Ľudia boli zdesení. Nechceli veriť, že nacisti chystajú takéto neslýchané príšerné divadlo. A rovno na Štedrý deň. „Boli tam moji rodičia, keď ich vešali. U nás je to tak, že evanjelici idú v tento deň do kostola o piatej, katolíci na polnočnú omšu. Otec hovorieval, že vtedy celá dedina musela ísť na šiestu do evanjelického kostola a všetci mali prechádzať popod tých dvoch obesených,“ tlmočí spomienky svojho nebohého otca 75-ročný Ivan Číž.
Mŕtve telá obesených mladíkov Juraja Majera a Františka Mazúra viseli na lipách pri kostole. Zajali ich ako partizánov deň predtým. Verejná poprava mala slúžiť na výstrahu i zastrašenie všetkých, ktorí pomáhali povstalcom.
„Môjho muža by boli zrejme tiež obesili. Chlapci sa prišli popýtať, kde je Bohuš, či nejde s nimi. Nebol doma, tak odišli. Bohuš, vtedy sme ešte spolu len chodili, mi chcel dať pod stromček ozdobnú tácku z dreva. Nemal doma potrebné nástroje, preto vtedy zašiel za kamarátom,“ hovorí 89-ročná Anna Sýkorová. Podvedome rukami pohládza starý drevený podnos. Do očí sa jej hrnú slzy.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Odsúdení na smrť obesením
Juraj Majer pochádzal z Povrazníka, František Mazúr zo Skalice. „Boli tu u svojej tety. Keď Bohuša nenašli doma, pobrali sa k nej cez záhradu a došli k štreke. Nemecká hliadka hneď začala po nich strieľať. Ujo, čo u nich tí chlapci boli, prišiel k nám a hovorí: Chytro pošlite otca aj s konským povozom na stanicu, treba zobrať chlapcov do nemocnice. Môj otec nahotovil koňa aj voz. Oboch mládencov naložili a pobrali sa smerom do Banskej Bystrice. Zastavila ich však hliadka a pod hrozbou zastrelenia donútili otca obrátiť voz a ísť pred evanjelickú faru. Tam ich oboch Nemci odsúdili na smrť obesením,“ pokračuje v rozprávaní pani Sýkorová.
Udalosť podobne opisuje aj obecná kronika: „Prešli cez železničnú trať v blízkosti vchodového návestidla, kde boli nemeckou hliadkou zbadaní. Pri zadržaní nešťastníkov nemecká stráž použila zbraň a Juraja Majera ťažko ranila. Údajne preto, že u jedného z nich bola pri prehliadke nájdená strelná zbraň, považovali ich za partizánov.“
Po dedine sa hovorilo, že dvoch mladíkov nemecká hliadka prichytila za bieleho dňa, keď ako partizáni chceli podmínovať železničnú trať. Tak to prezentuje aj monografia obce Slovenská Ľupča z roku 1990 od Hieronýma Oravského. „Ako to naozaj bolo, to sa už nedozvieme. Historickou skutočnosťou však zostáva, že o život potupnou smrťou prišli dvaja mladí ľudia. Výbušnina, ktorou mali zničiť trať, sa po incidente nikde nenašla. Celé to mohla byť len vymyslená zámienka, aby nacisti obyvateľov zastrašili,“ dopĺňa Ivan Číž, ktorý sa venuje miestnej histórii.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Visieť mali tri dni
Ľudia sa na hrozné divadlo nechceli pozerať. „Od starých rodičov viem, že ich Nemci vyháňali z domov a nasilu hnali ku kostolu, aby sa dívali, ako tých mládencov vešajú,“ oprašuje spomienky svojich predkov 65-ročná Anna Štubianová.
Ako by nestačila verejná poprava na Štedrý deň, bezcitní fašisti rozhodli, že mŕtve telá budú visieť na lipách pri evanjelickom kostole počas celých Vianoc. Tri dni ako odstrašujúci príklad. Miestni hodnostári, vážení ľudia z dediny i tamojší cirkevní činovníci sa snažili aspoň trochu zmierniť krutosť nacistov. Prosbami a protestmi napokon dosiahli, že esesácky veliteľ nechal telá zvesiť ešte prvý deň. „Starý otec Fábry, z otcovej strany, bol v dedine vážený človek, majiteľ stavebnej firmy. Aj on bol v tej deputácii, ktorá išla s Nemcami vyjednávať,“ dopĺňa pani Štubianová.
