Afriku videl len v múzeu, nakoniec jej pomáhal ako zverolekár

, 12.11.2016 07:00
Milan Jeřábek
Milan Jeřábek ukazuje "čitendže" typické najmä pre Zambijčanky. Ide o pestrofarebné látky bez akejkoľvek úpravy, ktoré si ženy omotali kolo pása. Autor: ,

Denník Pravda pripravuje seriál Úspešní Slováci. Hlavnou postavou dnešného príbehu je veterinár Milan Jeřábek (84), ktorý zažil v Zambii nebezpečné situácie, prekonal maláriu, no ochutnať húsenicu, za ktorou sa miestne deti šplhali na strom, odvahu nikdy nenašiel. Jeho zážitky z čierneho kontinentu pripomínajú dary, ktoré si odtiaľ priniesol a zapožičal ich múzeu v Nových Sadoch, ktoré sídli v tamojšom kaštieli.

Veterinár Milan Jeřábek sa narodil v Prahe, no väčšinu života strávil na Slovensku. Keď však mal 45 rokov, na pražskom letisku sa lúčil s manželkou Aničkou. Ako odborník na tropické a subtropické veterinárstvo odlietal do Zambie. Čo ho tam bude čakať, netušil. Dvojica sa možno videla naposledy. Manželka mu preto dala na pamiatku talizman, figúrku domorodkyne. Dôchodca ju nosí pri sebe dodnes. Ak by niekto českému gymnazistovi Jeřábkovi povedal, že ho osud napriek viacerým prekážkam zavedie do Zambie, možno by tomu ani sám neveril. Nakoniec sa však tri roky v africkej divočine predĺžili na desaťročie.

Anička z Košíc

„Z politických dôvodov som mal zakázané zmaturovať,“ hovorí na začiatok dôchodca. K maturite sa síce napokon dostal, no vzápätí prišla ďalšia rana. Dvere na akúkoľvek vysokú školu mali byť pre mladíka zatvorené. „Pôvodne som chcel ísť na medicínu, preto som sa potajomky vybral na prijímačky do Olomouca.“ Urobil ich, no nastúpiť nemohol. Začal preto s pedagogickým kurzom, keď sa dozvedel, že na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach robia dodatočné prijímačky. „Zvieratá som mal vždy rád, preto som si povedal, že to skúsim.“ Radosť z prijatia však netrvala dlho.

Prešiel mesiac, keď si ho dekan zavolal k sebe. „Povedal mi, že dostal príkaz, že nesmiem študovať. Pretože sa tam však neuvádzal žiadny dôvod, dohodli sme sa na prerušení štúdia.“ Nasledovali dva roky vojenčiny. Študent skončil v pracovnom technickom prápore medzi takzvanými čiernymi barónmi.

Snímky zo života v Afrike.
Snímky zo života v Afrike. Autor: Pravda, Žaneta Janečková

Službu mu predĺžili o mesiac, preto sa na košickú veterinu vrátil počas rozbehnutého semestra. „Na niekoľko dní bol zo mňa bezdomovec, keďže som nemal čas nájsť si ubytovanie. Otecko bol železničiar, a tak som mohol prespávať v čakárni na stanici,“ prezrádza Jeřábek.

Tu niekde sa začína príbeh jeho životnej lásky. „Cestou do školy som stretával tmavovlasú paniu s malým chlapcom. Raz som ju oslovil, či nevie o nejakom ubytovaní pre študenta. Neskôr sme boli so spolužiakmi osláviť úspešne zloženú skúšku, keď som ju zazrel v kuchyni. Od jej sestry som sa dozvedel, že sa volá Anička,“ rozpráva dôchodca tak láskyplne, akoby chcel svoje spomienky pohladiť.

Jeřábek musel vplyvom okolností znovu prerušiť štúdium. Po návrate sa dozvedel, že Anička sa medzičasom rozviedla a zostala s dvomi deťmi. Postupne sa s ňou začal zbližovať. Aničkin otec neveril, že to s jeho dcérou myslí mladý študent vážne. „Bol som preňho pražský Pepík, ktorý sa na ňu po skončení štúdia vykašle,“ spomína zverolekár. Od rodičov bol vypýtať Aničku hneď po záverečných skúškach a mladý pár sa hneď zobral. O dva roky neskôr k nim pribudol najmladší syn Milan.

Smer Zambia

Vtedy už manželia žili v Bajči, kde mal Jeřábek blízko ku koňom. Do rúk sa mu dostal leták, že kto má záujem pomáhať rozvojovým krajinám, môže sa prihlásiť na štúdium tropického a subtropického veterinárstva. Afrika zaujímala Jeřábka už odmalička. V Prahe, kde sa narodil, chodil ako študent obdivovať výstavu známeho cestovateľa doktora Emila Holuba do Náprstkovho múzea.

