Halloween vraj znamená „sviatok v predvečer Všetkých svätých“ a slávi sa 31. októbra. Nie náhodou teda za tým nasleduje naša Pamiatka zosnulých. Jeseň bola vždy vhodná na spomínanie a vzdanie úcty zosnulým. Začali s tým Kelti a nemysleli to vlastne inak ako my, len ešte nemali cirkevné rituály. Zrejme ani nevyrezávali tekvičky, to skôr tancovali nejaké šamanské tance okolo hrobov. U nás sa sviatok zosnulých vyvinul veľmi decentne – na hroby sa kladú kvety, zapaľujú sa sviečky a stretajú sa rodiny. Celé Slovensko sa dá do pohybu, lebo mnohí ľudia z miest majú príbuzných (a hroby) na vidieku. Čiže – u nás sa najmä cestuje, a tak je to časovo náročné.
Kedysi, keď bol život pomalší, sa aj u nás viac fantazírovalo a vymýšľali sa príbehy. K téme cintorínov patrili aj rôzne strašidelné príbehy, magické bytosti a pokusy o kontakt so záhrobím. Nie je to teda iba výmysel západného sveta – že by oni boli neznabohovia a my len pietni a vážni. Aj my sme mali svoje predkresťanské obdobie, a teda aj u nás pôsobili čarodejníci, šamani, vedmy, zaklínadlá, šantili tu strigy na metlách, smrtky s kosou, upíri, neposední nebožtíci a podobné čudá, ktorým sa dnes hovorí zombie, a počas Halloweenu majú raj. Niečo z tých čias v nás zostalo – najmä ak uvážime, že mnohí ľudia sa zasa stávajú „pohanmi“ a nič im nie je sväté. Niet sa teda čo čudovať, že aj sviatok Halloween sa ujal a to najmä medzi deťmi a mládežou. Komu by sa nepáčilo pomaľovať si tvár farbami, legálne strašiť hrozným výzorom a obliekať sa do rôznych strašidelných kostýmov. Humorná oslava jesene sa môže začať: Veď príde nová jar, znovuzrodenie, kolobeh života je prirodzený! Človek sa chráni pred smútkom, ako sa dá. Aj týmto spôsobom.
Foto: SHUTTERSTOCK
Zombie do náručia
K Halloweenu – a u nás je táto tradícia vlastne dávna – patria aj vyrezané tekvice, do ktorých sa dáva sviečka, aby po zotmení cerili zuby a vyvaľovali ohnivé oči. Trend hororu prenikol aj do hračkárstiev – niektoré bábiky vyzerajú ako zombie a deti ich milujú. Môžeme si nad tým lámať hlavu, môžeme to odsudzovať, ale – v podstate je to tiež humor.
Keď sa to tak vezme, nie sme o nič lepší ani horší než barbari na Západe, len oni vedia lepšie obchodovať. Z Halloweenu urobili aj komerčný sviatok a na tom sa priživujeme – ako obchodníci aj konzumenti – aj my. Predtým sme si to nahrádzali „ľudovou tvorivosťou“, ktorá bola iste čistejšia a vkusnejšia, ale to je niečo celkom iné. Napokon, nestráca sa ani to. Nedávno vyšla knižka Kataríny Nádaskej Čary a veštby, v ktorej minulosť pripomína. Píše o tom, že smrť vedela na seba vziať viacero podôb a zjaviť sa v nich ľuďom. "Mohla mať podobu chudej bielej ženy, čiernej husi alebo iného zvieraťa. Znamením smrti bolo aj náhle prasknutie v stene, alebo buchot na povale či v okne. Niekedy sa mŕtvy zjavil tomu príbuznému, ktorý ho mal nasledovať. Po skone človeka sa zakrylo zrkadlo, aby sa v ňom nebožtík neuvidel, lebo by sa stále vracal. Otvorili sa všetky okná, aby mohla duša vyletieť a neschovala sa v dome, pretože by sa stala blúdiacou dušou a škodila by. Dušu človeka si starí Slovania predstavovali ako bieleho vtáka, paru či hmlu.“
To je dosť poetické, ale nájdeme aj hororovejšie scény: „Nebožtíka po smrti mali ešte tri dni doma vystretého – keď neobledol a nezmeravel, predpokladalo sa, že má dve srdcia, že ide o upíra, a tak sa robili opatrenia – nohy sa mu sputnali tŕňovým prútom a omotali ho cesnakovým vencom a, samozrejme – kôl do srdca!“
Foto: SHUTTERSTOCK
Hodovanie na hroboch
Ako uvádza Katarína Nádaská, zaujímavý je aj slovanský zvyk – asi by nám bolo čudné, keby sa vrátil, a dnešný pohodlný a hygienicky vyšľachtený človek by to už nedokázal – na hroboch v dňoch slnovratu hodovať. Tento zvyk dodnes v niektorých kultúrach existuje: s mŕtvym si zajesť. To ešte ani priaznivci Halloweenu neskúšajú.
Skrátka – svet je pestrý, každý si z neho vyberá, čo sa mu páči, ale predsa len – silu sviatku zosnulých, planúce sviečky na cintorínoch, keď sa zotmie, v tom je sila viery človeka vyjadrená najkrajšie a najsilnejšie. Iste to pôsobí aj na deti, ktoré sa síce na Halloween vybláznia, ale city si zveľadia v pietnych chvíľach v kruhu rodiny.
