Všetko sa to začalo v zime 2013 v zasnežených švajčiarskych Alpách. Kristína Madajová tam rok po skončení strednej školy pracovala ako opatrovateľka starajúca sa o malé bábätko. Pri lyžovaní sa svah z pohľadu Kristíny náhle rozdelil na dve cesty. "Ja som nevidela žiadnu tabuľu ukazujúcu, kadiaľ pokračuje zjazdovka, a na nešťastie som si vybrala svah križovaný sánkarskou dráhou. Vôbec som ju nečakala, a keď som sa dostala až k zľadovatenému žľabu, bolo už neskoro zastaviť. Vyletela som do vzduchu dopadla na chrbát a odvtedy som na vozíku,“ začína rozprávať svoj životný príbeh.
Ochrnutie znamená pre mnohých ľudí koniec životných snov. Kristína ešte počas strednej snívala o cestovaní po svete. Preto hneď po maturite odišla ako dobrovoľníčka projektu Európskej komisie do Ruska a pol roka sa starala o postihnuté deti. V krajine zažila aj typickú ruskú zimu s mínus 35 stupňami a v poradí len druhým štátom mladej cestovateľky bolo práve osudné Švajčiarsko.
„Keď som ostala na vozíku, nechcela som len sedieť doma a plakať do vankúša. Stále som si chcela plniť svoje sny. Zavolala som teda kamoške, kúpila si letenku a spolu so svojím ružovým vozíkom som za ňou vyrazila do Panamy,“ rozpráva Kristína. Dve mladé Slovenky mali v pláne v každom väčšom meste ochutnať najlepšie zákusky a zhruba po dvoch týždňoch im napadlo, že by mohli cestovať ďalej. Autobusom vyrazili na dobrodružnú cestu cez Strednú Ameriku a zastaviť sa plánovali až v Mexiku.
Pokus o únos
„V Hondurase sa ma šofér autobusu pokúsil uniesť. Kamarátka Marcela chcela ísť kúpiť raňajky a pýtala sa vodiča, kedy vyrážame. Odpovedal, že približne o 15 minút. Lenže hneď ako Marcela vošla do obchodu, dvere autobusu sa zavreli a šofér vyrazil na cestu. V celom autobuse sme ostali len ja a vodič. Začala som kričať, nech zastaví, že zabudol moju kamarátku, ale vôbec ma nepočúval. Jediné čo som vtedy vedela po španielsky, boli nadávky, a vtedy som ich všetky využila. Ako sme už vychádzali z mesta rozmýšľala som, že sa po rukách nejako k nemu dostanem a pokúsim sa ho zastaviť. Našťastie v tej chvíli autobusu prekrížila cestu trojkolka s vodičom a jedným cestujúcim. Z nej vystúpila Marcela a so strašným nadávaním vošla do autobusu. Šofér sa len smial, zavrel dvere a my sme s ním pokračovali ďalej v ceste. Na ďalších zastávkach pristúpili aj cestujúci a potom sa už nič dramatické nestalo,“ opísala pokus o únos Kristína.
Krásne Európanky sú pre temperamentných mužov Strednej Ameriky vždy veľkým magnetom. Dievčatá, ktoré naberú odvahu na stopovanie, môžu vďaka tomu prakticky zadarmo precestovať celú Strednú Ameriku. „Raz sme už hodnú chvíľu stopovali, až sme zastavili kamión. V pohode sme sa doň vošli aj s mojím vozíkom a šofér bol taký milý, že nás v ňom nechal aj prespať. Vravel, že nás nemôže v noci len tak nechať ísť si hľadať nocľah v hlavnom meste Nikaraguy, lebo sa nám určite niečo stane. Celú noc sme prespali nakoniec v kamióne, čo bol tiež veľký zážitok,“ uviedla Kristína. Počas cestovania Strednou Amerikou jej volal Marek Slobodník, ktorý spoluorganizoval expedíciu na trabantoch naprieč Austráliou a brali na ňu aj dvoch ľudí na vozíku. Mladá Slovenka okamžite súhlasila, a tak na ňu okamžite po návrate na Slovensko čakala ďalšia cesta na opačnú stranu zemegule.
