajo (1939 – 1945), Juraj Janšto (1931 – 1945), Magdaléna Karaseková (1896 – 1945), Gizela Mesiariková (1916 – 1945), Mikuláš Ostrihoň (1913 – 1945), Martin Ferienčík (1894 – 1945)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SNP #partizáni #Nacisti #druhá svetová vojna #Svedectvá pravdy #Cerovo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku