Niektorí rybári najradšej lovia pstruhy, iní chodia zásadne len na dravce. Ivana Teplana jeho kolegovia poznajú ako kaprára. Špecializuje sa na lov kaprov a v tejto oblasti sa stal skutočným majstrom. Podarilo sa mu uloviť najväčšieho zdokumentovaného kapra v slovenských vodách, ktoré patria medzi oficiálne revíry Slovenského rybárskeho zväzu. Ryba merala 115 centimetrov a vážila presne 30,01 kilogramu. Takýto úspech zaznamenal vlani v jednom jazere na južnom Slovensku, ktoré má rozlohu 100 hektárov, teda žiadna malá bačorina. Z vody ho ťahal spolu so synom Martinom asi dvadsať minút. Takého veľkého kapra na Slovensku naposledy ulovili údajne pred 58 rokmi, ale tento úlovok nebol zdokumentovaný.
„Tohto kapra sme odmerali, odvážili, spravilo sa aj krátke video a išiel naspäť do vody. Dlho nebojoval, išli sme poňho na člne, lebo tam bolo dosť kúpajúcich, ľudia sa tam vozili na loďkách a vodných bicykloch. To prekvapenie v podberáku bolo úžasné, len sme sa so synom na seba pozerali, nemohli sme tomu uveriť. Dúfam, že ten kapor tam doteraz pláva, lebo odvtedy ho nikto nevytiahol,“ spomína na slávnu rybačku Ivan Teplan. A pri spomienkach opäť prežíva tie chvíle neuveriteľného šťastia. Vraví, že to bol super rok. So synom išli potom do Slovinska, a tam na jazere Bled sa synovi podarilo uloviť podobnú trofej, kapra s hmotnosťou 30,6 kg.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Obrovská ryba po zdokumentovaní putovala späť do jazera, kde vyrástla. Rybári predpokladajú, že môže mať tak 25 až 30 rokov. Je možné, že rekord Ivana Teplana o nejaký čas prekoná iný rybár, ktorý vytiahne tohto istého kapra, len už bude väčší. Kapitálny kus je totiž nepoučiteľný. Ulovili ho už v roku 2013, vtedy mal „len“ 28,6 kilogramu. Rybár, čo ho vtedy vytiahol z vody, bol jedným zo svedkov vlaňajšieho úlovku považskobystrického kaprára.
Pre človeka, čo sa nevenuje rybárčeniu, je kapor ako kapor. Rybári by však rybám mohli dávať mená, dokážu rozlíšiť jednotlivé kusy, čo ulovia. Samozrejme tie, čo sa dajú považovať za trofej. Pomáhajú im aj fotografie, čo si po úlovku zhotovia.
„Koľkokrát sa nám už stalo, že sme sa vrátili na určité jazero a chytili sme tam tú istú rybu, čo sme chytili pred niekoľkými rokmi. To sa dá poznať z fotografií. Ryby majú určité črty, ktoré sa nedajú zmeniť na žiadnej z nich. Tak ako človek má nezameniteľné odtlačky prstov, aj ryba má svoje znaky. Môže jej napríklad chýbať šupina v jednom rade alebo má plutvu zarezanú, mohla mať nejaký úraz, to ako keď človek príde o prst, tiež je poznačený,“ vraví Ivan Teplan.
Foto: polovnictvorybarstvo.sk
Syn je rybárom od troch rokov
K rybárčeniu pričuchol ako žiak základnej školy, ale naplno sa tejto záľube začal venovať niekedy pred dvadsiatimi rokmi. Nový rozmer rybačka získala, keď sa mu narodil syn Martin. Ako trojročného ho už bral so sebou a zoznamoval ho s rybolovom. Aj keď spočiatku to nebolo ani tak o rybách, ako dávaní pozor na dieťa. Postupne si však chytil prvé rybky a syna to napokon draplo ešte viac ako otca. Má teraz 24 a dá sa povedať, že od troch rokov je stále rybár. Vyštudoval aj strednú rybársku školu v Ivanke pri Dunaji. Zamestnal sa v jednej obrovskej akvaristike, takže je stále pri rybách, aj keď to nie je rybnikárstvo.
„Najradšej chodím na rybačku so synom. Zoberieme si týždeň voľna a ideme napríklad do Maďarska alebo Talianska na ryby. Tak sme spolu, lebo bývame dosť ďaleko od seba, on vo Veľkom Bieli a ja v Považskej Bystrici,“ hovorí Ivan Teplan.
Foto: archív Martina Teplana
A ako to berú ich partnerky, keď im chlapi odídu na týždeň na ryby? „Moja manželka si za tie roky zvykla, synova priateľka si asi zvyká,“ smeje sa úspešný rybár.