Etnologička Katarína Nádaská: Každý výskum začínam na cintoríne
Konkurujú si Halloween a Dušičky? Môže Halloween prekryť naše pietne sviatky?
Halloween ako sviatok má svoje korene v Európe, ale do súčasnej komerčno-karnevalovej podoby sa dostal počas 20. storočia v USA. Najmä posledných 50 rokov z tohto sviatku spravilo fiestový sviatok zábavy, ktorá je plná bizarných strašidelných kostýmov a šokujúcich figúr. Pôvodne bol Halloween tiež sviatok spomínania na zosnulých – dnes je to často zábava v kostýmoch bez hlbšej myšlienkovej hodnoty. Sviatok zosnulých – ľudovo nazývaný Dušičky – je veľmi starý. Už v predkresťanskom období si Kelti, Germáni, Slovania s úctou na jeseň spomínali na svojich mŕtvych príbuzných, často v súvislosti s poďakovaním za úrodu. Kresťanstvo na to nadviazalo so svojou vieroukou o večnom živote duše – počas Dušičiek sa malo modliť za duše zosnulých. Tieto úvahy, meditácie a modlitby boli v našej kultúre doplnené aj úpravou hrobov a návštevou cintorína, zapálením sviečky… Keďže dnešný človek, a najmä mladý človek, samozrejme, nemyslí na smrť, skôr na zábavu, časom môže Halloween byť aj u nás viacej rozšírený ako sviatok Dušičiek.
Už aj na Slovensku sa stáva, že hroby sú zdevastované, vykradnuté a zhanobené. Pozná také niečo naša kultúra aj z minulosti?
Úcta k mŕtvym predkom siaha ešte do predkresťanského obdobia. Slovania poznali žiarové i kostrové spôsoby pochovávania. Hroby a ich okolie boli vždy považované za posvätné miesta, a tak sa k nim aj pristupovalo. Po prijatí kresťanstva sa zem cintorínov posvätila a hroby sa starostlivo opatrovali. Vykrádačov hrobov, ktorí sú známi najmä z Egypta, kde pustošili hroby v pyramídach, žiaľ pozná každá kultúra. Aj na našom území sa vykrádali staré hroby a krypty kvôli šperkom a často sa pritom znesvätili aj nebožtíci a ich pozostatky.
Existujú rozdiely v dušičkovom zdobení hrobov podľa regiónov?
Rozdielne zdobenie hrobov v rôznych regiónoch bolo dobre badateľné začiatkom 20. storočia. V horských a podhorských častiach Slovenska sa hroby zdobili jednoducho – obložili sa čečinou, zelenými konármi z ihličnatých stromov. Bolo to aj preto, že začiatkom novembra už kvietky v prírode veľmi nerástli. V teplejších oblastiach sa hroby zdobili chryzantémami. Nikde, samozrejme, nechýbali sviečky. Výzdoba hrobov sa líšila aj podľa sociálneho a spoločenského postavenia – mešťania a šľachta si prirodzene hroby a hrobky zdobili okázalejšie.
Aj my máme svoje strašidlá. Ktoré z nich sa zhodujú s tými, čo charakterizujú Halloween?
Možno práve postava Svetlonosa – u nás sa tradovali povesti, že Svetlonos zvádza ľudí z chodníkov a ciest do lesov. V podobe blikajúceho svetielka pocestného môže zaviesť do lesa a močiarov. Potom to boli rôzne postavy duchov, vampírov, bosoriek, bezhlavých rytierov, čiernych paní, drakov, obrov…
Máte obľúbené strašidlo? Báli ste sa ako malá? Išli by ste v noci sama na cintorín? Musia byť etnologičky odvážne?
Vždy ma fascinovali rôzne legendy a ľudové rozprávania o tajomných miestach na Slovensku a o nadprirodzených bytostiach – preto som si svoj sen splnila napísaním knižky O čertoch, bosorkách a iných strašidlách (spolu s prof. Jánom Michálkom). Etnológ musí byť, samozrejme, odvážny, pretože pri terénnych výskumoch sa stretáva s rôznymi záhadami, často s vidieckymi psami, ale aj tajuplnými entitami a úkazmi. V každom prípade ísť do terénu si tiež vyžaduje určitú dávku odvahy. Čo sa týka cintorínov – ako historička a etnologička takmer každý svoj výskum v teréne či už na Slovensku, alebo v zahraničí začínam práve na cintoríne. Cintorín prezradí vnímavému a skúsenému etnológovi veľmi veľa informácií.
Majú Dušičky význam pre výchovu detí? Má ho Halloween?
Pamiatka zosnulých, Dušičky majú nesporne význam pre výchovu detí – v každom prípade je to možnosť hovoriť s deťmi primerane ich veku aj o smrti, o ľuďoch, ktorých sme mali radi, a už nie sú medzi nami, a o úcte k pietnemu miestu, akým cintorín nepochybne je. Halloween si razí cestu aj medzi najmenších. Veľa v tomto smere, samozrejme, robí výchova v rodine. Niekedy stojí za zamyslenie, že detičky v škôlke sa učia o Halloweene – robia si halloweenske párty, ale o Dušičkách nepadne ani slovo. Je to akosi v prirodzenosti dnešnej doby viacej sa zabávať, ako stráviť pár tichých chvíľ a zamyslení na cintoríne v spomínaní na svojich blízkych.