Pád komunizmu bol interpretovaný ako víťazstvo Západu, čo bolo v bezpečnostnej sfére sprevádzané ilúziami o tom, že bipolárny svet bude nahradený unipolárnou dominanciou Spojených štátov sťa vojenského lídra Západu. V ekonomickej sfére prevážil neoliberalizmus, v politickej prišli americkí neokonzervatívci s teóriami o tom, že demokraciu možno šíriť do iných kultúrnych okruhov nielen mäkkou silou, ale v prípade nutnosti i silou vojenskou. Zdalo sa, že svet čakajú svetlé zajtrajšky napísané podľa západného, najmä amerického scenára.
Pád ilúzií
V skutočnosti hlavnou hybnou silou sveta sa v dekáde po páde sovietskeho impéria nestali rozhodnutia urobené v pracovniach amerických prezidentov, ale sila spočiatku omnoho menej viditeľná. Tou bola prudko akcelerujúca ekonomická globalizácia, ktorú poháňali omnoho viac nové technológie, najmä komunikačné, než mocenská politika Západu alebo teória (neo)liberalizmu. Ten, samozrejme, prispel k odbúraniu niektorých obchodných bariér a urýchlil rast voľného obchodu, ale globalizácia bola oveľa komplexnejší proces.
V prvom rade umožnila neobyčajnú expanziu nadnárodných korporácií a finančného kapitálu i do krajín, kam bol ich prístup predtým obmedzený. Zároveň došlo ku globalizácii médií, pričom nové komunikačné technológie spustili proces, v ktorom sa hlavným komunikačným médiom stával internet. Finančné trhy začali postupne fungovať v pravom zmysle slova planetárne.
Problémom bolo a je, že vo svetovej i domácej politike aj po páde bipolárneho sveta zostávali hlavnými aktérmi národné štáty, ktoré boli síce schopné spolupracovať na základe medzinárodných zmlúv, obranných aliancií, prípadne regionálnych integračných zoskupení, ako je Európska únia, ale nedokázali držať krok s ekonomickou, finančnou a technologickou globalizáciou. Politika zostala lokálnou a čoraz viac nestačila na riešenie globálnych výziev. Nožnice medzi lokálne, v lepšom prípade regionálne fungujúcou politikou a globálne fungujúcim hospodárstvom sa pritom od tých čias len ďalej otvárajú.
Navyše v prvej dekáde po páde sovietskeho impéria (v ktorej sa podľa Francisa Fukuyamu mal začať koniec histórie v podobe globálneho ťaženia liberálnej demokracie), začal nástup globalizácie vystavovať predtým dlho stabilný model liberálnej demokracie stále väčšiemu tlaku. Rastúca nadvláda globálneho kapitálu nad lokálne fungujúcou politikou prispievala ku korumpovaniu politických strán, a navyše ukazovala demokratické politiky v národných štátoch v stále nepriaznivejšom svetle: teda ako aktérov, ktorí nedokážu pomocou národnej politiky zvládať stále väčší počet globálnych výziev.
Práve v tomto období tiež padla dlho obhajovaná téza, že demokracia a trhové hospodárstvo sú vzájomne previazané: Čína a ďalšie krajiny ukazovali, že trhové hospodárstvo, aj keď deformované (a v medzinárodnej súťaži neférovo podporované) zásahmi štátu, možno uskutočňovať bez demokracie. Globálne korporácie si uvedomili, že spolupracovať môžu v podobe masívnych investícií často lepšie s krajinami, ktoré vyznávajú isté typy autoritárstva, ako s pomalými a ťažkopádnymi demokraciami.
Padla však nielen ilúzia o previazanosti demokracie a trhu. Globalizácia tiež kopala hrob ilúzii o stabilite novej bezpečnostnej architektúry sveta, v ktorej dominuje jediná superveľmoc, ktorá si môže globálne mäkkou a tvrdou silou vynucovať poriadok. Zatiaľ čo teoretici si v tom čase najviac všímali pozitívne stránky globalizácie, ako bolo šírenie nových ekonomických a technologických postupov mimo Západu, ako aj bohatnutie predtým chudobného „tretieho sveta“, globalizovali sa bez existencie skutočnej globálnej politickej správy tiež rôzne hrozby.