Ján Michalík mal vtedy pätnásť rokov. S kamarátmi sa v ten deň boli korčuľovať. „Keď som išiel domov, už sa stmievalo. Práve vtedy, ako som prechádzal okolo kostola, videl som obecného sluhu s taligami. Akurát ich dával dolu. Boli už takí zamrznutí, že padli ako kus dreva. Potom ich sluha naložil a odviezol,“ spomína dnes 87-ročný pán Michalík.
Mlynárovu rodinu postavili k múru
Do Slovenskej Ľupče vtrhli fašisti 26. októbra 1944. Dedinu obsadili jednotky SS divízie Horst Wessel. Usadilo sa tu vyše sto nacistických vojakov, ktorým velil major Zöppel. Zriadili tu i svoje veliteľstvo, ortskomando. Pri pohone na partizánov im výdatne pomáhali slovenskí gardisti. Niekto dal esesákom tip, že v mlyne u Žabkovcov skrývajú partizánov.
Ozbrojené komando obkľúčilo mlyn. Prehľadali každý kút i okolie. Nikoho podozrivého nenašli. Vyvŕšiť sa preto rozhodli na mlynárovej rodine. Vyhnali ich z domu a postavili k múru. Bola medzi nimi aj vtedy sotva 16-ročná mama Anny Štubianovej. Pri nej okrem rodičov stála staršia sestra i desaťročný brat. Roztrasení a vydesení hľadeli do hlavní nacistických zbraní. V duchu sa už lúčili so životom, keď vtom Nemci dostali rozkaz, že musia okamžite nastúpiť na inú dôležitú akciu. Rodinu mlynára Pavla Žabku nechali tak.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
„Partizáni k starým rodičom chodievali, lebo ich zásobovali múkou. Boli tam aj v ten deň, keď esesáci urobili raziu. To, že sa chystajú do mlyna, prišla našim povedať Filipčovie dcéra. V ich dome boli nemeckí dôstojníci. Ona vedela po nemecky a rozumela, o čom sa dohadujú. Potajomky sa vykradla z domu a bežala do mlyna našich varovať. Partizáni stihli ujsť,“ dopĺňa z rozprávania starej mamy Anna Štubianová.
Po povstalcoch išli nacisti naisto. „Jeden deň sa zobudíme a celá dedina sa hemžila bielymi plášťami. Bieli esesáci boli veľmi zlí. Išli na miestny úrad, a to určite viem, že jedna pracovníčka im dala zoznam partizánov. Prišli aj do Sýkorovcov, k mojim svokrovcom, kde býval môj Bohuško a jeho brat Janko,“ rozpráva Anna Sýkorová. Najprv vypočúvali Janka, ten sa priznal, že je partizán. Na rad prišiel Bohuš Sýkora, ten však povedal, že brat partizánom nebol. „V zadnej izbe býval u nás rakúsky dôstojník. Vedela som po nemecky zo školy, tak som bežala za ním, nech niečo urobí. Hoci patril k Nemcom, predsa sa v ňom ozvalo srdce a zariadil, aby oboch našich mládencov neskántrili. Sám nám povedal, že Rusi už prichádzajú,“ pokračuje pani Sýkorová a dodáva aj záver tradovaného príbehu. Žena z úradu, ktorá udala partizánov, neskôr išla do Tatier. Na túre spadla a zabila sa.
