Les, dláto i jemná brúska, ktorá mení holé parožie na umenie. To sú okrem manželky Veroniky a ročného synčeka Jožka každodenní spoločníci 32-ročného Jozefa Diheneščíka zo Sklabinej v okrese Veľký Krtíš. Rodák zo susednej obce Nová Ves, kde vyrastal v prostredí lesa, prepadol nielen prírode, ale aj umeniu. Doslova na umelecké diela dokáže premeniť kusy dreva, kovu a najmä danielieho parožia.
Jozefov otec je horár a tento fakt ho poznamenal natoľko, že v jeho živote zanechal od detstva hlboké stopy. „Prvé roky môjho života sme síce bývali vo Veľkom Krtíši, no mali sme chatu v prírodnom prostredí na Koprovnici, kde sme trávili dosť času. Neskôr sme bývali a rodičia stále bývajú na okraji obce Nová Ves, kde otec pracuje ako horár. Mňa aj moju sestru Janku brával často do lesa. Na prechádzky, ku kŕmeniu zveri či na zbieranie húb,“ spomína Diheneščík.
Ako každý chlapec v jeho veku aj on sa najradšej naháňal za futbalovou loptou, no popri tom často brával do ruky ceruzku a na papier zachytával výjavy z lesa. Boli to vymyslené aj reálne obrázky. Boli na nich zvieratá, ľudia aj rôzne lesné scény. Jeho rodičia si nemohli nevšimnúť, že Jožkove kresby majú čosi do seba, a preto ho prihlásili do školského výtvarného krúžku. „Bolo to proti mojej vôli, nechcelo sa mi tam chodiť, no napokon som rád, že rodičia tak urobili,“ zdôrazňuje. Výtvarný talent chlapca si všimli aj učitelia v škole, ktorí ho spolu s rodičmi potom nasmerovali na umeleckú školu. Jozef sa vyučil v odbore umelecké spracovanie dreva na strednej škole v Banskej Štiavnici, zmaturoval aj v odbore lesníctvo. Neskôr v škole v Hodruši Hámroch zmaturoval aj v odbore kovorytectvo.
Foto: ARCHÍV J. DIHENEŠČÍKA
Foto: ARCHÍV J. DIHENEŠČÍKA
Naučil sa pracovať s drevom aj s kovom, osvojil si rôzne techniky, vrátane tých najjemnejších. Už počas štúdia patril k najšikovnejším študentom a zúčastnil sa na sympóziu v Poľsku, počas ktorého vytvoril na dvojmetrovom kuse dreva motorovou pílou figurálny motív ženy v kroji. To už vedel, že sa v živote chce zaoberať najmä umeleckým spracovaním dreva a kovu.
V dielni začali vznikať prekrásne diela
Jozef Diheneščík si v rodičovskom dome zriadil malú dielničku, v ktorej začal tvoriť. V súčasnosti býva dočasne u starej mamy svojej manželky v susednej obci Sklabiná, no iba jeden kilometer vzdialenosti mu nebráni v tom, aby vo svojej dielničke vytváral krásne výtvory aj naďalej. Nedávno si v Novej Vsi kúpili s manželkou starší rodinný dom, ktorý postupne upravia na bývanie, takže k práci s drevom a ďalšími materiálmi vo svojej vlastnej dielni bude ešte bližšie.
Od dreva cez spracovanie kovu prešiel postupne až k danielím parohom, práca s ktorými ho baví najviac. Jemnou brúskou do nich vyrýva obrazy, ktoré sú špecifické svojím obsahom, no aj precíznosťou. Jeho najobľúbenejšími motívmi sú stále lesné scény, poľovníci a najmä zvieratá, predovšetkým tie, ktoré žijú v našich lesoch. „Vyhovuje mi anatomicky stvárnenie srnčej, jelenej, diviačej či danielej zveri, no stvárňujem aj medvede alebo vlky. Premeniť danielie parožie na obraz zvládnem tak za päť dní,“ poznamenáva Diheneščík.
Tejto umeleckej profesii sa na Slovensku venuje viac ľudí, nie každý sa však v nej dokáže presadiť tak, aby ho aj živila. Jozef to dokázal. „Na jednej výstave vo Svätom Antone, kde som prezentoval svoje práce, si ich všimla istá firma, ktorá mi ponúkla spoluprácu. Pre solventnejšiu klientelu najmä zo zahraničia vyrábajú zariadenia do domácnosti ako napríklad skrine, lavice, sedačky, lustre, ktoré treba ozdobiť poľovníckymi motívmi. Tie dotváram ja. Mám tým zabezpečenú prácu, a teda aj príjem. Samému človeku by sa presadzovalo ťažko, pretože s dielami treba chodiť po výstavách doma i v zahraničí a za možnosť byť na nich treba platiť. V Nemecku vás napríklad prezentačné miesto na výstave môže stáť aj dvetisíc eur,“ vysvetľuje Diheneščík.