Trabantmi Austráliou
Precestovať na trabantoch celú Austráliu je zážitok na celý život. Vodiči vedeli čo-to opraviť a jeden trabant bol upravený na šoférovanie ľuďmi na vozíku. „Pred cestou nás všetci strašili veľkými pavúkmi, hadmi či jedovatými škorpiónmi. Našťastie ani počas nocovania vo voľnej prírode sme žiaden jedovatý hmyz nestretli a jedine divoký pes dingo nám občas ukradol jedlo. "To, čo vám pred cestou nikto nepovie, je, že tam je strašne veľa otravných múch. Naše európske si vás vôbec nevšímajú, ale tie austrálske, akoby čakali, kým sa uvoľní miesto vo vašom uchu, očiach a nose, a okamžite vyštartujú ho zaplniť. Fakt boli dosť nepríjemné a nedalo sa pred nimi nijako brániť,“ opísala najnepríjemnejší cestovateľský zážitok Kristína. Okrem divokého psa dinga počas cestovania Austráliou stretli ešte aj pár divo žijúcich klokanov a ťavy.
Trabantová expedícia vyrážala z mesta Perth. Plán bol prejsť cez stred Austrálie až do Sydney a odtiaľ východným pobrežím do Darwinu. Lenže hneď v úvode sa pokazil motor a náhradné diely museli prísť až z Čiech. Nečakaná mesačná zástavka v Perte prinútila dobrodruhov vziať to skratkou cez stred Austrálie rovno do Darwinu. Odtiaľ sa preplavili loďou na malý ostrov v Indonézii – Východný Timor a zastavili sa až na Sumatre. „Odtiaľ sme už letecky pokračovali do Bangkoku, kde sme trabanty vymenili za motorky, a tak sme dokončili expedíciu. S jazdou na motorke som nemala problém a stačilo sa len pevne držať Marka,“ priblížila Kristína. Celá expedícia mala pôvodne trvať štyri mesiace, ale nakoniec sa pretiahla až na pol roka.
Miestni ľudia boli všade hotoví z Európanov brázdiacich Austráliu na legendárnych automobiloch. Kristína o na nich povedala: „V Timore nám všetci kývali a tľapkali si s nami. Všade, kde sme zastali, sa zhŕklo aj 50 usmievavých ľudí. Bol to taký milý národ, ale počas cesty sme mali aj nepríjemnosti a občas, keď sme v noci spali, nám niekto aj ukradol veci z auta.“
Chvost klokana nie je delikatesa
V centrálnej Austrálii pre nedostatok pitnej vody pili prevarenú vodu z kaluže. „Voda aj po prevarení mala červenú farbu. No nič nám z nej nebolo a aj tak, najväčšie žalúdočné problémy som mala v Mexiku. Po týždni strávenom v posteli hostela a dni v miestnej nemocnici na infúziách bol pre môj žalúdok najprijateľnejším jedlom hamburger z Burger Kingu,“ uviedla Kristína. V Indonézii ako správna cestovateľka ochutnala psa. „V austrálskom buši sme si opiekli chvost z klokana. Ten sa musí najprv celý opáliť na ohni a následne sa z neho zoškrabe srsť. Potom sa zase opáli a celý postup sa minimálne trikrát zopakuje a až následne sa celý zabalí do alobalu, vopchá do pahreby, kde sa približne hodinku pečie. Potom sa už dá jesť, ale aj tak je mäso šľachovité a chutné nie je,“ priblížila Kristína. Chvost kúpili počas jazdy austrálskou skratkou Great Central Road známou jediným obchodom za 300 kilometrov.
„V Lavertone sme päť dní čakali na súčiastky do trabanta a dva dni sa auto opravovalo. Malé mestečko obývané domorodými aborigénmi v tom čase prepadlo zlatej horúčke a nájsť zlato v miestnej rieke sme sa neúspešne pokúsili aj my,“ povedala Kristína. Miestni ľudia napriek tomu tvrdili, že ak vieš hľadať, zlato vieš nájsť všade. Pôvodní obyvatelia žijú väčšinou na okraji austrálskej spoločnosti. „Vláda, aby mala od nich pokoj, dá každému jednému pôvodnému obyvateľovi približne 500 dolárov na týždeň. Napriek tomu žijú v chatrčiach a väčšinu času trávia pitím alkoholu a fetovaním benzínu. "Preto sa tam tankuje špeciálny benzín obsahujúci prímesi zabraňujúce fetovaniu,“ dodala Kristína.
