Pred sebou mal kariéru vrcholového športovca. V mladom veku Vojtecha Majlinga z Banskej Bystrice však zradilo zdravie. Hľadal si preto inú záľubu. Našiel ju v tradičných slovenských zvykoch, z ktorých už niektoré úplne upadli do zabudnutia. Viac ako pol storočia chodil z dediny do dediny. Fotografoval, zapisoval, nahrával. Jeho vytrvalá a neúnavná práca sa dožila knižnej podoby, až keď odišiel do dôchodku. O starodávnych slovenských obyčajach a ľudových remeslách i jedlách napísal päť reprezentačných kníh.
Dnes 78-ročný Vojtech Majling má viac ako 5-tisíc farebných a asi 8-tisíc čiernobielych diapozitívov a vyše 650 magnetofónových pások s autentickými nahrávkami rozprávania ľudí o miestnych zvykoch, piesní aj rečňovaniek. V jeho zbierke výrobkov ľudových remeselníkov je viac ako 400 rôznych predmetov a zhruba 600 kraslíc. Medzi nimi sú aj unikáty, ktoré už v súčasnosti sotva niekde možno nájsť. Patrí medzi ne napríklad parta nevesty z Veľkého Lomu, pletené kapce z vlny či postavička Krista s krížom zo šúpolia.
Foto: Archív V. Majlinga
Počas 55 rokov, čo sa tejto svojej záľube venuje, navštívil 110 slovenských dedín v rôznych kútoch Slovenska. Stretol sa s viac ako siedmimi stovkami ľudových výrobcov. „Nikdy som ani na chvíľu neoľutoval, že som tomu venoval všetok svoj voľný čas. Niektorí odborníci mali voči mojej práci výhrady a hovorili mi, aby som sa nehral na Karola Plicku. Vraj všetko, čo bolo treba zaznamenať, je už zaznamenané. Ja som si ďalej išiel svojou cestou. Malo to zmysel, pretože najmenej v 40 obciach medzičasom ich miestne zvyky zanikli, lebo nenašli svojich pokračovateľov," hovorí pán Majling.
Všetko má precízne a prehľadne zadokumentované. Stovky magnetofónových kaziet rozhovorov ručne prepísal aj s notovým zápisom pesničiek do viac ako desiatky veľkých hrubých zošitov, v ktorých má každá dedina svoje miesto spolu s dátumom, kedy ju navštívil, s kým hovoril.
Od zraneného členka k fotografovaniu
K mapovaniu slovenských zvykov a ľudových remesiel sa dostal okľukou. Mladý stredoškolák Vojto mal 17 rokov, keď mu náhoda postavila do cesty športovú chôdzu. „V Banskej Bystrici bola veľmi dobrá partia, ktorú viedol Janko Bakaliar, bývalý československý reprezentant v atletike. Akurát sa blížila prvá spartakiáda, keď boli československé majstrovstvá v atletike družstiev. Janko mi hovorí, máme guliarov, bežcov, všetkých možných, akurát nám chýba chodec. Dal som sa teda nahovoriť a hneď na prvý raz som vyhral 3. miesto. Bol som v podstate zakladateľom slovenského chodeckého športu," vracia sa do mladosti.
Foto: Archív V. Majlinga
Svoju budúcnosť spájal so športom. Vzali ho do bratislavskej Slávie VŠ, základnú vojenskú službu si odslúžil v pražskej Dukle. Dokonca mal splnené limity aj na olympiádu v Ríme v roku 1960. Prišiel však jeden februárový deň. Cestou z tréningu si vážne zranil členok. Sľubnej športovej kariére bol nadobro koniec.
„Nevedel som si predstaviť, čo bude ďalej. Bol som zvyknutý stále niečo robiť. Začal som si hľadať nejakú náhradu. Kúpil som si fotoaparát a pustil sa do fotografovania. Učarovala mi voda. Dokázal som pri nej presedieť dlhé hodiny a čakať, kedy žblnkne. Mojou najväčšou láskou sa neskôr stali dreveničky, krásne tváre starých ľudí a príroda," pokračuje.