Foto: ARCHÍV J. DIHENEŠČÍKA
Foto: ARCHÍV J. DIHENEŠČÍKA
Kompletné a zdobené nábytkové zostavy by už dokázal vyrobiť aj sám, no prácu s firmou, pre ktorú pracuje, si pochvaľuje, a preto v nej chce pokračovať. Nábytok, na ktorom sú aj stopy jeho šikovných rúk, možno vidieť v Rusku, v Spojených arabských emirátoch, ale aj v Rakúsku, v Nemecku a mnohých ďalších krajinách.
Popri práci na objednávku sa Jozef ďalej venuje aj činnosti, ktorú si režíruje sám. Od práce s kovom trochu upustil a dosť ho v súčasnosti zamestnáva drevo a danielie parohy. Mimoriadne ho baví najmä brúsenie na danielie lopatky a ružice. „Lopatky sú husté ako kosti a dobre sa na ne brúsi,“ zdôrazňuje. Dláto používa menej ako brúsku, občas však po ňom rád siahne. S dlátom je robota zdravšia. Pri brúsení hrozí vdychovanie prachu, preto sa musí chrániť ochrannými rúškami a odsávaním.
Práca s danielími parohmi je nielen zložitá, ale aj hodnotná a ťažko sa predáva. Cena obrazu vyrezaného do parohu dosahuje pri klientoch do zahraničia aj okolo 1¤000 eur za jeden paroh, pre domácu klientelu vie Diheneščík vyrobiť ozdobný paroh aj za 400 eur. Materiál, teda parohy, buď kupuje, alebo mu ich darujú kamaráti poľovníci. Hoci je poľovníkom aj on sám, pre parožie by vysokú zver nestrieľal.
Foto: ARCHÍV J. DIHENEŠČÍKA
Foto: ARCHÍV J. DIHENEŠČÍKA
Les ako oáza pokoja
Jozef chodí do lesa nielen s puškou v ruke, ale aj kvôli relaxu. Poľovníkom sa stal preto, lebo v ich rodine akoby to bolo dané, no poľovačku berie ako niečo, čo nie je len o love. „Je to odreagovanie, čerpanie energie z lesa, stretnutie s priateľmi a rozprávanie o spoločných zážitkoch. S lesom treba byť v súzvuku. Aj keby som nebýval na dedine, ale v meste, do lesa by som sa musel pravidelne vracať,“ hovorí. Má podľa neho les srdce a dušu? „Jednoznačne áno. Život v lese cítiť v miazge zo stromov, je všade navôkol,“ zdôrazňuje jedným dychom.
Les aj zvieratá v ňom sú podľa mladého umelca darom od Boha. Človek by ho však mal využívať s rozumom a mal by si vážiť všetko okolo seba. Z lesa sa vždy vracia oddýchnutý, ale aj s novými nápadmi. Hoci ako poľovník dobre vie, že zvieratá v lese sú darom nielen pre les, ale aj pre človeka, tiež by mal pri zaobchádzaní s nimi byť opatrný a mal by pritom používať rozum.
Na les má Jozef Diheneščík aj iné spomienky. Keď mal prvé rande so svojou dnes už manželkou Veronikou zaviedol ju k postriežke do lesa. Tam sa obaja zahľadeli nielen do čarov prírody, ale aj do seba. Odvtedy sú spolu a šťastní. „Veľmi kladný vzťah k lesu mám nielen ja, ale aj moja manželka a ostatní členovia mojej rodiny. Mama, sestra, švagor, ale samozrejme otec, ktorý je stále horárom,“ dodáva.
Budúcnosť? Zostať stále rovnaký
Súčasnú prácu ani spôsob života Jozef nechce meniť. Napĺňa ho po všetkých stránkach a dáva mu pocit slobody aj užitočnosti. Nesťažuje si ani na jej nedostatok. Popri práci, ktorú robí na objednávku pre firmu, má plnú hlavu nápadov aj pomimo.
Foto: ARCHÍV J. DIHENEŠČÍKA
„Obrazmi, vrátane lustra z parožia, zariaďujem jeden dom v obci Obeckov, ktorý bude slúžiť ako ubytovňa. Pracujem tiež na dva metre vysokom drevenom reliéfe s vinárskym motívom. Zobrazuje chlapa orezávajúceho vinič, pod ktorým kľačí chlapec s prakom mieriacim na bobule hrozna,“ opisuje. Do budúcnosti má ďalšiu víziu, ktorú by chcel pretaviť do skutočnosti. Zvečňovať plánuje obrazy so sakrálnymi motívmi. „Budú to kostoly vyryté v dreve, ale aj v paroží, tiež plastiky, ktoré by sa mohli stať súčasťou interiérov i exteriérov kostolov. S touto myšlienkou sa pohrávam už dlhšie,“ prezradil z plánov do budúcnosti Diheneščík.