Pred popravou im vzali doklady
Nacisti zabrali celú tamojšiu meštiansku školu. Prvých zajatcov do nej priviedli 28. októbra 1944. „Potom stále v menších, väčších skupinách boli privádzaní nešťastní uprchlíci, pochytaní v horách a okolitých podhorských dedinách. Na školskom dvore boli títo nešťastníci vypočúvaní, pričom im boli odobraté všetky osobné doklady. Po výsluchu boli zajatci roztriedení. Osobitne boli odvádzaní riadni vojaci, osobitne civili a príslušníci židovskej národnosti boli vyradení z ostatných, odvedení cez školskú záhradu na blízku Hôrku, kde boli hromadne postrieľaní,“ píše sa v obecnej kronike.
Hôrka je menší zalesnený kopec nad dedinským cintorínom. „Bolo chmúrne jesenné obdobie. V noci od Hôrky bolo počuť streľbu. Hneď sa rozkríklo, že tam strieľajú Židov aj iných ľudí, čo Nemci pochytali po horách od Bukovca až po Slovenskú Ľupču. Strieľali ich do takých garátov,“ blúdi minulosťou Ján Michalík.
V dedine sa povrávalo, že veliteľom popráv bol esesák, ale ľudí strieľali gardisti. Po oslobodení v máji 1945 bola nariadená exhumácia. Na Hôrke objavili dva masové hroby. V jednom bolo 27, v druhom päť mŕtvol. „Pri exhumácii bol aj môj otec, jeho brat a ďalší chlapi z dediny. Ako otec spomínal, na exhumačné práce sa vraj prihlásili aj niektorí, čo tých ľudí strieľali. Možno, aby zahladili prípadné stopy svojho zločinu,“ dodáva Ivan Číž.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Na mieste masových popráv je pamätník. Bez mien, len s vyrytým nápisom: Na tomto mieste je pochovaných 32 občanov z Trebišova a Banskej Bystrice povraždených nemeckými fašistami v novembri 1944.
Takmer skončila vo vápenke
Slovenskou Ľupčou začiatkom januára 1945 prechádzali plachtami zakryté autá. Nikomu z miestnych ani len nenapadlo, že v nich fašisti prevážajú zajatcov z banskobystrickej väznice do vápenky v Nemeckej. Mužov, ženy aj deti strieľali do tyla, telá padali do žeravej pece. Ich popol sypali do Hrona.
Iba o vlások unikla krutej smrti v plameňoch vápennej pece Emília Schmidtová. Ocitla sa v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Jej manžel Ladislav Schmidt pracoval ako obecný účtovník. K jeho práci mu pridelili aj vydávanie priepustiek, tzv. pasíršajn. Falošnými legitimáciami pomohol mnohým povstaleckým vojakom, partizánom a ďalším prenasledovaným. Niekto ho udal. Skončil v banskobystrickej väznici. Držali ho v nej niekoľko mesiacov. Manželka Emília ho chodila navštevovať. V mrazivej zime pešo zo Slovenskej Ľupče. Dve hodiny tam, dve naspäť. Stačilo málo a jedna takáto cesta sa mohla stať pre ňu osudnou. Mala vtedy 28 rokov a doma štvorročného syna.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
„Ukrutná zima, bol január, tak som sa pokúšala zastaviť autá na ceste. Bolo ich málo, ale žiadne mi nezastalo, a potom predsa jedno nákladné auto, zakryté plachtou, zastalo. Ja neleniac som vyskočila vzadu, už som bola hore, keď vtom dobehol šofér a ťahal ma celou silou dole. Stačila som vidieť, že tam bolo množstvo ľudí, detí. On viezol transport do Nemeckej – vápenky na spálenie. Neviem si predstaviť, čo by bolo so mnou a čo moja rodina, keby som sa stratila bez stopy,“ opísala svoj zážitok už nebohá pani Schmidtová vo svojom článku v Ľupčianskych zvestiach v apríli 2004.
Odvliekli stovky mužov
Osloboditeľské vojská sa už približovali, nacisti však vo svojich zvrátených počinoch pokračovali. V Slovenskej Ľupči sa od železničiarov rozchýrila zvesť, že v nočných hodinách v uzatvorených vagónoch vraj odvážajú chlapov z Horehronia. Neuveriteľná správa sa čoskoro potvrdila.
V marci 1945 už každý deň prechádzali dedinou transporty násilne odvlečených mužov z horehronských dedín. Každý tŕpol, kedy príde na rad aj Ľupča.