„Podmienkou bola trojročná prax a aspoň základná znalosť niektorého z troch jazykov. Ja som anglicky trochu vedel, keďže moji rodičia chceli pred druhou svetovou vojnou odísť do Austrálie,“ hovorí pán Milan. V jazyku si však veľmi neveril, preto sa rozhodol, že na prijímačky nepôjde. Náhoda však chcela, že sa v rovnaký deň konala v Prahe jazdecká konferencia. „Keď už som tam bol, tak som to skúsil a vyšlo to,“ približuje odborník. Jedenapolročné štúdium absolvoval diaľkovo. Trvalo však niekoľko rokov, kým mohol vycestovať. Manželka musela ísť s ním, to bola podmienka. „Veľmi sa tam tešila,“ spomína pán Jeřábek.

Výrobky z medi, ktorej ťažba a spracovanie...
Výrobky z medi, ktorej ťažba a spracovanie tvorí základ priemyslu v Zambii. Autor: Pravda, Žaneta Janečková

Zverolekár odišiel do Afriky najskôr sám. „Až keď som si našiel stále miesto, prišla za mnou manželka aj s naším synom Milanom.“ Chlapec mal vtedy len 14 rokov a mal povolené štvormesačné prázdniny. Potom sa musel vrátiť späť do Bajča. „Aničkine deti z prvého manželstva už boli dospelé a o Milana sa mal kto postarať,“ vysvetľuje penzista.

V Zambii začal pôsobiť ako okresný veterinár. „Mal som na starosti územie veľké asi ako západné Slovensko. Keď vypukla nejaká nákaza, nariaďoval som izolácie či presuny zvierat. Musel som robiť pitvy uhynutých zvierat, aby som zistil, o akú chorobu ide.“ Od začiatku bol členom spolku na ochranu divej zveri. Staral sa tak aj o zdravie zvierat v rezerváciách.

Život uprostred divokej savany

Manželia bývali na samote asi šesť kilometrov od mesta Kalomo. Do Zambie prišli v nepokojnom čase. Medzi Zambiou a Rodéziou, dnešným Zimbabwe, vládli napäté vzťahy najmä v hraničných oblastiach. „V Európe v rádiu hlásili, že sa bombarduje neďaleká Lusaka alebo že do mesta Kalomo prišli bojovníci za slobodu a že tam prepadli hotel. Doma preto mali strach, čo je s nami,“ približuje veterinár. On sám dostal upozornenie, aby sa niektorým oblastiam ako biely vyhýbal. „Keď mal jeden z farmárov chorého koňa, a ja som ho chcel zachrániť, tak som to riskol. Stalo sa nám, že nás bojovníci zastavili, ale keď videli moje veterinárne náradie, tak nás pustili.“

Manželku nikdy nenechával samu doma a bral ju všade so sebou. „Napriek tomu, že vôbec nevedela anglicky, s každým sa rýchlo spriatelila,“ zdôrazňuje Jeřábek. K miestnym si našla cestu cez varenie a pečenie.

Na jednej z pracovných návštev u domorodého farmára našiel Aničku, ako sa chichoce v spoločnosti dvoch farmárových žien. „Zaujímalo ich, ako je možné, že jej prsia držia hore. Pretože to stále nechápali, rozopla si blúzku a ukázala im podprsenku. Ony ju na revanš zavolali dovnútra a ukázali jej korálky okolo pása, ktoré mali schované pod šatami. Ja som ich vidieť nemohol. Anička mi vysvetlila, že sú určené len pre oči manžela,“ opisuje Jeřábek.

Preparáty hmyzu zo Zambie.
Preparáty hmyzu zo Zambie. Autor: Žaneta Janečková, Pravda

Pani Jeřábkovú mali rady najmä deti, ktoré sa u nich zastavovali cestou do školy. „Anička vypekala, preto im vždy ponúkla nejakú dobrotu. Keď mali roztrhanú školskú uniformu, tak im ju opravila,“ hovorí. Tiež sa rady pozerali, ako vyšíva. Deti o všetkom rozprávali rodičom, ktorí ich potom tiež navštevovali.

Zambia bola len niekoľko rokov samostatným štátom, keď tam dvojica prišla. Predtým to bol britský protektorát s názvom Severná Rodézia. „Medzi farmármi preto boli najmä Angličania, Indovia. Boli tam aj Nemci, či dokonca Číňan, a domorodci,“ vymenúva Jeřábek.