Globalizácia terorizmu
Útok z 11. septembra bol tak v prvom rade pripomienkou, že v zdanlivo stabilnom unipolárnom svete, v ktorom sa pod bezpečnostným dáždnikom svetového policajta v podobe USA bude už vraj šíriť predovšetkým demokracia a výhody trhového hospodárstva, sa tiež rýchlo globalizujú sily, ktoré videli Západ ako hrozbu svojim hodnotám.
Terorizmus, samozrejme, existoval už pred 11. septembrom 2001, ba pred pádom bipolárneho sveta, ale bol viac-menej lokálny. Odohrával sa skôr ako dôsledok útokov skupín s konkrétnou politickou alebo náboženskou agendou – či už týmito skupinami boli rôzne maoistické úderky (Červené brigády), národnooslobodzovacie armády (Palestínčania verzus Izrael), separatisti (Baskovia) alebo medzi sebou bojujúci protestanti a katolíci (Severné Írsko). Terorizmus, ktorý predstavovala Al-Kajdá a ktorý sa ničivo prejavil útokom na ciele v USA, bol v porovnaní s nimi nový.
Operoval globálne. A to nielen tým, že svoje základne mal ďaleko od svojich cieľov, ale aj ideologicky. Za jeho nepriateľa bola vyhlásená celá západná civilizácia. A v podobe 11. septembra ukázal, že národné hranice preň nie sú prekážkou. Navyše Al-Kajdá ukázala, že hoci ideovo operuje z pozícií stredovekého fundamentalizmu, vie využiť najmodernejšie technológie a dokáže presne nájsť slabiny západnej civilizácie, ktoré tieto technológie vytvárajú.
11. september tak bol zásadným zlomom. Ukázalo sa, že i po zuby vyzbrojená superveľmoc môže byť zraniteľná priamo doma, pokiaľ teroristi dokážu využiť jej slabiny. A že tieto slabiny nie sú len technologické a bezpečnostné, ale predovšetkým existujú v samotnej mentalite moderného západného človeka.
Útoky predovšetkým spochybnili pocit bezpečia, ktorý na Západe dlhú dobu existoval, a to dokonca i počas éry bipolárneho sveta. Západ a Sovietsky zväz sa síce držali navzájom v šachu, ale doktrína zaručeného vzájomného zničenia v podstate prispievala k pocitu bezpečia. Hrozby boli predvídateľné. Lokálne konflikty – často po záštitou jednej zo superveľmocí – boli vedené s pomocou konvenčných zbraní a aj gerilové vojny najrôznejších partizánskych hnutí nepredstavovali globálnu hrozbu.
Spojené štáty a s nimi celý Západ tak boli v septembri 2011 pripravení na nepriateľa, ktorý bojuje predvídateľným spôsobom, a tomu bola prispôsobená štruktúra armád, výzbroj i operácie výzvedných služieb. Vôbec neboli pripravení na nepriateľa, ktorý nerešpektuje zavedené metódy boja, medzinárodné právo alebo dokonca základné princípy (západnej) racionality.
Hoci tento nepriateľ formálne zaútočil v odvete za zásahy Západu na Strednom východe, najmä vraj v odvete za vojnu v Perzskom zálive, jeho agenda bola zjavne širšia. Nielen snaha podrobiť si islamský svet, na čo potreboval vytlačiť Západ vo všetkých formách jeho prítomnosti – vojenskej, ekonomickej či ideovej – z islamského civilizačného okruhu, ale aj snaha zničiť samotný spôsob života a hodnoty, na ktorých Západ stojí.
Foto: FLICKR/MARION DOSS
Bezpečie verzus sloboda
Jednou z predvídateľných reakcií na teroristický útok z 11. septembra bolo presvedčenie, že ak vojensky obsadíme hlavnú základňu Al-Kajdá – Afganistan – bude väčšina problémov vyriešená. Lenže nové teroristické skupiny, akou bola Al-Kajdá, sa učili z dosahov globalizácie rovnako rýchlo ako Západ. Vytvorili sa ako nadnárodne organizované, pritom dobre zakonšpirované siete. A nepotrebovali zasadzovať rany s čo najväčším počtom obetí. Stačilo im útočiť takpovediac na nervový systém Západu, na jeho pocit bezpečia a stability.
