Pracuje na prestížnej havajskej univerzite, prednáša študentom a venuje sa výskumu. Ten ju zavial do rôznych kútov sveta. Ako sa dievča zo Slovenska, kde o oceánoch niet ani chýru, dostalo k takejto práci? „Bola to náhoda, za ktorú som vďačná osudu. Vždy som navyše mala šťastie na skvelých ľudí,“ odpovedá.
K vode ju to vždy akosi ťahalo už odmalička. „Celé leto sme zvykli tráviť pri vode. Vtedy ešte bolo v Želiezovciach kúpalisko, chodili sme aj do Štúrova, aj na Balaton. Vyrastala som pri Hrone, na ňom sme sa člnkovali. Otec kúpil oranžové kanoe, všetci v meste nás podľa neho poznali,“ začína s pobavením svoj príbeh 42-ročná Želiezovčanka.
K jadrovej chémii ju priviedli Mochovce
K záľubám v tínedžerskom veku pribudla chémia. Nie náhodou, pohnútkou bola jadrová elektráreň v Mochovciach. „Naozaj ma zaujímalo, čo sa tam robí, ako to funguje. Rozhodla som sa preto študovať na vysokej škole jadrovú chémiu. Bola to pre mňa určitá výzva,“ naznačuje. Po skončení štúdia jadrového a fyzikálneho inžinierstva v Prahe sa pustila do doktorátu. Začala si hľadať nejakú zahraničnú stáž. Vtedy do jej života zasiahla šťastná náhoda. Dostala sa do Spojených štátov amerických, medzi výskumníkov na Floridskej štátnej univerzite.
Nastúpila do laboratória, do tímu profesora, ktorý bol oceánograf. Keď sa jej ročná stáž chýlila ku koncu, profesor jej ponúkol, aby zostala dlhšie. „Mala som rozrobený doktorát v Prahe, tak som trochu váhala. Nakoniec som sa však rozhodla, že zostanem. Aj kvôli tomu oceánu, ktorý ma fascinoval. Zamerala som sa na oceánografiu a na Floride som si z nej urobila doktorát,“ pokračuje Henrietta. Nakoniec tam zostala päť rokov.
Oceán ju priťahoval. Nielen tým, že jej umožnil využívať rádioaktívne látky na jeho študovanie. „Byť na šírom oceáne na lodi, pozerať sa na delfíny, ako skáču okolo a potápať sa, to všetko bolo pre mňa nádherné a bavilo ma to. Stále viac a viac som sa ponárala do svojho odboru. Od oceánu na zemi závisí veľmi veľa vecí a toľko o ňom nevieme, až je to zarážajúce,“ hovorí. Priznáva, že k oceánu má obrovský rešpekt. Je mohutný, záhadný, niekedy nevyspytateľný.
Jednou nohou v oceáne, druhou na zemi
Po získaní doktorátu sa rozhodla ďalej pokračovať vo vedeckej práci. Začala si robiť postdoktorát, aby mohla pôsobiť a učiť priamo na univerzite. Šťastie zase stálo na jej strane. Prihralo jej príležitosť ísť do najslávnejšieho a najlepšie vybaveného inštitútu na svete – Woods Hole Oceanographic Institution v Massachusetts. Získala 18-mesačné štipendium, zostala tam tri roky. Výskumné projekty ju zaviali do rôznych kútov sveta. Na Filipíny, do Thajska, Japonska, Panamy, do Antarktídy. Ako sama hovorí, vtedy si vychutnala pocit, čo znamená byť nezávislou výskumníčkou. Naučila sa tiež, ako získať peniaze na projekty, čo vôbec nie je ani v Amerike jednoduché.
Stále je kam sa posúvať. Baví ma vymýšľať nové veci, nové prístroje. Nedávno som zostrojila prístroj, ktorý, aspoň si to myslím, má budúcnosť.Henrietta Dulaiová
Keď mala postdoktorát vo vrecku, robila pohovory na siedmich univerzitách. Dostala dve ponuky. Jedna bola z Havajskej univerzity. „Spýtala som sa vtedy priateľa, ešte nebol môj manžel, čo by na to povedal. On na to, že Havaj by sa mu celkom páčil, lebo v Seattli, kde pôsobil, stále prší,“ smeje sa. Henriettin manžel je Bratislavčan, ktorý sa na univerzite venuje ekonómii. Majú dve deti. Žijú v hlavnom meste Honolulu na ostrove Oahu.
