Vypožičali si dopravný prostriedok, získali výbušniny a vybrali sa vraždiť. Tým prostriedkom bol povoz s oslom, výbušninou sud s pušným prachom naplneným črepmi. Terčom neboli ľudia oslavujúci slobodu, rovnosť a bratstvo, ale úspešný politik, ktorý vzišiel ako víťaz revolúcie – mladý konzul Napoleon Bonaparte. Keďže royalistickí teroristi použili oného decembrového dňa roku 1800 pridlhú šnúru na odpálenie nálože, konzul prežil. Explózia však zabila deviatich okoloidúcich a ďalších 28 vážne zranila. Kolotoč teroristických útokov sa odvtedy zrýchľoval a spomaľoval, ale už nikdy sa nezastavil.
Vďaka známemu obrazu francúzskeho maliara Jeana-Pierra Houëla pád Bastily dodnes pôsobí ako majestátna udalosť, epická bitka dobra a zla. No v skutočnosti dav vtedy ľahko pokoril chabú stráž a oslobodil iba siedmich väzňov, viac ich v pevnosti nebolo. História sa však rokmi eliminuje na symboly a pád Bastily dnes nie je oslavovaný pre samotnú udalosť, ale pre (neskoršie) víťazstvo slobody. Možno si atentátnik útoku v Nice tento deň vybral len preto, lebo vedel, že na promenáde budú davy ľudí, skôr však môžeme predpokladať, že tušil, že jeho čin bude považovaný za symbolický útok na slobodu.
Teroristický čin navyše prišiel po sérii strašných letných útokov – čo týždeň, to obrovská tragédia. 28. júna v Istanbule takmer 50 mŕtvych, 3. júla v Bagdade takmer 300 a najnovšie k deväťdesiatke sa šplhajúce číslo obetí v Nice. Ako to korešponduje so správami z posledných týždňov o tom, že teroristická organizácia Islamský štát (IS) je na ústupe a na Blízkom východe každým dňom stráca? Podľa niektorých expertov môže byť séria útokov práve zúfalým pokusom, ako nestratiť tvár pred svojimi sympatizantmi. Dobrovoľní prívrženci IS túto teroristickú organizáciu adorujú, pretože im dodáva pocit sily. Prejav slabosti by ich odradil a IS zabil.
Open source teroristi
Silu Islamského štátu opísal vo svojej analýze pre denník Guardian reportér Jason Burke, ktorý sa už viac ako dve desaťročia venuje témam islamského extrémizmu. Vychádzajúc z rozhovorov s francúzskymi bezpečnostnými expertmi, sociálnymi pracovníkmi, príbuznými bojovníkov za IS a tiež s 19-ročnou ženou, ktorá takmer vycestovala do Sýrie, aby sa k IS pridala, mu vychádzalo jediné. V zložitom svete a pri generačnom rozpore prvých (umiernených) islamských imigrantov a ich radikálnych detí majú mladí chuť patriť k silnej skupine. "IS je pre nich najväčším pouličným gangom na svete.”
Mnohí z mladých ľudí v teroristických bunkách majú na svojom konte drobné zločiny, podobne ako aj útočník v Nice. Táto generácia na seba vo Francúzsku upozornila už počas nepokojov v roku 2005. Vtedy v sérii vzbúr v prisťahovaleckých štvrtiach francúzskych miest počas 21 nocí okrem iného zapálili až 10-tisíc automobilov. Už pred desiatimi rokmi tu boli teda zúfalí mladí, ktorí čakali, kým sa ich niekto ujme a spojí v onen najsilnejší pouličný gang. Túto úlohu už vtedy na seba bral formujúci sa Islamský štát bez toho, že by svet mal predstavu, aké nebezpečné riziko bude raz predstavovať.
V tom čase, len štyri roky po páde newyorských dvojičiek, svet stále obchádzal viac strašiak menom Al-Kajdá s vtedy stále nedolapiteľným a priam mýtickým lídrom Usamom bin Ládinom. Ten však bol skôr ikonou pre Západ. Novodobí islamskí extrémisti už vytvárali aktualizovanú taktiku pre generáciu, ktorá hovorila úplne iným jazykom. A ktorá sa o niekoľko rokov preukázala ako megaúspešná. Venoval sa jej aj americký publicista Brendan I. Koerner, ktorý píše pre technologický magazín Wired a v jednom zo svojich textov vysvetľuje odlišnosti jednotlivých organizácií porovnaním s počítačovým prostredím.
Al-Kajdá bola podľa neho niečo ako operačný systém Windows, do ktorého príliš nemôžete zasahovať, ste len jeho užívateľom a máte presne určené limity, ako ho používať. Islamský štát naproti tomu funguje ako open-source operačný systém, ktorý môže vyvíjať nielen pracovník Microsoftu, ale ktokoľvek na svete, zdieľať svoje úpravy a byť súčasťou nového spoločného produktu. "Islamský štát akoby bol len agregátom obsahu na sociálnej sieti – od užívateľov, ktorí s ním vlastne nemajú nič spoločné, ale tvoria spolu stránku, ktorá je kompaktná a propaguje jednotný spôsob násilia,” píše ďalej.