Betlehemci v totalitnom Priore
O krok ďalej ho posunul priateľ zo Slovenského rozhlasu, ktorý mu povedal, že keď už ľudí fotografuje, nech sa ich aj pospytuje, aké zvyky majú, čo pri nich spievajú a robia. Vojtovi sa tento nápad zapáčil. Pred vyše 50 rokmi sa prvý raz vybral po Slovensku s fotoaparátom, poznámkovým blokom a začal dokumentovať starodávne slovenské zvyky po dedinách. Neskôr pero a blok nahradil malým magnetofónom, ktorý mu priviezol kamarát z Nemecka.
„Nemám folklórne ani hudobné vzdelanie, ale túto svoju záľubu som robil so srdcom. Chodil som po folklórnych festivaloch, rozprával sa s vedúcimi súborov, zbieral základné informácie," spomína na svoje začiatky pán Majling. Po skončení gymnázia chcel ísť síce študovať na pedagogickú fakultu telesnú výchovu a zemepis, no v rodine boli ďalší štyria súrodenci a chorľavý otec. Na štúdium v skromnom rodinnom rozpočte peňazí nazvyš nebolo. Až do dôchodku teda pracoval ako aranžér výkladov, naposledy vo vtedajšom obchodnom dome Prior v Banskej Bystrici.
Foto: Archív V. Majlinga
Lásku k ľudovým piesňam, zvykom a starým tradičným remeslám pretavil aj tu do rôznych podujatí, kde ich chcel prezentovať. „Mal som veľa známych ľudových remeselníkov. Napadlo mi, že zájdem za vedením vtedajšieho Prioru a ponúknem im svoj nápad. Na Veľkú noc prišli krasličiari, medovnikári, košikári. Na vrchole totality sme zorganizovali Vianoce v Priore. Na zlatú nedeľu prišli betlehemci z Heľpy, ľudia boli z toho úplne hotoví a súčasne dojatí. V lete sme robili ľudové remeslá. Spokojní boli návštevníci aj vedenie, lebo počas týchto podujatí výrazne stúpli tržby," usmieva sa.
Koľko hodín zo svojho života venoval svojej záľube, sa podľa neho zrátať nedá. Keďže mal svoje zamestnanie, do dedín sa vyberal počas víkendov, najčastejšie v sobotu.
Priadky a žatva
Prvou dedinou v jeho dlhom zozname boli Poniky, kde prišiel na priadky. „Navštívil som malé ponické múzeum, ktoré vytvoril zanietený folklorista, kantor a starejší na svadbách Janko Kapustík. Keď som prekročil prah jeho malého múzea, bolo v ňom toľko krásy a predmetov, čo vytvorili ľudské ruky, že som zostal v nemom úžase. Vtedy ma to pohltilo naplno. Popri ľudových zvykoch som sa zameral aj na staré ľudové remeslá," pokračuje pán Majling.
Priznáva, že tejto svojej záľube sa mohol venovať len vďaka pochopeniu, dnes už nebohej, manželky. Všetky cesty po Slovensku si platil z vlastného vrecka. Stalo sa tiež, že ani na Vianoce nebol doma s rodinou. „Chcel som autenticky zachytiť vianočné zvyky. To sa nedá naaranžovať týždeň dopredu alebo dozadu, tá pravá atmosféra v tom jednoducho nie je," hovorí. Ani fotografie či nahrávky z folklórnych festivalov mu nikdy neboli po chuti. „Prišlo mi to umelé. Keď majú byť priadky, tak nech sú v dome so všetkým, čo k tomu patrí, keď má byť žatva, tak na poli," dodáva.
Foto: Archív V. Majlinga
Všade sa stretával s ústretovosťou. Akoby starčekovia a starenky tušili, že treba zaznamenať staré zvyky, inak spolu s nimi odídu navždy a ďalšie generácie na ne zabudnú. Často sa ho mnohí pýtali, prečo má pri sebe toľko starých miestnych ľudí. „Boli to práve oni, čo nedovolili, aby sa niečo urobilo tak, ako sa nemá. Dozerali na oblečenie, detaily krojov, účesy, aby všetko bolo, ako má byť," hovorí. Spomína si na milú tetušku z Vernára, kde bol fotografovať tradičnú svadbu. Už mal zbalené veci a chystal sa na autobus do Banskej Bystrice.
