Ale už sa aj vynárajú – spoznávajú napríklad Feiglerovcov, ktorí v Bratislave postavili mnohé zaujímavé budovy. Historickú budovu SND, pivovar Stein či hlavnú stanicu aj s perónmi. O kedysi známej a bohatej rodine staviteľov a architektov vyšla nedávno veľmi zaujímavá kniha Storočie Feiglerovcov od dvojice Jana Pohaničová a Peter Buday.
Je až dojímavé spoznávať autorov známych objektov, okolo ktorých – a do ktorých – bežne chodíme a nemyslíme na to, že ich kedysi ktosi projektoval, staval a chcel, aby boli pekné. V Bratislave veru žil takýto ambiciózny rod staviteľov! Feiglerovci pochádzali z Devína, neskôr sa však usadili priamo v meste, v Podhradí. Vtedy sa práve rúcali mestské hradby, mesto sa rozširovalo a vo veľkom sa začalo budovať to, čo dnes nazývame Starým Mestom. Vtedy to však bolo „fungl“ nové!
Prvý Feigler, Ignatz starší, začínal ako murár. Ako sa však dozvedáme od autorov knižky Jany Pohaničovej a Petra Budaya, stať sa vtedy uznávaným murárom nebolo jednoduché. Dostať sa do príslušného cechu znamenalo poriadne ovládať remeslo. Bolo treba absolvovať vandrovku, čiže ísť na skusy do sveta a urobiť tzv. „majsterštyk“, majstrovské dielo. Reprodukcia toho skúšobného nákresu od Ignatza Feiglera staršieho je aj v knižke a vidno, že nároky boli nemalé. Musel preukázať nielen technické schopnosti, ale aj estetické. Nákres je na vysokej úrovni, vidno, že už v nestorovi rodu sa skrýval architekt, ale možnosť študovať – hoci aj on robil tvorivú a zodpovednú staviteľskú prácu – dostali až potomkovia, Ignatz mladší a Alexander. Rodina sa v tomto smere všestranne rozvíjala, stali sa zámožnými podnikateľmi v stavebníctve a v Bratislave mali neskôr aj tehelňu, kde na každej tehličke bolo ich meno.
Foto: FOTO Z KNIHY STOROČIE FEIGLEROVCOV, TRIO PUBLISHING
Foto: FOTO Z KNIHY STOROČIE FEIGLEROVCOV, TRIO PUBLISHING
Zaujímavé – a je to naše šťastie! – že títo šikovní ľudia mali aj umelecký cit. Továrne (plynáreň) a technické budovy stavali ako chrámy! Žiaľ, mnohé už padli za obeť modernizácii mesta, napríklad pivovar Stein. Našťastie chrámy zostali a robia tiež Bratislavu Bratislavou – Kostol sv. Ladislava na Špitálskej alebo Blumentálsky kostol. Ale okrem výnimočných stavieb (kaštieľ v Rusovciach) postavili Feiglerovci mnoho perfektných obytných domov, ktoré dávali Bratislave šarm. Boli také aj na bratislavskom dunajskom nábreží, v miestach, kde je dnes hotel Devín a Most SNP. Pripomínali promenádové pražské, budapeštianske či viedenské ulice na nábreží rieky. Toto je preč, ale v knižke je aspoň fotografia.
Dobrý tandem
Zaujímalo nás, ako sa autori publikácie dostali k tejto téme a ako vznikol ich tandem, v ktorom sa spájajú rôzne uhly pohľadu. Jana Pohaničová sa výskumu architektúry venuje už roky, špecializuje sa najmä na architekta M. M. Harminca, a teraz prišli na rad Feiglerovci: „Široký záber tvorby Feiglerovcov zaujal aj mojich doktorandov. Patrí k nim aj Peter Buday, ktorý sa téme architektúry druhej polovice 19. storočia v Bratislave venoval už vo svojej diplomovej práci. Feiglerovci figurovali aj v jeho dizertačnej práci o evanjelických cintorínoch na Slovensku. Myšlienku napísať túto knihu som nosila v sebe už dlho, a keď sa podarilo získať grantovú podporu na vydanie knihy, celkom prirodzene som oslovila tohto kolegu. Nie náhodou. Som presvedčená o potrebe spolupráce pri skúmaní dejín architektúry. Spolupráca historičky architektúry a umenovedca je toho logickým naplnením. Koncept knihy a jej obrazový scenár som autorsky zostavila ja a tvorbu rukopisu sme si rozdelili podľa toho, kto mal akú oblasť tvorby Feiglerovcov naštudovanú. Texty sme si vzájomne čítali a korigovali.“
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Foto: TRIO PUBLISHING
Na kvalite knižky cítiť, že tandem sa dobre dopĺňal. Predmet záujmu skúmajú z rôznych strán a každý prispel objavmi iného druhu. Kde však čerpali informácie? Podľa toho, že sa rodina Feiglerovcov v „ústnej pamäti mesta“ nespomína, možno usudzovať, že potomkovia Feiglerovcov už nežijú. Ako keby sa nikto k ich odkazu nehlásil. Ako pokračovali bádatelia?
