V Uhorsku bola oficiálnym úradným jazykom až do začiatku 19. storočia. Latinsky písal svoje diela slávny anglický vedec Roger Bacon aj Isaac Newton, ale i slovenskí vzdelanci Ján Sambucus či Matej Bel.
Postavenie latinčiny sa otriaslo začiatkom 18. storočia, keď sa v Európe začali utvárať národy, najmä také, ktoré boli dosiaľ v područí. Hnutie dostalo názov národného obrodenie. Čo môže byť základom takého hnutia? Jazyk, pravdaže! Je potrebné pestovať si ten svoj, rozvíjať si ho, obohacovať, zrovnoprávniť s inými, uzákoniť. V Čechách sa o to usilovali Jozef Dobrovský, František Palacký, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik… Títo múdri, vzdelaní muži nadšení myšlienkou povýšiť svoj jazyk na rovnoprávny iným písali – po nemecky.
Prečo? Šafárik najmä preto, lebo väčšinu materiálu k obrodeneckým dielam čerpal zo spisov – ako to napísal – „takmer výlučne nemeckých“. Ale aj preto, aby svoje diela sprístupnil i „všetkým študujúcim a priateľom literatúry medzi rozličnými kmeňmi nášho mocnárstva“.
Nemčina sa dostala na výslnie. A nielen na území nemeckého a rakúskeho mocnárstva. Ruskú históriu písali v tom období Nemci – Kohl, Bayer, Müller, Ewers, Reutz, Stritter… Slovanofilský historik Bestužev-Riumin nazval Müllera otcom ruskej histórie.
Na Slovensku sa národné obrodenie a zrod spisovného jazyka rozvíjali pomalšie. Aj preto, lebo úsilie národovcov bolo spočiatku roztrieštené. Evanjelici boli naklonení češtine, katolíci uprednostňovali západoslovenské nárečie. Od polovice 19. storočia sa presadzovala štúrovská spisovná slovenčina. Štúr svoje základné dielo Slovanstvo a svet budúcnosti napísal – po nemecky. Z podobných dôvodov ako Šafárik.