Teroristi správne odhadli, že západný človek zvyknutý na desaťročia blahobytu a bezpečia, a v 90. rokoch navyše kŕmený predstavou, že je víťazom studenej vojny s najhorším možným nepriateľom, nie je dobre pripravený na neistotu. Ako aj na neschopnosť bezpečnostných aparátov, ktoré platí zo svojich daní, poradiť si účinne s teroristickou hrozbou, ktorej skutočnú veľkosť budú ochotne preháňať všadeprítomné západné médiá.
Stratégiou teroristických skupín typu Al-Kajdá bolo od počiatku zasiať do západných spoločností neistotu a pocit zraniteľnosti, a potom nechať verejnú mienku, senzáciechtivé západné médiá i politikov robiť prácu za nich. Dobre vedeli, že v priamej konfrontácii nemôžu Západ zničiť, ale môžu ho značne oslabiť, pokiaľ Západ obráti svoje vlastné zbrane proti sebe.
To s podarilo hneď na niekoľkých frontoch. Napríklad v podobe mylnej stratégie Spojených štátov a ich koalície „ochotných“ dať sa vtiahnuť do vojnového konfliktu v Iraku, ktorý s teroristickou hrozbou súvisel len okrajovo. Ba naopak: rozvrat Iraku prispel k regionálnej expanzii teroristických sietí. Keď sa USA po viac ako desiatich rokoch okupácie z Iraku stiahli, Al-Kajdá a s ňou spojené teroristické organizácie zmutovali do podoby Islamského štátu.
Islamským fundamentalistom v pozadí teroristických sietí išlo tiež od počiatku o to, aby zasiali strach v západných spoločnostiach. Naštartoval sa proces, v ktorom západné štáty po každom novom teroristickom útoku prijímajú nové bezpečnostné „opatrenia“ a ľudia sa sami vzdávajú niektorých slobôd.
Ešte horšie je, že bol naštartovaný proces, v ktorom stále väčšie množstvo politických populistov obchoduje so strachom. Sľubujú ešte väčšiu ochranu výmenou za skutočne radikálne opatrenia: zavieranie hraníc, rozbitie nadnárodnej spolupráce, zastavenie migrácie, atď.
Inými slovami: pôvodné opatrenia na zvýšenie bezpečnosti v množstve západných štátov v reakcii na 11. september boli s každým ďalším teroristickým činom posilňované, takže sme sa časom s prekvapením – napríklad v podobe aféry Wikileaks – dozvedali, aké ohromné množstvo dát o nás zbierajú bezpečnostné orgány. Zároveň však rástol počet politikov a politických hnutí, ktorí si na obchode so strachom začali budovať politickú kariéru.
Hrozba hodnotám a liberálnej demokracii
Obchod so strachom, ktorý sa spustil po 11. septembri 2001, má obete nielen v podobe rastúcej moci bezpečnostných aparátov na úkor rôznych foriem slobodnejšieho štýlu života. Pokiaľ by západné spoločnosti ostali len pri takýchto obmedzeniach, dali by sa ospravedlniť tým, že ochrana pred terorizmom nemôže byť úplne zadarmo.
Problémom je, že v kombinácii s rastúcim počtom ďalších globálnych výziev a hrozieb začal strach, ktorý do západnej civilizácie zasial šokujúci útok na Svetové obchodné centrum a Pentagon, bujnieť v podobe rakoviny politického populizmu a extrémizmu. Postupne sa tak zrelativizovali niektoré tradičné piliere liberálnej demokracie a hodnoty, ktoré boli chrbticou povojnovej stability.
Stále väčšie množstvo politikov reaguje na volanie po vláde silnej ruky, ktorú však sami svojím alarmizmom a populizmom pomáhajú generovať. Za posledných 15 rokov tak v západných demokraciách značne ubudli umiernenosť a civilizovanosť. Strach z globálnych výziev – masovej migrácie, terorizmu, odlevu pracovných miest v tradičných priemyselných odvetviach, tlaku finančného kapitálu na národné štáty – prebúdza späť k životu besov, ktorých, zdalo sa, Západ navždy pochoval po 2. svetovej vojne.
