Tisov režim poslal v roku 1942 na smrť do lágrov takmer všetkých breznianskych Židov. Ešte na začiatku roka ich tu žilo 150, na jeho konci už len 19. „V židovských otázkach v našom meste žiadne opatrenia nebolo potrebné robiť, nakoľko skoro všetky rodiny boli z mesta vysťahované,“ uvádza mestská kronika z roku 1943.
S tými, čo zostali ako hospodársky potrební a mali výnimku, sa v roku 1944 vyrovnala nemecká branná moc. „Zatiaľ sa nám nepodarilo dopátrať, či boli Židia s výnimkou odvlečení do koncentračných táborov. S určitosťou ale vieme, že museli opustiť svoje domovy. Útočisko hľadali v horách pri partizánoch, niektorých prichýlili nežidovské rodiny v horských a podhorských dedinách alebo si sami urobili provizórne úkryty v lesoch,“ približuje Ivica Krištofová z Horehronského múzea v Brezne.
Správa, ktorú nikto neprečítal
Prvý transport z Brezna odchádzal 27. marca 1942. Bolo v ňom 21 miestnych židovských slobodných dievčat od 16 rokov. „Vo vozni som spoznala moje kamarátky, čo sme spolu chodili do školy. Moju vrstovníčku Magdu Réveszovú, s ktorou som chodila do jednej triedy, a Alicu, neviem už, ako sa volala, ale bola len o rok staršia,“ zverila svoj zážitok zo zvolenskej železničnej stanice Anna Repková Petre Dzurmanovej, ktorá zostavila knižku Brezno v spomienkach.
Magda na Aničku cez pootvorené okienko zavolala. V ruke držala cievku z nití, ktorú jej chcela dať. „Podišla som bližšie k vagónu, k okienku, že to od nej zoberiem, keď tu zrazu pristúpili ku mne dvaja gardisti s puškami a skríkli na mňa: "Aj ty chceš ísť s nimi? Veľmi som sa zľakla a utekala som naspäť na nástupište medzi ľudí. V cievke, ktorú sa mi Magda snažila odovzdať, bola správa, ktorú si už nikdy nikto neprečítal,“ uzatvorila príbeh pani Repková.
S kufríkmi a batohmi stálo v trojradoch pred breznianskym mestským domom 17 židovských mladíkov a dospelých mužov. Podľa menovitého zoznamu, všetci v stanovenom veku od 16 do 35 rokov. Až na dve výnimky. Hugo Mittelmann mal 43, jeho brat Emil 45. „Jeden muž s rodinou deň pred transportom z mesta ušiel. Gardisti však potrebovali naplniť počet a jeden im chýbal. Narýchlo zobrali prvých, na ktorých natrafili, a pre istotu hneď dvoch, bratov Mittelmannovcov,“ hovorí historička Ivica Krištofová. Hugo vlastnil v Brezne obchod s koloniálnym a so zmiešaným tovarom, vlastnú bryndziareň aj malú benzínovú pumpu. To všetko aj byt mu zhabali. Emil vlastnil v Brezne obchod so zmiešaným tovarom, s cukrovinkami a hračkami.
Otrávili seba aj svoje deti
Nasledovali ďalšie dva transporty. V nich boli celé rodiny. Už v roku 1941 klérofašistický Slovenský štát pripravil Židov o majetok, vo svojich domoch sa stali nájomníkmi. Ak o dom prejavil záujem árijec, museli sa vysťahovať. Nesmeli študovať ani vykonávať svoje povolanie.
Na Židov kráčajúcich s kufríkmi na železničnú stanicu si dodnes pamätá 88-ročný Dušan Gajdošík. „Mal som židovského spolužiaka, bývali na našej ulici. Bol som s ním dokonca raz zo zvedavosti v synagóge. Aj som sa trochu bál, lebo už vtedy sa o Židoch kadečo hovorilo,“ rozpráva. V pamäti sa mu vynára smutný príbeh židovskej rodiny miestneho lekárnika. „Boli takí mladí, mohli mať okolo 35 rokov, a mali dve deti. Ušli do dákej doliny pri Osrblí. Ako ich mali Nemci zajať, otrávili seba aj deti,“ dodáva pán Gajdošík.