„Vychádzali sme zo štúdia rodinnej pozostalosti bratislavskej vetvy Feiglerovcov, ktorá sa nachádza v Archíve mesta Bratislavy,“ vysvetľuje Jana Pohaničová. „Tu, ako aj v iných archívoch v meste a v okolí, sme nachádzali najmä pôvodnú výkresovú dokumentáciu k jednotlivým stavbám. Reflektovali sme aj práce našich predchodcov v tomto výskume – boli to Gisela Weyde-Leweke, Andrej Szőnyi, Eduard Toran, moja mama Elena Lukáčová či Viera Obuchová. Veľmi nám pomohli aj práce maďarských kolegov, historikov – Józsefa Sisu a najmä autorov monografie o ostrihomských Feiglerovcoch – lebo aj tam žila jedna vetva, od súrodencov Szalayovcov. Tie nasmerovali naše bádania aj do ostrihomských archívov! Ostrihomská vetva sa tiež venovala stavebnému podnikaniu a architektúre, bratislavskí Feiglerovci s nimi udržiavali čulé kontakty a získavali lukratívne zákazky. Priamych potomkov či pamätníkov bratislavskej vetvy Feiglerovcov sa nám však zatiaľ nepodarilo vypátrať.“
Stále živé dielo
Podmanivé je, že feiglerovské stavby nie sú iba nejaké ruiny alebo stariny, prekvapujú sviežosťou a najmä tým, že sú stále využívané a slúžia pôvodnému účelu! Napríklad štátna nemocnica na Mickiewiczovej ulici v Bratislave! Dnes sa aj na ňu pozeráme cez všeobecnú nespokojnosť so zdravotníctvom, ale keď sa postavíme na nádvorie a sledujeme okolo seba eleganciu jednotlivých pavilónov, musíme si povedať: Klobúk dolu! Európska úroveň! Možno – keby sme lepšie ovládali tieto veci, keby sme vedeli uznávať historické hodnoty, obohacovať sa ich pôsobením, správali by sme sa inak aj v politických záležitostiach. Boli by sme kultúrnejší, svet by sme vnímali inak, nie hystericky. Aj to zdravotníctvo by sme inak brali. Aj Feiglerovcom išlo o ľudí.
Dnes sa už, samozrejme, nemocnica dusí v okolitej zástavbe, ale v otvorenom prírodnom priestore musela byť ozaj krásna a pohodlná, primeraná vtedajším rozmerom mesta. Jana Pohaničová k tomu poznamenáva, že v čase vzniku to bola nemocnica postavená celkom na okraji mesta. Za ňou, smerom k dnešnému Avionu, už nestálo nič. Je zábavné si to predstaviť.
Vie o nich Európa?
Po tom, čo si čitateľ pozrie knihu o Feiglerovcoch, získa dojem, že ide o osobnosti, o ktorých by mal vedieť svet. Je to prehnaná predstava?
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
"Ich dielo je známe skôr v regionálnom kontexte, ktorý neprekračuje ten stredoeurópsky. V zahraničnej odbornej i vedeckej literatúre sú o nich zmienky len sporadické a domáci (slovenský) okruh prác ich pôsobenie reflektuje v primeranej miere. Naša kniha reaguje na tento stav – snaží sa o to, aby sme dielo Feiglerovcov vnímali v širších európskych kultúrnych prúdoch, ale aby sme nezabúdali ani na súvislosti regionálne. Pozoruhodné je architektonické dianie najmä v Bratislave, v meste, ktoré striedavo nadobúdalo status centra i periférie. Kniha Storočie Feiglerovcov je prvým výrazným krokom k tomu, aby tento zaujímavý fenomén začala intenzívnejšie vnímať celá verejnosť.“
Pri zmienke o centre a periférii si človek pomyslí, že čosi také v mentalite mesta ešte stále pretrváva, Bratislave zostala z histórie určitá pýcha, ale i komplexy. Práve takéto knižky prehlbujú potrebné sebavedomie, aké má mať hlavné mesto. To je vlastne to – celej krajine spoločné – „povedomie“.