Politici, pohrávajúci sa s týmito besmi, hovoria dnes jazykom nepredstaviteľným ešte pred desiatimi rokmi. Útočia na menšiny, inakosť, nadnárodnú spoluprácu. Chcú sa opevňovať za hranicami a stavať múry. A hľadajú nepriateľa i doma. Tí, ktorí nesúhlasia s politikou nenávisti a rozdeľovania, sú v mene „ľudu“ či „národa“ atakovaní ako nepriatelia.
Kam smerujeme
Teroristické útoky z 11. septembra 2001 neboli dôvodom, ale boli v mnohom katalyzátorom hlbších zmien, ktorými dnes prechádza celý Západ. Boli i symbolom novej éry rastúcej nestability, úzkosti a neistoty.
Ak vezmeme do úvahy, že teroristické útoky pri všetkej svojej obludnosti a zvrátenosti sú v celkovom súčte patológií západného sveta len okrajovou záležitosťou (dokonca i v porovnaní počtu obetí), ponúka sa téza, že sú len akýmsi najvýraznejším stelesnením rôznych strachov, ktoré začala západná spoločnosť prežívať v posledných desaťročiach po tom, čo exponenciálny rozvoj nových technológií a vedy v spojení s ekonomickou globalizáciou, mení zásadným spôsobom obrysy nám známeho sveta.
Nie je pritom náhoda, že po každej novej politickej kalamite, akou bolo naposledy britské referendum o brexite, sa ukáže, že najviac vystrašená je „šťastná“ povojnová generácia dnes starších ľudí, ktorá strávila väčšinu života v relatívnom blahobyte a politicky i bezpečnostne zrozumiteľnom svete. Týka sa to pritom tak ľudí na Západe, ako aj ľudí, ktorí žili v komunistických režimoch.
Zrozumiteľnosť sveta akoby začala v posledných desiatich rokoch rapídne miznúť. Zatiaľ čo mladší, vzdelanejší ľudia sa naučili v tomto prudko sa meniacom svete, v ktorom skutočný svet stále viac splýva s virtuálnou realitou, do istej miery žiť, mnoho starších a menej vzdelaných ľudí stráca pôdu pod nohami. Nie je náhoda, že politici, ako je Donald Trump alebo Marine Le Penová, sa spoliehajú predovšetkým na voličov, ktorí vidia sami seba ako „porazených“ v procese globalizácie.
Napätie ďalej rastie i preto, že džin globálne fungujúcej ekonomiky a technológií sa už nedá vtesnať späť do fľaše, z ktorej bol vypustený. Nachádzame sa vo víre skutočnej revolúcie, ktorá mení od základu spôsob, akým funguje svet.
Lawrence H. Summers, bývalý americký minister financií, neskôr rektor Harvardovej univerzity, a Kishoe Mahbubani, bývalý singapurský diplomat a dnes dekan na Škole diplomacie na Národnej singapurskej univerzite, nedávno v zásadnom texte v časopise Foreign Affairs argumentovali, že neprežívame žiadnu osudovú zrážku civilizácií, o ktorej kedysi napísal bestseller Samuel Huntington a o ktorom dnes hovoria západní islamofóbni populisti či islamskí fundamentalisti. Podľa oboch autorov prechádzame procesom „fúzie civilizácií“ smerujúcim k vytvoreniu planetárnej civilizácie.
V islamských fundamentalistoch budia tieto rapídne zmeny, ktoré ohrozujú ich stredovekú kultúru a spôsob myslenia, pochopiteľný des. Ale prebudili k životu aj fundamentalistické a nedemokratické sily na Západe.
Relatívny úspech teroristickej kampane, ktorá sa symbolicky začala 11. septembra 2001, spočíva predovšetkým v tom, že na Západe prebudila ako politickú silu ľudí, ktorí sú v istom zmysle slova mentálnymi spojencami islamských fundamentalistov, hoci tvrdia, že im ide predovšetkým o obranu „našich“ hodnôt.