Kolesárovci sa priatelili s Kövešiovcami. „Naša rodina bola s nimi veľmi zadobre. Mali obchod s látkami. Môj brat slúžil na vojne v Tornali a oni tam tiež mali syna. Chodievali spolu za nimi autom, aj mňa tam raz ako malú zobrali na výlet,“ vraví 85-ročná Zita Demianová, rodená Kolesárová. Obchod s textilom a menom majiteľa je v Brezne na svojom mieste dodnes. Pani Demianová v ňom pracovala ako predavačka 30 rokov.
Vizitka mesta Brezno
- počet obyvateľov: 21 703
- rozloha: 12 196 ha
- vznik: prvá písomná zmienka v roku 1265
S kufríkmi a batohmi stálo v trojradoch pred breznianskym mestským domom 17 židovských mladíkov a dospelých mužov. Podľa menovitého zoznamu, všetci v stanovenom veku od 16 do 35 rokov. Až na dve výnimky. Hugo Mittelmann mal 43, jeho brat Emil 45. „Jeden muž s rodinou deň pred transportom z mesta ušiel. Gardisti však potrebovali naplniť počet a jeden im chýbal. Narýchlo zobrali prvých, na ktorých natrafili, a pre istotu hneď dvoch, bratov Mittelmannovcov,“ hovorí historička Ivica Krištofová.
Otrávili seba aj svoje deti
Nasledovali ďalšie dva transporty. V nich boli celé rodiny. Na Židov kráčajúcich s kufríkmi na železničnú stanicu si dodnes pamätá 88-ročný Dušan Gajdošík. „Mal som židovského spolužiaka, bývali na našej ulici. Bol som s ním dokonca raz zo zvedavosti v synagóge. Aj som sa trochu bál, lebo už vtedy sa o Židoch kadečo hovorilo,“ rozpráva. V pamäti sa mu vynára smutný príbeh židovskej rodiny miestneho lekárnika. „Boli takí mladí, mohli mať okolo 35 rokov, a mali dve deti. Ušli do dákej doliny pri Osrblí. Ako ich mali Nemci zajať, otrávili seba aj deti,“ dodáva pán Gajdošík.
Letisko horelo celé dni
Letecké poplachy boli od leta 1944 v Brezne na dennom poriadku. Spočiatku ich miestni nebrali vážne, lebo nijaký nálet neprišiel. Všetko sa úplne zmenilo, keď 19. septembra nemecké lietadlo bombardovalo miestne kasárne. V nich bola povstalecká armáda a množstvo munície pre odboj.
„Blízko kasární bývala naša rodina. Keď sa to začalo, bežali k nám. Mali sme takú veľkú pivnicu, podpivničený celý dom. Tam sme sa všetci napchali, dvanásť, trinásť nás hádam bolo. Vtedy sa urodilo veľa zemiakov, za plnú pivnicu. Na nich sme mali pokrovce a deky. Tam sme spávali, keď mesto ostreľovali a bombardovali,“ hovorí pani Demianová. Jeden starší brat bol v povstaleckej armáde, druhý medzi partizánmi.
Po vypuknutí SNP začali 21. septembra 1944 v lokalite Rohozná medzi Breznom a Tisovcom stavať vojenské poľné letisko. Povstalcom pomáhali aj bežní Brezňania. „Napred sme stavali hangáre pre stíhačky, potom nemeckí zajatci vykladali pristávaciu dráhu železničnými podvalmi. Ako sedemnásťročný chlapec som sem vozil podvaly na konskom povoze,“ spomína Dušan Gajdošík.