„Nemecký veliteľ vo svojej zúrivosti deň čo deň naháňal občanov kopať zákopy a guľometné hniezda. V nedeľu 18. marca 1945 boli naši občania posledný raz na takýchto nútených prácach až na ponickom chotári. Tu sa jeden z nemeckých vojakov preriekol, že sa už na práce nepôjde. A bolo to tak,“ píše sa v obecnej kronike.
Na druhý deň v skorých ranných hodinách už bubon nezvolával miestnych na práce. Hlásnik vybubnoval správu nemeckého veliteľstva, ktoré nariadilo nástup všetkých mužov od 16 do 60 rokov pod hrozbou vypálenia domov a zastrelenia celej rodiny.
Slovenská Ľupča
- počet obyvateľov: 3182
- rozloha: 3233 ha
- vznik: prvá písomná zmienka v roku 1250
Takmer 600 chlapov sústredili na obecnom námestí. Na rohoch ulíc stáli stráže s guľometmi. Náreky žien sa miešali s plačom detí. Nevedeli, kam ich berú a či svojich blízkych ešte niekedy uvidia. „Ani tento nútený odchod otcov a synov sa neobišiel bez zverskosti esesákov, ktorí vo svojej bezcitnej zúrivosti kopali a bili lúčiace sa manželky a matky,“ opisuje 19. marec 1945 miestna kronika.
Keď dorazili do Banskej Bystrice, mesto už ostreľovala oslobodzujúca Červená armáda. Boli zhromaždení na hronskom nábreží, keď padol medzi nich granát. Na mieste zahynulo päť ľudí. V zmätku po výbuchu sa viacerým podarilo ujsť a poskrývať sa v pivniciach u svojich príbuzných a známych. Väčšinu mužov však predsa len odšikovali na železničnú stanicu v Jakube a naložili do uzavretých vagónov. Cez Nováky ich zavliekli až do Rakúska. Postupne sa vracali domov až po skončení vojny. Väčšina z nich až počas júna 1945.
Slovenskú Ľupču oslobodila rumunská a sovietska armáda 23. marca 1945.
Obete druhej svetovej vojny zo Slovenskej Ľupče
Filip Eremiáš (1887 – 1945), Andrej Haring (1918 – 1944), Július Koróny (1925 – 1944), Július Mráz (1919 – 1944), Oskár Stern (1924 – 1944), Karol Teichman (1901 – 1945), Adalbert Komora (1919 – 1947), Arpád Adamovič (1904 – 1944), Ondrej Bobok (1922 – 1944), Jolana Diamantová (1906 – 1942), Gedeon Farkaš (1939 – 1942), Vojtech Farkaš (1891 – 1942), Gabriela Farkašová (1908 – 1942), Miriam Farkašová (1932 – 1942), Viera Horčinová (rok úmrtia 1945), Eliáš Komlóš (1930 – 1942), Jozef Komlóš (1938 – 1942), Július Komlóš (1892 – 1942), Irena Komlóšová (1895 – 1942), Karol Lövy (1904 – 1942), Františka Lövyová (1870 – 1942), Františka Lövyová (1906 – 1942), Mária Mydlová (1927 – 1945), Heinrich Neumann (1862 – 1942), Helena Neumannová (1878 – 1942), Gejza Spitzer (1910 –1942), Móric Spitzer (1868 – 1945), Fridrich Szilárd (1878 – 1944), Blanka Weilová (1898 – 1942), Jozef Wertheimer (1884 – 1942), Oľga Wertheimerová (1884 – 1942), Magda Winterová (1925 – 1942), Jolana Winterová (1892 – 1942), Mária Patrášová (rok úmrtia 1945), Vojtech Tomášik (1913 – 1945), Jozef Chovan (1900 – 1945), František Czambel (1913 – 1942), František Heinrich (1914 – 1945), Martin Turčan (rok úmrtia 1945), Jozef Halgaš (1918 – 1941), Juraj Majer (1923 –1944), František Mazúr (1923 – 1944)