Čeliac nástrahám divokej savany sa zverolekár zoznámil aj s povestným anglickým ľadovým pokojom. Spolu s doktorom Clarksonom mierili na jednu farmu k uhynutým kravám. „Našu trasu pretínala rieka Zambezi široká asi ako Dunaj. Keď som videl, ako do člna nateká voda, hovoril som si, že sa na druhú stranu nedostaneme,“ opisuje Jeřábek. Inú možnosť pokračovať v ceste však nemali. Boli asi v polovici plavby, keď si na jednej strane všimol krokodíly. „Naraz zaklapli tlamy a vošli do vody. Pozrel som sa doľava, a tam plno hrochov,“ opisuje Jeřábek, ako sa so strachom ocitli medzi dvomi skupinami nebezpečných zvierat. Vtedy sa naňho Angličan otočil a pokojným hlasom sa opýtal: „Viete plávať?“ Zverolekár dodnes nevie, čo mu odpovedal. Napokon sa však šťastlivo dostali na druhý breh.

V Zambii vládla podľa Jeřábka veľká chudoba. Pre extrémne suchá nebola kukurica, ktorá bola v krajine hlavným zdrojom potravy. Pripravovali z nej kašu s názvom nshima. „Horko-ťažko ju dovážali z Kanady. Tú však jesť nechceli, pretože bola žltá a oni boli zvyknutí na bielu,“ vysvetľuje Jeřábek. Nebola soľ, cukor ani lieky. Život v Zambii nebol jednoduchý ani z hľadiska zdravia. „S manželkou sme prekonali maláriu. Keďže sme preventívne brali lieky, malo to priebeh asi ako ťažká chrípka. Anička ju však dostala viackrát, preto sa to zhoršovalo,“ spomína dôchodca.

Návrat s odkladom

Po troch rokoch mala dvojica odísť domov. „Zmluva bola na tri roky, aj my sme sa už chceli vrátiť. Prišli však za mnou farmári, aby som nikam nešiel. Dohodli sa a ponúkli mi, aby som pracoval priamo pre nich,“ približuje Jeřábek. So ženou na to napokon pristúpili. Farmárov bolo 25 a nachádzali sa na území veľkom ako Slovensko. Chovali najmä hovädzí dobytok na mäso, kone a hydinu.

Základom prežitia v krajine, ako je Zambia je podľa Jeřábka prispôsobiť sa mentalite ľudí. Nie každý si tam vie zvyknúť, sám pozná aj tragický prípad. V Zambii žije podľa veterinára 52 domorodých kmeňov. Oblasť, kde pôsobil, obýval kmeň Tonga. „Ak sa nim správate dobre, oni sa k vám správajú stokrát lepšie. No platí to aj naopak,“ hovorí dobrodruh. Zlú skúsenosť však osobne nemá.

Veterinárna výbava.
Veterinárna výbava. Autor: Pravda, Žaneta Janečková

Zo Zambie si priniesol množstvo vecí, ktoré darovali jeho rodine miestni. V súčasnosti sú vystavené v kaštieli v Nových Sadoch. Nachádzajú sa tu rôzne drevené sošky, hračky, ktoré si deti samy vyrábali z drôtu, či ženský domorodý odev. Vo vitrínach sú aj preparáty hmyzu.

Veterinár ukazuje na mnohonožku, s ktorou sa deti hrali ako s domácim miláčikom. „Je to jediný nejedovatý druh,“ vysvetľuje Jeřábek. Vystavená je aj húsenica, za ktorou sa deti šplhali na strom, aby si na nej pochutnali. „Za celý ten čas som to nikdy nevyskúšal,“ podotýka Jeřábek pri pohľade na živočícha. V múzeu je aj jeho pohotovostné veterinárne vybavenie či škatuľka s liekom proti hadiemu jedu, ktorú pri sebe stále nosil.

MVDr. Milan Jeřábek

Narodil sa 18. mája 1932 v Prahe. Po skončení štúdia na Vysokej škole veterinárnej v Košiciach v roku 1961 pôsobil ako veterinárny lekár v Bojnej a v obci Bajč. V rokoch 1967 až 1969 absolvoval postgraduálne štúdium tropického a subtropického veterinárstva so štúdiom angličtiny na Vysokej poľnohospodárskej škole v Prahe. V roku 1977 začal pracovať ako štátny okresný zverolekár v Kalome v Zambii. Neskôr uzavrel pracovný kontrakt so spoločnosťou ZATCo (Zambia Agricultural and Trading Cooperative) v Chome a pracoval pre komerčných farmárov. Takmer desaťročné pôsobenie v Zambii ukončil v roku 1987 návratom na Slovensko.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#veterinár #Úspešní Slováci #Afrika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk