Invalidný vozík sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej života. Ako každý s podobným osudom musela sa najprv naučiť ho ovládať pre základný presun po izbách. Aby však dokázala zvládať aj jednoduché samostatné úkony, musela prekonať veľmi dlhú a strastiplnú cestu. Bez pomoci a obrovskej obetavosti svojich rodičov Igora (47) a Miroslavy (42) Gazdíkovcov by to asi nezvládla.
Marika sa narodila ako prvorodené a stále jediné dieťa svojich rodičov s ťažkou a vzácnou chorobou s latinským názvom arthrogryposis multiplex. Znamená to ochorenie svalov, šliach a kĺbov, po ktorom majú niektoré deti problém s akýmkoľvek pohybom. To hrozilo aj Marike, nebyť jej rodičov, ktorí sa vzopreli osudu. Igor a Miroslava s Marikou stále cvičili, chodili na rehabilitácie a u lekárov boli častejšie ako doma. A to v snahe dosiahnuť akýkoľvek pokrok. Do piateho roku života absolvovala Marika tri operácie nôh.
Gazdíkovcov veľmi trápilo, že ich dievčatko, ktoré od prvej sekundy po narodení veľmi milovali, trpí a oni trpeli s ňou. Zároveň ale po čase pochopili, že osud už nezmenia, len mu musia čeliť a chorobu, s ktorou sa ich dcérka narodila, musia brať ako životnú výzvu. Svojou zaťatosťou nakazili aj Mariku, ktorá sa navzdory prognózam lekárov dokázala stať za pomoci invalidného vozíka sebestačnou, dokonca aj začala snívať a svojim snom aj pomyselne vykročila oproti.
Od zdravých detí sa neodťahovala
Usmievavá Marika sa vždy snažila zapadnúť do kolektívu zdravých detí. Do školy chodila s rovesníkmi, ktorí zdravotné problémy ako ona nemali, a tí ju spomedzi seba nikdy nevyčleňovali. „S kamarátkami sme chodievali aj na diskotéky a len tak von,“ spomína na časy, keď sa do jej života dostavilo obdobie dospievania. Ako žiačka základnej školy vystupovala aj v kolektíve mažoretiek a ani v tejto špecifickej disciplíne nebrala svoj invalidný vozík ako hendikep. Len jej proste nahrádzal nohy.
Foto: Archív Gazdíkovcov
Po skončení základnej školy smerovali jej kroky na Spojenú školu pre telesne postihnutých v Košiciach, kde si mohla začať plniť svoj veľký sen, ktorým už bol tanec. Dozvedela sa o možnosti tancovať spoločenské tance, hoci je pripútaná na invalidný vozík. So záujmom o tanec prišla aj nová výzva. Nie však taká, ktorá by ju od jej sna mohla odradiť. Musela sa naučiť ovládať nový druh vozíka. Ten klasický invalidný totiž vymenila za tanečný.
Túto možnosť jej poskytli v tanečnom klube Elegance, kde so svojimi zdravými partnermi tancovali dievčatá s podobným hendikepom ako má ona, a kde sa jej začal venovať tanečník telom aj dušou Peter Vidašič. Ten pobadal, že z drobného krehkého dievčaťa čosi môže byť, že tanec má nielen v hlave, ale aj v srdci, len treba Mariku posunúť správnym smerom. A tak aj urobil.
Tanečný parket ako druhý domov
„Tanec sa stal pre Mariku náplňou jej života. Tancuje už osem rokov,“ konštatuje s odstupom času Marikina mama Miroslava. Jej dcéra sa v Košiciach rozhodla zostať aj po skončení strednej školy, len aby mohla svoje tanečné vlohy naďalej rozvíjať. A urobiť všetko pre to, aby tancovanie bolo pre ňu nielen vášňou, ale aj profesionálnou súčasťou jej života. Pritom si rieši aj svoju netanečnú budúcnosť.
„Strednú školu som skončila v roku 2012, potom som začala študovať na vysokej škole. Tohto roku som stihla bakalárske štúdium v oblasti sociálnej práce úspešne ukončiť a už pokračujem v magisterskom štúdiu v tej istej oblasti. V hlave nosím ale ďalšie plány. Láka ma ešte štúdium psychológie a svoju pracovnú budúcnosť si predstavujem práve na tomto poli. Chcem ako psychologička pomáhať ľuďom,“ priznáva Marika.
V súčasnosti sa už Marika môže považovať za úspešnú tanečnicu. Kým sa však k tomu dopracovala, ubehlo veľa času. „Hoci mala pohybové nadanie, k tancu potrebovala symbiózu s vozíkom. Musela sa naučiť ho dokonale ovládať. A potom sa naučiť tancovať v harmónii so svojím tanečným partnerom. Tým je už sedem rokov 24-ročný Maroš Olejár,“ zdôrazňuje pani Miroslava Gazdíková.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Sympatická Marika sa v Tanečnom klube Elegance skvele uchytila a časom sa prepracovala nielen do slovenskej, ale aj európskej a svetovej špičky. Už šesť rokov je reprezentantkou Slovenska.
