Spolu s vraždením vo vápenke v Nemeckej ide o najrozsiahlejšie nacistické popravy na Slovensku. Sú historickým svedectvom a súčasne mementom. „Toto sa na Slovensku dialo a chceme veriť, že sa niečo podobné nikdy nezopakuje,“ odkazuje mladej generácii vyše päťdesiat žijúcich pamätníkov a potomkov ľudí, ktorí prežili hrôzy fašizmu.
Keď sme sa do seriálu v máji púšťali, vedeli sme, že to nebude jednoduché. Svedkov vojnových tragédií z roka na rok ubúda. A s nimi neraz odchádzajú aj ich životné príbehy, ktoré by rokmi zapadli prachom alebo by sa stali len tradovanou skreslenou legendou. Babičky a starčekovia nás púšťali do svojich príbytkov i svojich životov. Presedeli sme s nimi niekedy dlhé hodiny, vypočuli si ich radosti i starosti. Neraz rozprávanie o vojnových rokoch prerušili slzy… Keď bolo treba, odskočili sme vyniesť odpadky, kúpiť chlebík či poprechádzať sa spolu po záhrade, lebo nohy už tak neslúžia.
„Robíte to, čo som za mladi robila aj ja. Máte to však oveľa ťažšie. Po vyše sedemdesiatich rokoch hľadať ľudí, ktorí zažili na vlastnej koži vojnové útrapy, je pomaly, ako hľadať ihlu v kope sena,“ povedala nám 86-ročná Zita Janotková, pamätníčka vyčíňania nemeckých nacistov v Balážoch. Rozpovedala nám, ako v povojnových rokoch s manželom chodili autom cestami-necestami a navštevovali ľudí. Dokumentovala udalosti, zbierala dobové predmety. Napísala niekoľko publikácií a zaslúžila sa o vytvorenie pamätných izieb v Balážoch a Kališti.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Pri hľadaní pamätníkov nám spravidla pomáhali starostovia a domáci ľudia, ktorí sa venujú miestnej histórii. Niekde nám mená vysypali z rukáva, inde sme museli pátrať aj niekoľko dní. S pribúdajúcimi dielmi seriálu sa spontánne začalo vytvárať spoločenstvo ľudí, ktorým je táto téma blízka. Ten poznal toho, tá zase onoho, hoci aj z iného regiónu.
Boli tiež chvíle, keď sme zostali stáť na mŕtvom bode. Vtedy nám pomohla šťastná náhoda. Ako v prípade syna horára Antala, známeho pod menom horár Gondáš z Jilemnického Kroniky. Vedeli sme, že syn v Čiernom Balogu nežije. Jeden telefonát striedal druhý, každý nás posunul o kúsok ďalej, ale bez výsledku. Až sme sa zhodou okolností dostali k lesnému závodu v Čiernom Balogu. „Viem, kde bývajú jeho príbuzní. Skočím k nim, tí budú mať určite na neho kontakt,“ povedala milá pani do telefónu a o chvíľu sme mali, čo sme potrebovali.
Foto: Archív Múzea SNP/Autor: Dr. I. Székely
Šťastie stálo na našej strane aj pri hľadaní pamätníkov v Kľaku. Už sme boli rozhodnutí ísť z domu do domu. „Mám tam rodinu. Sú v takom veku, že by si mohli z vojny niečo pamätať. Hneď im zavolám,“ povedala zrazu kamarátka Iveta Hrúziková, keď sme boli spolu na obede a náhodou prišla reč na seriál a Kľak.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Veľa informácií sme čerpali z kroník. Vtedajší kronikári zapisovali udalosti niekde veľmi podrobne, inde povrchnejšie. V Litave sa kronika stratila nevedno kam, v Cerove vraj tiež, ale napokon sme ju so starostkou našli. V Slovenskej Ľupči sme sa v kronike dočítali aj nasledujúce: „V tejto pamätnej knihe boli vo vojnových rokoch 1944–45 vytrhnuté strany 25 až 32. Prvý kronikár obce Matej Zaťko, bývalý tunajší rímskokatolícky farár sa pred skončením vojnových udalostí vzdialil z našej obce, berúc so sebou aj túto pamätnú knihu, ktorú po skončení vojny na vyžiadanie miestneho národného výboru vrátil v poškodenom stave.“ Môžeme sa len domnievať, že text na vytrhnutých stranách zrejme niekomu nevyhovoval.
Navštívili sme množstvo pomníkov a pamätníkov. Cestu do bunkra nad Starými Horami v strmom teréne, kde sa vydával partizánsky časopis Mor ho!, nám uľahčil tamojší starosta. Zabezpečil terénne auto, ale aj tak sme si museli dobrý kus odšliapať. V mysli sa nám premietalo, ako tam mladý Rastislav Špaňhel pred vyše 70 rokmi chodníčkami po príkrych kopcoch vynášal písací a rozmnožovací stroj. Reportáž s jeho svedectvom sme priniesli začiatkom júla. Koncom júla nám od jeho dcéry došla smutná správa, že vo veku 91 rokov zomrel.
Počas reportáží sme stretli mnoho skvelých ľudí. Pomáhali nám overovať nejednoznačné informácie, poskytovali historické fotografie i dokumenty aj cenné rady či konzultácie. Nijaké obdobie sa nedá vymazať z histórie. Každé má svojich pamätníkov. Vydávajú svoje osobné svedectvá tak, ako udalosti vnímali a prežili. Redakcia Pravdy pripravuje v októbri pokračovanie seriálu, venované povojnovému obdobiu, najmä 50. rokom minulého storočia.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Svedectvá pravdy
- 16 obcí a miest: Krupina, Nemecká, Čierny Balog, Litava, Vyhne, Baláže (Kalište), Ostrý Grúň, Kľak, Staré Hory, Cerovo, Tisovec, Tokajík, Klenovec, Brezno, Slovenská Ľupča, Banská Bystrica – Kremnička
- 34 svedectiev priamych pamätníkov
- 18 svedectiev potomkov pamätníkov
- 47 svedectiev z kroník, publikácií, novín a historických dokumentov
- spolupracujúce inštitúcie a združenia: Múzem SNP Banská Bystrica, Múzeum Andreja Sládkoviča Krupina, Horehronské múzeum Brezno, Gemersko-malohontské múzeum Rimavská Sobota, Múzejné oddelenie Svidník Vojenského historického ústavu, Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica, Krajská knižnica Ľudovíta Štúra Zvolen, Spolok sv. Vojtecha, Vojenský historický ústav, Slovenský národný archív, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a ďalší