Extrémizmus bez myšlienok
Pri počítačovom porovnaní môžeme ešte chvíľu ostať, pretože okrem spoločného zdieľania je Islamský štát veľmi progresívny aj vo verbovaní členov pomocou online sveta. Propagácia v ére Al-Kajdá viac pripomínala snahu spraviť z filmu z 80. rokov materiál pre mladých tým spôsobom, že ho nahráme na videoserver YouTube, "kam mladí chodia”. Islamský štát naproti tomu pochopil, že skôr ako zdĺhavé ideologické vysvetľovanie na mladých lepšie zapôsobí video postrihané z pársekundových akčných záberov. A tie im navyše naservírujú cez nejakú aplikáciu, ktorú poznajú a používajú, povedzme cez Snapchat.
Riziko terorizmu sa nedá predpovedať. Je neisté. Ale to je aj riziko, že dostanete rakovinu alebo že vás zrazí auto.David Ropeik
Od čias vzniku slova teror sa predpokladalo, že s ním musí byť zviazaná myšlienka, aby u ľudského druhu našlo odôvodnenie správať sa barbarsky. Jeden z hlavných predstaviteľov francúzskej revolúcie Maximilián Robespierre napríklad vo verejnom prejave v roku 1794 vyhlásil: "Ak je znakom ľudovej vlády počas mieru myšlienka, znakom ľudovej vlády počas revolúcie je tá istá myšlienka a teror. Myšlienka, bez ktorej by teror bol barbarský, teror, bez ktorého by bola myšlienka nemohúca.” S podobnými tézami dlho operovali aj radikáli počas 19. i v 20. storočí. Zmenil to práve až IS. Myšlienky škrtol.
"IS produkuje krátke klipy, ktoré sľubujú kamarátstvo a adrenalín. Robia to napríklad tak, že video, ktoré legitimizuje útoky v Európe, je ilustrované zábermi, čo pripomínajú hollywoodsky film Trója,” píše ďalej britský reportér Burke. Jeho metódy navyše úspešne lovia nielen v jazerách ideí a ideológií, ale aj v močariskách zúfalých a sklamaných ľudí. Túto taktiku používajú teroristi už dlhšie. Ako písal aj poľský novinár Pawel Smoleński v knihe Oči zasypané pieskom, pri pátraní po príčinách, prečo sa ľudia stanú samovražednými atentátnikmi, sú až príliš často prozaické príčiny, ako napríklad sklamanie v láske.
Riziko najmä pre spoločnosť
Expert na islamský extrémizmus Burke tvrdí, že zo skúseností posledných desaťročí vieme, že silné zoskupenia islamistických extrémistov majú životnosť 10 až 15 rokov. A Islamský štát je aj podľa strát na Blízkom východe skôr na ústupe. Pravidlá pouličných gangov sú tvrdé, za slabosti sa kruto platí. Burke však pripomína, že už teraz zrejme vzniká nová skupina, ktorá prevezme štafetu. "Napokon – Al-Kajdá vznikla roku 1988, dlho predtým, ako na seba upozornila útokom vo východnej Afrike. Korene IS sa zase dajú vypátrať po rok 2004, pričom im nik nevenoval pozornosť až do roku 2014,” uzatvára.
Slobodu, rovnosť, bratstvo bude aj naďalej dopĺňať barbarstvo. Prijatie tohto faktu, paradoxne, napomáha to, aby tie prvé tri nezmizli a neostalo len to štvrté. Každý, kto videl zábery zo štvrtkovej noci z Nice alebo akéhokoľvek iného útoku, však vie, že prijať toto riziko (samozrejme, nie nečinne, ale so snahou maximálne ho eliminovať) nie je jednoduché. Témou sa zaoberajú aj viacerí psychológovia, ktorých názory zjednotil analytik rizík z Harvardovej univerzity David Ropeik. "Riziko terorizmu sa nedá predpovedať. Je neisté. Ale to je aj riziko, že dostanete rakovinu alebo že vás zrazí auto,” dáva veci do perspektívy.
Samozrejme, na terorizmus by sme si nikdy nemali zvyknúť. Vtedy by sa totiž mohla zrealizovať jedna z najznepokojujúcejších scén svetovej kinematografie. V dystopickom filme Terryho Gilliama Brazil totiž po výbuchu v kaviarni kričia v bolestiach len zasiahnutí ľudia, ostatní bez prejavu emócií ďalej popíjajú svoje kávy a drinky… Ropeik chce len pripomenúť fakt, že riziko terorizmu pre jednotlivcov je napriek tomu, že teroristických útokov pribúda, stále minimálne. Na rozdiel od hrozby, ktorú terorizmus prináša pre celú spoločnosť…