Spala v spacom vaku a cestovala stopom
Do Austrálie sa Kristína vrátila ešte raz s Markom Slobodníkom a spoločne spravili prednášky pre miestu komunitu Čechov a Slovákov. Tentoraz sa rozhodli ísť stopom z Brisbane až do Sydney. "Väčšinou vždy stopujem v tričku bez ramienok, aby som sa pekne opálila, a tak to bolo aj v Austrálii. Sedela som na vozíku, nohy uložené v tureckom sede, a predo mnou veľká tabula s nápisom Sydney. Až sa z ničoho nič pri nás zastavili policajti, lebo niekto nahlásil, že stopujem nahá. Niekoľko hodín si nikto nenašiel čas na zvezenie stopárov, ale telefonovať na políciu nebol pre niekoho problém. Samozrejme, že policajti hneď videli, že stopujem oblečená, aj keď z diaľky to tak nemuselo vyzerať, zasmiali sa a odišli preč.
Nakoniec sme v ten deň mali veľké šťastie, lebo nám zastavil surfer, ktorý nás odviezol až polovičku cesty, čo bolo okolo 500 kilometrov," opisovala zážitky zo stopovania Kristína. Pri stopovaní v cudzej krajine treba mať vždy so sebou spací vak, lebo niekedy nezastaví nikto ani celý deň a stopári nocujú vonku v prírode pod hviezdami. „Cestovanie so spacákom je super, noci sú teplé a my sme nikdy neriešili ubytovanie v hoteloch, lebo tie značne predražujú cestu a zároveň sa s nimi vytráca pocit dobrodružstva,“ pokračovala Kristína.
Štúdium v Nitre vystrieda Španielsko
Mladá cestovateľka momentálne v anglickom jazyku študuje v Nitre medzinárodný obchod na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite. Pre vzrušujúci život cestovateľky je v 24 rokoch už druhý rok po sebe prváčkou. „Študentský život na internáte je super a v budúcom školskom roku plánujem ísť prostredníctvom programu Erasmus na ročný výmenný pobyt do Španielska,“ načrtla svoje najbližšie plány Kristína. Po škole vždy chcela pracovať ako asistentka, keďže ju veľmi baví administratíva a všetky organizačné veci s tým spojené, ale netají v sebe aj podnikateľského ducha.
Kristína je z Trenčianskej Teplej a má dve mladšie sestry. Z malej dedinky odišla v siedmom ročníku spolu so sestrami na základnú školu do Trenčína. Nasledovalo štúdium na obchodnej akadémii, prvé lásky aj menšie cestovateľské zážitky. „Jedna sestra je mladšia o rok a druhá o dva, takže momentálne majú 23 a 22. Pri troch babách bolo v dome vždy veselo a až teraz, keď všetky študujeme, majú rodičia konečne trochu pokoj,“ priblížila s úsmevom Kristína.
Okrem cestovania sa venuje aj športu. „Aj keď to znie divne, veľmi rada chodím behať s kamoškami. V Nitre na hrádzi popri rieke oni bežia a ja veľa nich idem rýchlo na vozíku. Tiež rada s chlapcami zbehnem do posilňovne a rozmýšľam nad súťažným hraním bedmintonu alebo jazdením na handbiku,“ načrtla svoje športové plány Kristína.
V bežnom živote ju viac ako chýbajúce prístupy bez bariér hnevá nedostatok parkovacích miest pre vozičkárov. „Ak chcem z auta vystúpiť, potrebujem minimálne meter priestoru okolo auta. Bez neho nedokážem vyložiť vozík a nasadnúť naň,“ priblížila Kristína. Čo sa týka mesta Nitra, v ňom je život pre ľudí na vozíku príjemný a vďaka autu nemá problém sa niekam dostať. „Veľa vozičkárov po úraze ostane doma a bojí sa vyraziť medzi ľudí. To je problém, lebo pokiaľ budú schovaní doma, spoločnosť ich nikdy neakceptuje ako jej bežnú súčasť. Preto sa aj svojím životom snažím ostatných vozičkárov motivovať, aby sa nebáli a vyrazili medzi ľudí,“ zamyslela sa na záver Kristína.