Tradícia aj modernosť
Jana Pohaničová a Peter Buday pri práci na knihe dobre spoznali tvorbu Feiglerovcov. Čo sa im z nej najviac páči a za čím – zbúraným – je im ľúto? „Nemám jeden obľúbený objekt,“ hovorí historička. "Obdivujem skôr jednotlivé osobnosti rodiny – dvoch Ignatzov, otca i syna, ako aj Alexandra.
Feiglerovské stavby sú stále využívané. Napríklad štátna nemocnica na Mickiewiczovej ulici v Bratislave.
Obdivujem ich komplexný prístup k architektonickej tvorbe, modernosť v stavebnom podnikaní, odvahu experimentovať s novými stavebnými materiálmi či pozoruhodnú vnímavosť k aktuálnym slohovým a štýlovým impulzom. Nemožno totiž zabúdať ani na inšpiratívny stret tradície a moderných podnetov, ktoré dlhé 19. storočie ponúkalo a ktoré prinieslo naozaj výnimočné stavby. V sakrálnej architektúre za skvelé dielo považujem komplex špitála a Kostola sv. Ladislava na Špitálskej, pozoruhodné sú aj kaplnky na Ondrejskom cintoríne a Evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Máme tu rad obytných nájomných domov a vilových stavieb s palácom Palugyayovcov, na svoju dobu progresívne školské i zdravotnícke zariadenia či moderné dopravné a industriálne stavby. Práve tie posledné utrpeli najväčšie straty – asanovali sa budovy pivovaru Stein, tovární Dynamit-Nobel, Stollwerck či Kablo, pri ktorých zrode tiež stáli Feiglerovci. Ľúto mi je aj za synagógou na Zámockej ulici v bratislavskom Podhradí, ktorá vynikala nielen pozoruhodným štýlovým a konštrukčným riešením, ale bola aj citlivo vsadená do zástavby.“
Foto: FOTO Z KNIHY STOROČIE FEIGLEROVCOV, TRIO PUBLISHING
Foto: FOTO Z KNIHY STOROČIE FEIGLEROVCOV, TRIO PUBLISHING
Pripája sa Peter Buday: „K mojim najobľúbenejším, ak sa to vôbec pri takom rozsiahlom diele dá povedať, patria objekty, pri ktorých sa podarilo jednoznačne doložiť – dovtedy len tušené, prípadne neznáme – feiglerovské autorstvo. Mám na mysli najmä Kostol sv. Štefana v Modre, prípadne budovy v areáli bratislavských vodární v Karlovej Vsi. Do skupiny strát by som istotne zaradil synagógu v Podhradí, ktorá je príkladom veľmi raného využitia liatinových konštrukcií v sakrálnom priestore, vo vtedajšom ponímaní to bola vysoká architektúra! Nemožno opomenúť ani kaštieľ v Rusovciach, jedinečnú stavbu realizovanú pod dohľadom Ignatza staršieho. Pamiatka síce stojí, no vieme, v akom stave…“
Parkety a svetlo
Feiglerovské obytné domy boli príjemné aj zvnútra. Napríklad tie na nábreží mali veľké izby, parkety, boli svetlé a pripomínali paláce. Chceli by tam bývať aj autori knižky? „Rada by som bývala v jednom z obytných domov na Palisádach od Alexandra Feiglera. Vyznačujú sa veľkorysou a zároveň logickou dispozičnou skladbou, ktorá spĺňa vysoké nároky aj na súčasný obytný komfort,“ priznáva Jana Pohaničová. A Peter Buday dodáva: „Iste, prijal by som si možnosť bývať tak. O vzhľade bytu samotných Feiglerovcov na Konventnej ulici však nemáme presnejšiu predstavu. No zrejme bol na úrovni zodpovedajúcej bývaniu vyššej vrstvy meštianskej spoločnosti. Starší feiglerovský dom, ktorý stál na Župnom námestí, už neexistuje, no zachoval sa nám pôdorys jeho prízemia. Vieme, že stál na parcele medzi Župným domom a záhradou grófov Almásiovcov. Šlo o trojkrídlový objekt okolo ústredného nádvoria. Predpokladáme, že časť priestorov bola prenajímateľná, časť slúžila podnikaniu rodiny či jej bývaniu.“