Hoci letisko ešte nebolo dokončené, sovietske lietadlá tu zhadzovali vojenský materiál, ktorým zásobovali povstalecké územie. Dobové dokumenty hovoria o bezmála 150-tisíc tonách. Deň pred dostavaním povstalci letisko 25. októbra 1944 zámerne podmínovali a zničili, aby nemohlo poslúžiť postupujúcim nemeckým jednotkám. Horelo niekoľko dní.
Ostreľovanie mesta nemalo konca
Nemecké vojsko obsadilo Brezno popoludní 25. októbra 1944. Počas okupácie miestni žili prevažne v pivniciach. Bombardovaniu a streľbe nebolo konca-kraja. Mína vybuchla aj na dvore Gajdošíkovcov. „Otec išiel s veľkým košom na seno, keď to buchlo. Už som si myslel, že mi ho zabilo. Ako potom hovoril, padol v šope a len do malíčka dostal takú malú črepinku,“ pokračuje v rozprávaní Dušan Gajdošík.
V mysli sa mu vybavujú hrôzostrašné chvíle z prvého dňa nemeckej okupácie. Len kúsok od neho granát zabil troch ruských vojakov. „Mali u nás v pivnici vysielačku. S dvoma ruskými dôstojníkmi, čo u nás bývali, som sa zhováral v pitvore. Mama na mňa kričala, aby som už zišiel do pivnice, lebo bola veľká streľba. Ako som zišiel do pivnice, granát prebil plafón na pitvore. Tých dvoch tam zabilo a tretieho, čo akurát vychádzal z pivnice, trafilo do hlavy až sa mu mozog rozfŕkol. Ešte i dnes vidno na betónovej podlahe v pitvore, kde granát padol,“ dodáva pán Gajdošík.
Ďalší nálet Brezňanov postihol 20. decembra 1944. Pri bombardovaní rumunskou armádou zahynulo najmenej deväť civilistov, poškodených bolo niekoľko domov v okrajových častiach.
Pred Nemcami zachránil desiatky ľudí
Keď nemeckí vojaci obsadili Brezno, chceli získať miestnu nemocnicu. „V noci tlačili sa v celých húfoch do nemocnice, kde sa chceli ubytovať,“ napísal jej vtedajší riaditeľ, lekár Ervín Holéczy v novinách Horehronie z 2. septembra 1945. Deň predtým stihli odviezť všetkých partizánov a vojakov. Bola takmer prázdna. Nacisti sa pokúšali ovládnuť nemocnicu viackrát. Riaditeľ Holéczy im to však nedovolil. Pustil sa do riskantného plánu, ktorý mu vychádzal až do odchodu nemeckej armády z mesta. Pred fašistami sa mu podarilo zachrániť 55 ľudí.
Už pri prvej návšteve Nemcov si lekár pohotovo vymyslel, že v nemocnici majú pacientov chorých na týfus. Nacisti sa však nedali odradiť. Povedali, že ju vydezinfikujú. „Tak musíte všetku omietku v nemocnici zoškriabať pre zamorenie. Tento zámienkový dôvod ich konečne odstrašil,“ uviedol vo svojom článku Holéczy. Každá novodošlá nemecká jednotka chcela nemocnicu. Vymyslená historka vždy zabrala. Ranených povstaleckých vojakov a partizánov privážali na vozoch, ukrytých v perinách. Medzi ranenými bol i taký, za ktorého dolapenie vypísalo gestapo odmenu. Aby kamufláž bola dôveryhodná, v nemocnici ležal vždy jeden pacient s týfusom. Ten slúžil ako dôkaz pre nemeckú lekársku komisiu, ktorá sa nedala len tak ľahko obalamutiť ako gestapáci.
Lekár vymyslel týfusovú epidémiu
Nemeckým doktorom začal byť brezniansky týfus časom podozrivý. Sledovali týfové ochorenia a dávali si predkladať infekčné štatistiky. Lekár Holéczy zase vymyslel plán. Za pomoci zasvätených vytvoril v Brezne a okolí umelú týfusovú epidémiu. „Od tých čias hlásili sme pacientov s akoukoľvek horúčkou ako týfus, takže v krátkom čase východne od Brezna každá dedina mala svoj týfový prípad v nemocnici. Na západ od Brezna sme mohli hlásiť len Lehotu, lebo z ostatných obcí nebolo dostatok pacientov,“ napísal. Prepusteným raneným zadovažoval aj falošné doklady.
