Vyrobiť hudobný nástroj je hotový kumšt. Záleží nielen na jeho vzhľade, ale najmä na obsahu či duši. V tomto prípade na zvuku, ktorý hudobný nástroj vydáva. Zladiť estetiku a účel do jedného celku, to je už rozprávanie o umení. Inak sa nedá nazvať ani práca, ktorej sa už roky venujú bratia Biesovci a ich zamestnanci a kamaráti v Dielni Bies v Hranovnici. Vdychujú život organom. Navyše nevyrábajú len organy, ale aj každú súčiastku do tohto hudobného nástroja.
Krkolomná cesta k organom
Rodáci z Malého Slavkova pri Kežmarku sa ešte pred rokmi usadili s rodičmi v Poprade. Starší, dnes 49-ročný, Ján vyštudoval strojnícku priemyslovku, neskôr pracoval na železnici. Keď padla železná opona, začal sa venovať stolárčine, ktorá mu bola blízka. Založil si dielňu a podnikal. Dnes býva v Hranovnici.
O šesť rokov mladší Gabriel, ktorý má dnes 43 rokov a stále žije s rodinou v Poprade, sa cestou k organom poriadne nachodil. „Učil som sa pre fabriku Chemosvit Svit ako mechanik nástrojov a zariadení. Nebola to moja vysnívaná profesia ani škola, no dala mi veľa do života. Naučila ma odborné vedomosti, a najmä – dala mi zručnosti. V čase štúdia prišiel rok 1989 a aj v mojom živote prišiel zlom. Školu som síce skončil, no do fabriky, pre ktorú som študoval, som nenastúpil. Vydal som sa svojou cestou,“ spomína Gabriel Bies.
Foto: MARTIN KOLBA
Foto: MARTIN KOLBA
Keďže sa stále považoval za mladého a schopného ďalšieho vývoja, prihlásil sa na ďalšiu školu. Bolo ňou konzervatórium v Košiciach, kde sa naučil hrať na kontrabase. K hudobným nástrojom už mal oveľa bližšie, no od organov to bolo stále ďaleko. To, že ho osud zavial až k nim, považuje za náhodu. Alebo aj z núdze cnosť. „Po skončení školy, no už aj počas štúdia som hral vo filharmónii v Košiciach. Síce ma to bavilo, no finančné ohodnotenie bolo veľmi slabé. Zarábal som len cez 4-tisíc korún, z toho som väčšinu minul na vlak, keďže do Košíc som z Popradu denne dochádzal. Ešte v časoch, keď som nastupoval do košickej školy, ma kamarát prehováral, aby som išiel pracovať k nemu. Bol opravárom organov a hľadal spolupracovníka. Najskôr som odmietal, no keď moja finančná situácia napriek práci vo filharmónii bola biedna, súhlasil som s jeho ponukou.“
Gabriel najskôr skúšal dve práce naraz. Časť dňa venoval hraniu na kontrabase v orchestri, časť dňa oprave organov. Po dvoch rokoch naháňania sa z jednej práce do druhej zistil, že na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. V roku 2001 si povedal dosť a vo filharmónii dal výpoveď. Odvtedy sa venoval iba organom. S kamarátom ťahali spolu káru štyri roky, v roku 2005 sa ich cesty rozišli. To už vedel, že organy budú súčasťou jeho ďalšieho života.
Bratská firma a nové možnosti
Ešte kým sa vydal novou cestou, v kamarátovej firme skúsil s jedným z kolegov popri opravách organov jeden aj vyrobiť. Dokončiť ho spolu nestihli, Gabriel – už s pomocou staršieho brata – tak urobil až v novej firme. Bol to malý prenosný organ, ktorý dodnes vedú vo svojich štatistikách ako opus (organ) číslo jeden. Ako so spolumajiteľmi novozaloženej firmy sa vtedy s bratmi zahrala aj šťastena.
„Hoci naše skúsenosti s výrobou organov boli takmer nulové, dostali sme ponuku na postavenie 26-registrového, teda veľkého organu do kostola v Košiciach. Považovali sme to za veľkú výzvu. Dodnes neviem, ako sa nám ho postaviť podarilo, nerobili sme podľa žiadneho návodu, asi nás pri práci viedlo niečo ako Duch Svätý. Po roku a pol bol organ dokončený,“ zdôrazňuje Gabriel Bies.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Píšťaly na nový organ ešte vo vlastnej réžii vyrobiť nedokázali, vyrobil ich naozajstný majster svojho remesla Ján Kubát z Čiech. Skutočným testom nového nástroja mala byť jeho kolaudácia, na ktorej sa zhodou okolností zúčastnil aj naslovovzatý expert, ktorým bol organológ Královohradeckej diecézy Václav Uhlíř. O organe bratov Biesovcov sa dozvedel počas dovolenky vo Vysokých Tatrách. Počas kolaudácie prácu Gabriela a Jána Biesa pochválil a o organe povedal, že je vynikajúci na to, že v ich prípade je to len opus číslo dva. Organ sa prvýkrát rozozvučal v košickom kostole v auguste 2007, o mesiac neskôr ho slávnostne požehnali. Kocky boli hodené. Biesovci sa s novým elánom, chuťou a energiou mohli pustiť do stavby ďalších organov.