Prvýkrát si pomyselné tričko modro-bielo-červenej farby obliekla v roku 2010, keď súťažila na otvorených majstrovstvách Nemecka. Dnes už nechodí na medzinárodné súťaže len preto, aby sa ich zúčastnila. S pribúdajúcim vekom a skúsenosťami prichádzajú aj úspechy. Pýšiť sa môže 3. miestom zo svetového pohára v Moskve spred troch rokov alebo tretím miestom z majstrovstiev Európy v Poľsku v roku 2014. Vlani na majstrovstvách sveta v Taliansku získala pre Slovensko dve piate miesta a svoje doterajšie úspešné putovanie po šampionátoch zavŕšila v tomto roku. Na domácich majstrovstvách Európy v Košiciach získala druhé a tretie miesto. Za dosiahnuté úspechy vďačí nielen sebe, ale aj svojmu tanečnému partnerovi, s ktorým im to dokonale ladí. „Za tie roky spoločného tancovania sa z nás stali aj veľmi dobrí kamaráti. Máme spolu doslova súrodenecký vzťah. To je základom pre ďalšie zdokonaľovanie v tanci,“ hovorí Marika.
Za všetkým je veľká obeta
Každý úspech stojí veľmi veľa driny. V prípade Mariky to platí nielen dvojnásobne, možno aj trojnásobne. Mladá tanečnica veľmi dobre vie, že nebyť jej rodičov, dnes by nebola tam, kde je. Igor a Miroslava Gazdíkovci obetovali a stále obetujú svojej dcére doslova všetko. Začalo sa to už starostlivosťou o ňu v útlom detstve, keď bojovali s Marikinou chorobou, a pokračuje rodičovskou pomocou pri plnení Marikiných tanečných snov.
„Na všetky súťaže chodíme spolu. Marike, no aj ostatným reprezentantom Slovenska, robíme na súťažiach realizačný sprievod a pomáhame im,“ vysvetľuje Marikin otec. Marika sa jemu, mame i ľuďom z tanečného klubu odvďačuje úspechmi. Je rada, že vďaka tancovaniu už precestovala mnoho krajín. Tancovala už v Taliansku, Nemecku, Belgicku, Poľsku, Holandsku či v Rusku. Ruky maminy Miroslavy Gazdíkovej vytvárajú aj pestrofarebné, doslova princeznovské šaty, v ktorých Marika na súťažiach tancuje. „Nie je to jednoduchá a ani lacná záležitosť, no Marika šaty na súťaže potrebuje. Už ich doma zopár má,“ usmieva sa pani Mirka a ukazuje na visiace tanečné róby v jednej z izieb ich rodinného domu v Malých Zlievcach.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Svojim rodičom je vďačná a zaviazaná za všetko, čo pre ňu spravili. „V prvom rade za to, že vďaka nim dokážem po zdravotnej stránke sama fungovať. Starali sa o mňa dlhé roky. Je medzi nami krásny vzťah. S maminou sme najlepšie kamarátky, ocino je tiež pripravený mi kedykoľvek pomôcť. Som na oboch rodičov veľmi pyšná,“ odkazuje im. Život bez nich v Košiciach je pre Mariku jednoduchší vďaka tomu, že si tam našla priateľa, s ktorým už bývajú v spoločnej domácnosti. A spoločnosť im robí aj psík Strelka. „S Marikou sme chodili spolu na strednú školu. Pár tvoríme štyri roky,“ priznáva Marikin priateľ Urban Hanzeľ, ktorý je rodákom z Košíc.
Marika má celý život pred sebou, no už teraz vie, akým smerom sa bude uberať. Okrem už spomínanej psychológie by mal byť jeho podstatnou náplňou aj naďalej spoločenský tanec. Aby v ňom časom siahla aj na najvyššie méty, musí naďalej pokračovať v úsilí na tréningoch, no potrebuje k tomu ešte niečo. Jej otec Igor vysvetľuje, čo.
„Marika má podľa odborníkov všetky predpoklady na to, aby súťaže, ktorých sa zúčastňuje, aj vyhrávala. Na to však potrebuje nový, kvalitnejší vozík. Ten súčasný používa už sedem rokov a získala ho darom. Vývoj sa však nedá zastaviť. Technické možnosti toho súčasného sú limitované. Marika potrebuje nový vozík, ktorý by bol ľahší ako súčasný, rýchlejší, aby sa na ňom dali robiť rýchlejšie otočky a urobený presne na mieru,“ vysvetľuje Marikin otec.
Problémom pre Gazdíkovcov je to, že takýto vozík stojí okolo 5– až 6-tisíc eur a sami si ho dovoliť kúpiť nemôžu. Ak ho však časom pre Mariku zoženú, veria, že sa dočkajú tej najsladšej odmeny. Víťazstva Mariky s jej partnerom Marošom na majstrovstvách Európy alebo dokonca sveta.