Na Havaj prišli začiatkom roku 2009. Henrietta získala pred dvoma rokmi na univerzite stále miesto, v našom ponímaní je docentkou a súčasne zástupkyňou vedúceho katedry geológie a geofyziky. Škola sa zameriava na výskum oceánu a zeme. „Stále som jednou nohou v oceáne, druhou na zemi. Stále spolupracujem s oceánografmi,“ dopĺňa. Prednáša v škole i na svetových konferenciách, učí a skúša svojich študentov. Aj počas svojho júlového pobytu na Slovensku u rodičov v Želiezovciach doháňa, čo nestihla. "Teraz som mala skúšku s jedným študentom večer o desiatej, lebo časový posun je dvanásť hodín. Robili sme ju cez skype. V dnešnej dobe technických vymožeností sa to dá, " vraví. Študent skúšku urobil.
Výzva za 20 miliónov dolárov
Od oceánov závisí klíma, život na zemi, sú najväčšími zásobárňami vody. Aktuálne Henrietta so svojimi študentmi skúma dosahy spaľovania fosílnych palív, teda koncentráciu oxidu uhličitého. „Tretina z neho sa vstrebáva do oceánu, ktorý oxid uhličitý pohlcuje, a tak znižuje jeho koncentráciu v atmosfére. Má to však aj druhú stránku. Oceán sa tým okysľuje. Navyše, náš výskum ukázal, že aj iné ľudské aktivity ovplyvňujú jeho kyslosť okolo havajského pobrežia. Teraz je to veľká téma na Havaji, lebo je tam veľa koralových ostrovov a atolov a život koralov závisí od kyslosti oceánu, ktorá im škodí,“ vysvetľuje.
Celý výskum závisí od toho, či sa podarí získať naň peniaze. Z grantov, štipendií, od sponzorov. „Stala sa zo mňa biznismenka, ekonómka, účtovníčka, manažérka laboratória,“ dodáva Henrietta Dulaiová. A čo tak postúpiť vyššie, stať sa šéfkou katedry? Krúti odmietavo hlavou. Túto funkciu by nechcela, vraj po nej nikto neprahne. „Je to potom už len papierovanie. Všetci sme individuálni vedci, chceme robiť vedu a vlastné projekty,“ dodáva.
Len čo sa vráti zo Slovenska na Havaj, čaká ju nová výskumná výzva. Spolu s kolegami sa jej podarilo získať grant na 20 miliónov dolárov, čo je aj na americké pomery viac ako slušné. „Budeme skúmať podzemnú vodu, vodné zásoby a ich vplyv na oceán a ostrovy. Všetkých sedem havajských ostrovov sú sopky, len jedna je aktívna. Budeme porovnávať tú aktívnu s ostrovom, na ktorom žijem. Využijeme pri tom tzv. röntgenové oči, ktorými sa budeme pozerať do vnútra ostrovov, skúmať podzemnú vodu, jej zloženie, znečistenie, koľko jej môžeme využiť, aby sme zachovali rovnováhu a do oceánu sa dostalo také množstvo, aké potrebuje,“ vyratúva Henrietta.
Skúmajú koralové ostrovy
Tichý oceán okolo Havaja je ako púšť. Nie sú v ňom nijaké základné výživné látky ako fosfor a dusík. Jeho stred je ďaleko od všetkých kontinentov. Havajské ostrovy sú jediné, ktoré mu dodávajú aspoň v malých množstvách potrebné živiny prostredníctvom podzemnej vody. „Koralové útesy, ktoré sa nachádzajú v tej "púšti“, závisia od toho, čo k nim príde z pevniny. Veľkým problémom sú napríklad farmaceutiká alebo pesticídy, práve na toto sa zameria náš nový výskum. Trvať by mal päť rokov," približuje.
Hoci vo svojich rokoch to dotiahla ďaleko, hovorí, že jej profesionálna kariéra sa práve teraz rozbieha. „Stále je kam sa posúvať. Baví ma vymýšľať nové veci, nové prístroje. Nedávno som zostrojila prístroj, ktorý, aspoň si to myslím, má budúcnosť. Už sa teším, keď ho vyskúšame. Je založený na meraní rádioaktivity a bude sa dať zakotviť. Bude nám kontinuálne merať a dávať potrebné údaje. Je to veľký pokrok. Doteraz sme totiž museli chodiť a naberať tisícky litrov vody, zaniesť do laboratória, analyzovať a dostať nejaký výsledok. Pracovali sme na tom niekoľko rokov,“ vysvetľuje.