Medzitým sa firma začala rozrastať a v tom čase mali bratia troch zamestnancov. Postupne k nim pribudlo niekoľko ďalších. Dnes ich je osem. O zákazky v tom čase nebola núdza a v Dielni Bies vyrastal jeden organ za druhým. Doteraz ich vyrobili osemnásť, na devätnástom začali pracovať. Aj pri výrobe ďalších organov, ktoré pribúdali po košickom, potrebovali Biesovci pomoc píšťalkára Jána Kubáta. Tretí, štvrtý aj piaty organ niesli vďaka píšťalám aj jeho pečať.
Majster Kubát však Biesovcom ponúkol, že niekoho pre nich rád na výrobu píšťal vycvičí. „Nevedeli sme, kto by štvorročné vzdelávanie u majstra v Čechách mal podstúpiť. Ja som mal už rodinu, nechcel som od nej na dlhšie odísť. Nakoniec sme do Čiech vyslali syna našej sestry Stanislava Rusnáka, ktorý sa učil za umeleckého stolára, a počítali sme, že posilní naše rady vo firme. Stanko súhlasil, tak sa išiel dovzdelávať k majstrovi Kubátovi,“ vysvetľuje ďalej Gabriel Bies.
Na šiestom, siedmom, ôsmom a deviatom organe bol už aj podpis synovca bratskej dvojice. Píšťaly, no ešte stále v Čechách, už vyrobil Stano. Po skončení výučby u majstra Kubáta sa vrátil domov, bratia ho prijali za spolumajiteľa firmy a odvtedy vyrába píšťaly na nové organy on. Výrobu všetkých súčiastok na výrobu a postavenie organa odvtedy zvládajú vo vlastnej réžii. Prácu bratov a ich zamestnancov poznamenala ekonomická kríza, ktorá sa prejavila aj utlmením objednávok na výrobu organov. Od roku 2013 preto začali Biesovci organy nielen vyrábať, ale aj opravovať. Je to činnosť, ktorá sa podľa nich ani nedá považovať za zárobkovú, iba prežívajúcu.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Ani výroba samotných organov nie je podľa Gabriela niečo, na čom sa dá zbohatnúť. „Najmenšie organy, ktoré vyrábame, stoja asi 8– až 9-tisíc eur. Pre nás najdrahší, ktorý sme vyrobili, stál 230-tisíc eur. Odrátajúc od toho všetky náklady na energie, výrobu súčiastok, nákup dreva či zaplatenie zamestnancov, scvrkne sa zisk na minimum. Výroba najmenších organov zaberie asi mesiac času, tie väčšie staviame asi rok,“ podotýka Gabriel Bies. Ich prácu považuje veľmi často iba za prežívanie.
V dielni je všetko, čo potrebujú
Dielňa Bies, ktorá sa nachádza v blízkosti centra Hranovnice, poskytuje priestory na kompletné postavenie organov. V jej jednotlivých častiach je priestor na uskladnenie materiálu, výrobu píšťal, intonérsku dielňu i miesto, kde dokončené nástroje stavajú a ladia. V týchto dňoch trávia pracovný čas pri oprave a dorábaní organu z Rimavskej Soboty. Jeho najstaršia časť pochádza z osemnásteho storočia, ďalšia časť je oveľa mladšia. Koľko súčiastok potrebujú na postavenie organu? Gabriel Bies priznáva, že to nikdy neporátali. „Odhadom možno povedať, že na menšie organy treba niekoľko tisíc súčiastok, na väčšie aj niekoľko desiatok tisíc,“ zdôrazňuje. Pri stavbe diela používajú viaceré druhy dreva. To podľa staršieho z bratskej dvojice Jána vozia z rôznych kútov sveta.
Veľa práce i času im zaberie finalizácia diela. Priestor, kde vo firme nový organ skladajú, je vysoký okolo desať metrov. To preto, lebo niektoré organy vyrastú až do takejto výšky. Nový organ v tomto priestore zložia, naladia a vyskúšajú. Keď je všetko v poriadku, rozoberú ho do poslednej súčiastky a odvezú na miesto, kde bude svojím zvukom robiť radosť ľuďom. A tam celý proces zopakujú. Musia ho nanovo postaviť a naladiť. Farár z Obišoviec v okrese Košice Jaroslav Petro prácu bratov Biesovcov pozná. Nedávno zreštaurovali starý organ pre nich a umiestnili ho do kostolíka v Obišovciach.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
„Stavali a ladili ho od poludnia dlho do noci,“ poznamenal farár, ktorý vyjadril obdiv nad ich zručnosťou aj trpezlivosťou. Kostolov, v ktorých vďaka šikovným rukám bratov Biesovcov a ich zamestnancov skrášľujú pobožnosti nové organy a ich božské zvuky, je na Slovensku požehnane. Okrem Košíc majú organy od Biesovcov aj v Lemešanoch, Gánovciach, Poprade-Veľkej, Sabinove, Stropkove, Matejovciach nad Hornádom, Oravskom Veselom, Ondavských Matiašovciach a ďalších obciach. Jeden pribudol aj v Haliči pri Lučenci, nie však v kostole, ale v čerstvo zreštaurovanom zámku.
Dáva táto práca Biesovcom zmysel? Mladší z bratov hovorí, že určite a kým okolnosti nebudú proti, budú v nej pokračovať. „Som vďačný, že vytvárame hodnoty, že ich máme vytvárať pre koho, kde a s kým,“ podčiarkuje. Výstavba organov ho podľa jeho vlastných slov nielen napĺňa, ale v ňom samom pestuje aj pocit pokory.