Takže koncentráky? Opäť koncentráky? Koncentráky, v ktorých za druhej svetovej vojny zahynuli milióny ľudí? Koncentráky, v ktorých ľudia trpeli a umierali na sto spôsobov, od hladu, na choroby, od bitky, týrania a mučenia, v plynových komorách?
Uplynuli sotva tri roky od skončenia vojny a sotva pol roka odvtedy, ako sa komunisti v Československu uchopili moci a dušovali sa, že nijaké represálie nebudú. Tie sa však rozpútali už niekoľko dní po víťaznom Februári. Už v marci pozatvárala Štátna tajná bezpečnosť stovky občanov. Nestačilo. Bolo potrebné kriesiť koncentráky, najväčšiu hrôzu a hanbu v dejinách. A očakávali ešte, že robotnícka trieda bude tomu tlieskať. Je ľudstvo nepoučiteľné?
Represívne orgány komunistov fungovali rýchlo a spoľahlivo. Za päť rokov, do Stalinovej a Gottwaldovej smrti, vyniesli v Československu 230 rozsudkov smrti, 100 000 odsúdili na dlhoročné tresty, 80 000 deportovali na nútené práce, trestnými jednotkami Pomocných technických práporov prešlo niekoľko desiatok tisíc takzvaných „protištátnych živlov“.
Koncentráky v Československu roky fungovali. Do plynu síce v nich neposielali, ale inak ožili v nich všetky tortúry: otrocká a životunebezpečná práca v uránových baniach a inde, hlad, bitky, týranie, neľudské podmienky. A po prepustení z nich život druhotriedneho občana bez akýchkoľvek práv.
Násilie sa často vracia k tomu, kto ho rozpútal. Slánsky, ten, ktorý predostrel návrh na zakladanie koncentrákov, koncentráku síce unikol, ale šibenici nie. Odsúdili ho za domnelé zločiny. Vlastne podobne ako tisícky a tisícky iných.