Asi týždeň pred ústupom Nemcov z Brezna prišiel z Banskej Bystrice nemecký major lekárstva. „Dal si v nemocnici predložiť štatistiku infekčných chorôb z predošlých rokov, nelenil si pozrieť aj siene chorých a my sme tŕpli, že zbadá, že údajní tyfózne chorí majú z veľkej časti strelné rany,“ uviedol Ervín Holéczy. Nič sa však neprezradilo.
Ranených prijímal riaditeľ nemocnice osobne, bez svedkov. Napriek všetkej opatrnosti sa predsa nad ním sťahovali tmavé chmáry. Jedného z partizánov, ktorého liečil, chytili Nemci. Dostali z neho meno lekára i počet partizánov, s ktorými ležal v nemocnici. Pred istou smrťou Holéczyho zachránilo, že prezradenie prišlo tesne pred odchodom fašistov z Brezna.
Ani nemocnica sa nevyhla bombardovaniu. Do jej areálu dopadlo sedem mín. Dva zásahy zničili poschodie, ktoré bolo úplne vyradené z prevádzky.
Masová poprava v Krtičnej
Brezňania sa ešte nestihli spamätať z príchodu nemeckej armády, už ich šokovala ďalšia hrozná správa. Asi sedem kilometrov za mestom, v lokalite Krtičná, na zhorenom poľnom letisku gestapáci postrieľali 31 ľudí. Narýchlo ich zahrabali v leteckom bunkri. „Prečo boli tieto osoby postrieľané, sa nezistilo,“ približuje mestská kronika.
Masová poprava sa odohrala 12. decembra 1944. Gestapáci tu zavraždili jedno dieťa, osem žien a 22 mužov. Pochádzali z Brezna, Banskej Bystrice, Heľpy, Medzilaboriec, Muráňa, Muránskej Lehoty, zo Spišskej Novej Vsi a z Tisovca. Väčšinou boli zastrelení guľkou do tyla, niektorí mali strelné poranenia hrude a brucha, mnohí dolámané nohy. Dodatočným vyšetrovaním sa zistilo, že obete pred popravou nielen týrali, ale ich aj okradli.
Obyvatelia Brezna si počas 2. svetovej vojny vytrpeli veľa. Prežili bombardovanie, ostreľovanie mesta, nemeckú okupáciu, takmer sedemtýždňový front i pofrontovú evakuáciu. Brezno oslobodila rumunská a sovietska armáda 31. januára 1945. Ľudácky režim tu zlikvidoval takmer celú židovskú komunitu. Spomienkou na ňu je obnovená synagóga, ktorú ako kultúrny stánok otvorili v máji tohto roku. A štyri tzv. kamene zmiznutých – Stolpersteine. Tri na chodníku pred voľakedajším domom Huga Mittelmanna a jeden pri mestskej tržnici, kde stál dom Gejzu Hajóša.