Čo ho na rybárčení najviac láka? „Jednoznačne pobyt v prírode, to je super. A potom umenie uloviť krásne ryby, vedieť ich potom pustiť a nie napchať do mrazničky. Keď človek sedí na rybách, tak relaxuje,“ pokračuje Ivan Teplan. Ale určite by vraj preňho nebol žiadny zážitok len tak sedieť a hľadieť do vody. Keď ryba neberie, treba pre to niečo spraviť, aby prišiel záber. Základom je podľa neho pozrieť si pomocou sonaru dno, zistiť, aké sú tam nerovnosti. Ostatné už závisí od kŕmenia.
Na kapra používa väčšinou návnadu boilies, aj svojho rekordného kapra na južnom Slovensku ulovil na túto guľatú návnadu. Vysvetľuje, že sa vyrába zo zmesi múčok a zvyčajne sú zlepené vajíčkom. Sú rôzne druhy boilies, od sladkých až po mäsité. Niektoré majú až extrémne zápachy, ale ryby ich pravdepodobne zbožňujú, lebo sa na ne dobre chytajú. Tieto návnady sú mimonáväzcové, teda nie sú upevnené na háčiku, ale uviazané na šnúrke tesne vedľa neho. „Kapor to nasaje celé aj s háčikom, veľké kapry majú obrovskú papuľu,“ hovorí Ivan Teplan. Boilies umožňujú rybárom loviť kaprov bez toho, aby ich zdržiavali iné druhy rýb. Táto návnada je tvrdá a pre ostatné ryby zvyčajne príliš veľká.
Ryby chytajú športovci aj „mäsiari“
Každý rok Ivan Teplan uloví množstvo kaprov, sú ich desiatky, niekedy možno aj stovky. Z nich si zoberie domov len veľmi málo, ročne tak tri-štyri kusy, čo majú maximálne 50 centimetrov, teda 2 – 2,5 kila. Zvyčajne sú určené pre jeho mamu či starú mamu. On so svojou rodinou mali vlani na Vianoce kapra, ale toho si bol kúpiť v obchode. Absolútnu väčšinu svojich úlovkov púšťa späť do vody. Prečo to robí?
Foto: Milan Kráľ, Pravda
„Aby niečo zostalo v tej vode. Keby všetci iba brali, bola by to tragédia, rieky by zostali prázdne. Zásada chyť a pusť sa už našťastie dosť dostala do povedomia rybárskej verejnosti, mnohé organizácie už majú stanovené pravidlo K70, čo znamená pustiť každého kapra od 70 centimetrov. Ale počul som o rybároch, čo boli schopní odstrihnúť kaprovi z chvosta, aby nemal 70 centimetrov a mohli si ho zobrať domov,“ hovorí Ivan Teplan.
„Je to v ľuďoch, či zásadu chyť a pusť dodržiavajú. Ak to robia pre šport a ako záľubu, tak s tým nemajú problém. Ale sú ľudia, čo si zaplatia rybársky lístok a potom robia všetko pre to, aby mali za dva týždne plnú mrazničku rýb. Dal som predsa do toho peniaze, tak ich chcem naspäť a ešte na tom zarobiť! Takýmto rybárom prischlo označenie mäsiari, lebo idú na rybačku nie pre zábavu, ale pre mäso,“ hovorí úspešný rybár. Podľa skúseností Ivana Teplana je u nás medzi rybármi drvivá väčšina takýchto mäsiarov. Paradoxné je, že on sám je povolaním mäsiar, ale pri rybačke mäsiarstvo odmieta.
Foto: archív Martina Teplana
„Pre športových rybárov je to najväčšia škodná. Sú takí mäsiari, čo chytia 15-kilového kapra, zoberú ho domov, vyúdia a potom zistia, že sa to nedá jesť, že to smrdí. Mäso veľkej ryby je už viac tukové, riedke, nemá dobrú chuť. Tak to vyhodia niekam na hnoj. Nie je to škoda? Takto zničiť rybu, čo má obrovskú hodnotu,“ dodal Ivan Teplan.
Veľká ryba sa dá chytiť skôr v súkromnom rybníku, ako vo vode, ktorú obhospodaruje Slovenský rybársky zväz. Súkromník ryby dokrmuje, keď ich chce mať v kondícii, nemôže sa spoliehať len na to, čo tam nahádžu rybári. Ryba vo zväzovej vode má iba to, čo nájde. Je to prírodné kŕmenie. Okrem toho je verejným tajomstvom, že niektorí majitelia súkromných rybníkov kupujú od rybárov trofejné úlovky, za rekordné kusy ponúkajú obrovské peniaze. Potom ich odfotia a využijú na svoju reklamu – takéto ryby môžete chytiť v mojom rybníku! Vo zväzových vodách sa rybári musia riadiť smernicami Slovenského rybárskeho zväzu, na súkromnej vode si majiteľ určí svoje vlastné pravidlá aj dobu lovu. Niekde sa môže chytať na viac udíc, niekde sa môže loviť iba z brehu, inde môžete ísť aj loďkou. „Každé jazero je špecifické niečím iným,“ dodáva Ivan Teplan.