Ako sme už spomenuli, autori museli kvôli knihe bádať v archívoch. Trpezlivosť v takejto práci vždy prinesie nejaké prekvapenie. Zažili to aj oni. „Mňa najviac prekvapili a zároveň potešili preukázané väzby bratislavských Feiglerovcov na Ostrihom!“ hovorí Jana Pohaničová. Objavné sú aj nálezy pôvodnej dokumentácie k niektorým stavbám. Tu možno spomenúť napríklad objav Petra Budaya – výkresy k objektom vodárenského areálu na Sihoti od Alexandra Feiglera. Príjemným a súčasne „užitočným“ prekvapením pre samotného Petra Budaya bolo už spomínané zistenie, že v roku 2013 vyšla v Ostrihome kniha, ktorej autormi sú potomkovia Feiglerovcov – súrodenci Szalayovci. „Urobili veľmi dôslednú prácu, ktorá – čo sa týka diel Feiglerovcov ako staviteľov – potvrdila, že ani zďaleka neboli len prešporským javom. Do budúcnosti sa tak otvárajú ďalšie možnosti hľadania, a tým i prekvapujúcich zistení.“
Foto: FOTO Z KNIHY STOROČIE FEIGLEROVCOV, TRIO PUBLISHING
Foto: FOTO Z KNIHY STOROČIE FEIGLEROVCOV, TRIO PUBLISHING
Po knihe výstava
Je teda možné, že sa ešte objavia plány stavieb či nové súvislosti, ktoré sa s Feiglerovcami nespájali. „Môžu to byť náhodné objavy alebo výsledok systematického bádania v archívoch. Práca na tejto téme sa teda vydaním knihy pre nás určite nekončí. Teší nás ohlas u maďarských kolegov, uvažujeme aj o anglickej mutácii knihy, ktorá by prispela k preniknutiu témy do širšieho európskeho povedomia,“ sľubujú autori. A navyše – bude aj výstava! „Na jeseň a v prvej polovici roku 2017 pripravujeme v spolupráci s pamäťovými inštitúciami v Bratislave i v Ostrihome výstavný projekt, ktorý priblíži architektúru oboch miest v dobe, keď ju formovali Feiglerovci. Aj týmto spôsobom by sme radi poukázali na spoločné kultúrne väzby, spájajúce nielen tieto dve mestá. Architektúra 19. storočia na Slovensku a jej osobnosti si odkrývanie týchto širších kontextov zaslúžia,“ zdôrazňuje Pohaničová.
„Téma určite nie je uzavretá, práve naopak, doterajšie štúdium naznačilo ďalšie cesty, po ktorých by sa práca mohla a mala ďalej uberať: týka sa to tak samotnej Bratislavy, ako aj západného Slovenska a územia dnešného Maďarska,“ dopĺňa Peter Buday. „Verím, že bádanie – najmä v cirkevných archívoch – prinesie isté korekcie, doplnenia a možno aj objavné fakty.“
Jana Pohaničová
Narodila sa 6. mája 1966 v Bratislave, pôsobí v Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FA STU v Bratislave. Realizuje špičkový výskum dejín architektúry na Slovensku v širšom európskom kontexte. Špecializuje sa na výskum osobností – tvorcov architektúry (stavitelia, architekti, mecenáši). Je autorkou prvej monografie o architektúre 19. storočia na Slovensku, ako aj ďalších kníh: Rozmanité 19. storočie (Bratislava, Perfekt 2008, s E. Lukáčovou); Výnimočné stavby dlhého storočia (Bratislava, TRIO Publishing 2011); Michal Milan Harminc. Architekt dvoch storočí. (Bratislava, TRIO Publishing 2014, s M. Dullom); Storočie Feiglerovcov (Bratislava, TRIO Publishing 2015, s P. Budayom) atď. Získala mnoho ocenení.
Peter Buday
Narodil sa 5. februára 1984, venuje sa dejinám ochrany a obnovy pamiatok na Slovensku do roku 1918, osobnostiam a dielam architektúry 19. storočia a v rámci spolupráce na pamiatkových výskumoch štúdiu historických prameňov k skúmaným architektonickým a výtvarným dielam. Výsledky svojej práce publikoval v štyroch vedeckých monografiách, vo viacerých renomovaných vedeckých časopisoch a odborných periodikách i v rámci výstavných projektov doma i v zahraničí. Je spoluautorom knihy Storočie Feiglerovcov.