Obete druhej svetovej vojny v Brezne
Helena Berczi (rok úmrtia 1942), Viera Bergerová (1945), Z. Bergerová (1945), Martin Braun (1942), Braunová (1942), Aga Braunová (1942), A. Deutschová (1942), J. Deutschová (1944), Elza Fellerová (1944), Karol Feller (1942), Fellerová (1942), Pavol Feller (1942), Ervin Fischer (1942), Fischerová (1942), R. Goldhammer (1942), L. Goldhammerová (1942), F. Goldhammerová (1942), Martin Gomboš (1942), Oskar Gomboš (1942), Gombošová (1942), R. Grünwaldová (1942), A. Grünwaldová (1942), R. Grünwaldová (1942), B. Grünwald (1942), Gejza Hajoš (1942), Július Karsai (1942), Martin Karšai (1942), M. Karšaiová (1942), Karol Klein (1942), Rozália Kleinová (1942), Samuel Köveši (1942), Ida Kövešiová (1942), Jozef Kreisler (1944), M. Kreislerová (1944), M. Kreislerová (1942), Emil Mittelmann (1942), Hugo Mittelmann (1942), A. Mittelmannová (1942), Š. Mittelmannová (1942), Dr. L. Neufeld (1942), Arpád Neufeld (1942), Šimon Neufeld (1942), F. Neufeldová (1943), Magda Réveszová (1942), F. Sonnenschein (1942), Sonnenscheinová (1942), Izidor Schlesinger (1942), S. Schlesinger (1942), Tibor Schlesinger (1942), A. Schlesingerová (1942), C. Schlesingerová (1942), K. Schlesingerová (1942), Š. Schlesingerová (1942), V. Schlesingerová (1942), Lucia Štiassny (1942), Egon Štiassny (1942), Pavol Štiassny (1942), Johana Štiassny (1942), Bauer (1944), Šimon Birka (1944), Ján Cárda (1944), Ondrej Černák (1944), Michal Dacho (1945), Július Daxner (1944), Andrej Fabricius (1944), Matúš Gonda (1944), Václav Hrkal (1944), Vojtech Husenica (1944), Július Illéš (1944), Ondrej Kolesár (1945), Ondrej Korčula (1943), Ján Kubove (1944), Jaroslav Kúdela (1944), Ján Kuvik (1945), Ján Kvačkaj (1945), Samuel Lamer, Andrej Majer, Ján Ličko (1944), Július Moravčík (1944), Pavol Rausa (1944), Ondrej Slivka (1945), Ľudovít Šimkovič (1945), Karol Špak (1945), Jozef Tomko (1945), Ján Trajteľ, Andrej Uliaš, Július Zachar (1945), Anna Brozmanová (1945), Zuzana Bruončová (1945), Ján Bubelíny (1944), Anna Bubelínyová (1944), Ján Daxner (1945), Jozef Daxner (1944), Ján Dobis (1945), Albert Durčiak (1941), Milan Fašang (1945), Matej Fillo (1944), Michal Gonda (1945), Paulína Kánová (1945), Ján Kolega (1945), Jozef Kováčik (1945), František Kupčok (1944), Jozef Lehotský (1945), Jozef Michalík Kučerka (1945), Miroslav Mičovský (1942), František Oceľ (1945), František Omasta (1945), Jozef Pančík (1945), Jozef Pazúr (1942), Branislav Pustulka (1945), Alexander Slabej (1944), Berta Slabejová (1944), Mária Slabejová (1944), Peter Stasík (1941), Jozef Strečok (1945), Jolana Ševčíková (1944), Július Škrovina (1945), Zlatica Šramková (1945), Jozef Štulajter, Viera Turňová (1945), Mária Ťažká (1944), Gejza Vrbovský (1943), Koloman Weisempacher (1945), Paulína Zacharová (1945), Ján Zachar (1945), Vladimír Zlatoidský (1945), Karol Valovič (1944), obete masovej vraždy v lokalite Krtičná: Vojtech Húsenica (31 r.), Jolana Jureková (33), Ján Jurek (31), Zdenek Remta (26), Václav Hrkal (28), Edita Diller (16), Alžbeta Friedová (46), Hilda Diller (47), Oľga Hermanová (45), Ladislav Ferenc (6), Helena Ferenc (35), Zoltán Ferenc (40), Pavol Diller (52), Pavol Dacko (41), František Kantoris (35), Móric Fried (50), Štefan Petálik (46), Emil Herman (50), Aladár Fischer (52), David Ferenc (68), Ladislav Balog (17), Tomáš Rosenberg (21), Ján Havran (48), Ondrej Beňo (27), Teodor Rosenberg (16), Markus Diller (45), Ondrej Černák (32), Alžbeta Bláhová (18), traja neznámi (30 – 33)