„Podišla ku mne a vraví, neurobili ste to dobre. Keď sa mladí odpytujú od rodičov, držia koláč. Nesmú ho držať v rukách, ale musia mať ruky zopnuté ako pri modlitbe a palcami ten koláč pridržiavajú. Znova som všetkých zohnal na fotenie. Autobus ma čakal, lebo mládenci prevalili cez cestu strom. Pokiaľ som svadbu znova nafotil, autobus ma tam čakal asi dvadsať minút," delí sa Vojtech Majling o svoje zážitky. A o tie naozaj nebola núdza.
Gúľanie mrváňa či dorobník
Pri návštevách dedín sa neraz dostal k takým miestnym zvykom, ktoré boli pre ostatné regióny Slovenska úplne neznáme. „V Tŕní pri Zvolene som prvýkrát videl gúľanie mrváňa. Je to okrúhly koláč, ktorý upiekli a na Ďura ho chodila kotúľať na polia po oziminách celá rodina. Pri tom sa modlili za dobrú úrodu," približuje.
Vo Vernári mu zase ukázali niečo, čo vraj dovtedy nikto cudzí nevidel. Bol to dorobník. „Ženy, ktoré v lese sadili stromčeky, keď prácu dokončili, urobili z čečiny veniec. Ten išli odniesť horárovi. Bol to celý proces, sprevádzaný piesňami a rečňovankami. Na záver im horár dal peniažky na oldomáš," vysvetľuje.
Prirodzenou súčasťou ľudovej kultúry je aj rómska muzika a tanec. S Rómami sa stretával veľmi často, najmä s muzikantmi. V pamäti mu navždy zostane zážitok z Hrochote, kde bol dokumentovať stavanie májov. „Primáš hrochotskej cigánskej muziky Ondrej Paláč, keď sme skončili, ma pozval k sebe domov na obed. Bol som hladný, neokúňal som sa a chutilo mi. Na záver povedal svojim synom, aby si kľakli, dali dolu z hláv klobúky a on povedal: Tohto človeka si musíme držať v hlbokej úcte. Toto je prvý gadžo, ktorý prijal pozvanie a prišiel do našej rodiny na obed," spomína Vojtech Majling.
Zachovaný odkaz pre budúcnosť
Uznania za jeho vytrvalú prácu sa mu dostalo až v dôchodkovom veku, keď našiel vydavateľov pre svojich doterajších päť kníh. On svoju záľubu však berie zo svojho pohľadu. „Je to neopísateľne krásny pocit, keď mi na Vianoce príde tridsať, štyridsať pohľadníc od ľudí, s ktorými som sa počas mojich pochôdzok po Slovensku stretol," hovorí s dojatím.
Samozrejme, nie všetky dni sú prežiarené slnkom. Z času na čas prichádzajú aj tie zlé. „Vtedy si púšťam kazety s nahrávkami a hovorím si: Čo už ty máš za problémy? Tí starí ľudia sa nikdy nesťažovali. Ich pokojné rozprávanie ma dopĺňa energiou, mnohí už nie sú medzi nami, ale ich odkaz tu stále je," dodáva zamyslene.
Zhruba pred dvadsiatimi rokmi sa mu podarilo nahovoriť vedenie mesta, aby súčasťou známeho Radvanského jarmoku v Banskej Bystrici bol aj trh ľudových remeselníkov. Okrem predaja svojich výrobkov ukazovali aj svoj kumšt. Táto tradícia pretrváva dodnes.
Ak sa Vojtecha Majlinga niekto opýta, ktorá zo 110 navštívených dediniek je mu najmilšia, len sa pousmeje a odpovedá protiotázkou: „Čo by asi povedala matka šiestich detí, ktoré z nich má najradšej? Aj so mnou je to tak. Všetky. Každá z dedín má svoje osobitné čaro, je niečím výnimočná a viažu ma k nej pekné spomienky," dodáva milovník a dokumentarista tradičných ľudových zvykov z Banskej Bystrice. Svojho koníčka prezentoval v niekoľkých televíznych a rozhlasových reláciách.
Fotografie dreveníc, dedinských ľudí a zvykov predstavil na niekoľkých výstavách doma i v zahraničí. Jeho zásluhou vo viacerých prípadoch nevymizli z našej histórie tradičné obyčaje, ktoré pred desiatkami rokov boli súčasťou bežného života našich predkov.