Výsledky výskumov neslúžia na akademické debaty. Majú svoje reálne využitie. „Naša práca poskytuje vedecký základ, aby sa ľudia mohli lepšie starať o pobrežie a koralové útesy, ktoré postupne zanikajú. Ľudia z Havaja boli od nepamäti zvyknutí loviť ryby. Tie požierajú škodlivé zložky. Zakázali rybolov s tým, že sa situácia upraví, no nestalo sa tak. My sme im ukázali, že problémom sú podzemné vody, do ktorých presakujú žumpy. Výskumom, ktorý robíme, sa snažíme porozumieť biochemickým procesom, pomôcť zachovať ekosystém a s tým súvisiacu havajskú kultúru,“ dodáva.
To, čo teraz riešia na Havaji, by podľa Henrietty Dulaiovej časom chceli aplikovať na ďalších ostrovoch v Pacifiku aj v ďalších oceánoch. „Máme tu klimatické zmeny, zvyšovanie hladín oceánov, topenie ľadovcov. To sú nezvratné zmeny. Zásadne to nemôžeme ovplyvniť, podľa mňa sme už za hranicou, keď sme ešte mohli účinne zasiahnuť. Naším cieľom je priniesť model pre pobrežné národy, ktorý budú používať, pomôže im zlepšiť život, zachovať život v oceánoch a koralové útesy, ktoré sú ešte zdravé a ešte existujú,“ vysvetľuje.
Život na lodi: málo spánku, veľa práce
Na veľkej výskumnej lodi nebola šesť rokov. Už na budúci rok ju však čaká mesačná plavba po Tichom oceáne. Je zameraná na skúmanie chemického zloženia koralov v závislosti od morských prúdov. Popri tom budú merať aj rádioaktívne cézium vypustené do oceánu pri havárii jadrovej elektrárne v japonskej Fukušime. Rádioaktívne cézium poslúži ako stopovač oceánskych prúdov. Havajské ostrovy sú pomerne blízko Japonska a stoja v ceste atmosférických i oceánskych prúdov. Od roku 2011 každý mesiac, teraz už raz za pol roka, odoberajú vzorky z pláží a mora. Rádioaktívne cézium podľa Henrietty Dulaiovej, kým sa úplne rozpadne, zostane v oceáne ešte sto rokov.
Na plavbu sa psychicky pripravuje už teraz. Má totiž sklony k morskej chorobe. „Cesta do Antarktídy bola napriek tomu úžasná. Trvala šesť týždňov. Podarilo sa mi ju zvládnuť s náplasťami, ktoré som si dávala každé štyri dni. Prežila som celkom v pohode dokonca aj deň, keď bola taká obrovská búrka na mori, že sme sa museli s loďou skryť za ostrov, aby sa neprevrátila. A to bola ozaj obrovská, mohutná loď,“ rozpráva svoj zážitok. Nepríjemné pocity však ustúpili do úzadia po tom, čo mohla na vlastné oči vidieť a priblížiť sa k tučniakom. „Cítiť ich síce na kilometer, sú dosť smradľavé, ale boli nesmierne milučké. Boli ich tam tisíce, šmýkali sa, opaľovali, plávali na kryhách,“ vracia sa k zaujímavej plavbe.
Život na výskumnej lodi zďaleka nie je taký romantický, ako by sa mohlo zdať. Málo spánku, veľa práce. Nijaké prestoje pri prístrojoch, jeden deň na lodi totiž stojí 30-tisíc dolárov. Naplánovaná je každá hodina, každá minúta.
Na začiatku Henriette Dulaiovej pomohla náhoda. Príležitosti, ktoré sa jej ponúkli, chytila do svojich rúk. Za všetkým však treba hľadať aj dlhé hodiny tvrdej práce, stresu, hnevu i plaču pri neúspechoch. „Mala som vždy veľké šťastie na ľudí. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale vždy som bola obklopená správnymi kolegami. Často hovorím svojim študentom: Neúspech ti dáva silu, posúva ťa dopredu a je súčasťou našej práce, že výsledky nevyjdú vždy tak, ako očakávame. Verte, viem, o čom hovorím,“ dodáva.
Bolo ťažké presadiť sa v cudzom svete? Henrietta neváha ani sekundu. „V mojom prípade to, že som cudzinka, nezohralo nijakú úlohu, nijako mi to nesťažilo možnosť presadiť sa. Nakoniec, veda nepozná hranice a posudzujú ma podľa výsledkov, nie podľa prízvuku,“ dodáva s úsmevom.