V Jáchymove skončili aj hokejoví majstri

, 04.12.2016 10:00
nápis, Svornost, Jáchymov
Baňa a tábor Svornost v Jáchymove. Autor:

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, kedy sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po Novembri 1989. Dnes píšeme o osudoch ľudí, ktorí prešli peklom uránových baní v Jáchymove.

Gertrude Fischerovej sa zatmelo pred očami. Zo slov notára pochopila len jedno: zostala sama so šiestimi deťmi. Keď sa vybrala na notariát do Bratislavy, bola presvedčená, že ide o dedičské konanie po nedávno zosnulej svokre. A teraz sa dozvedá, že jej manžel, ktorý ako politický väzeň doloval urán v jáchymovských baniach, je mŕtvy. Zastrelili ho 26. októbra 1951 v tábore Nikolaj. O jeho smrti sa dozvedela od bratislavského notára až po vyše dvoch mesiacoch.

Sibyla Fischerová
Sibyla Fischerová Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Ján Fischer žil s rodinou vo Vysokej pri Morave. V zámočníckom remesle sa mu celkom darilo. Zamestnával učňov, kúpil si aj auto. Politika ho nezaujímala. Prečo ho v novembri 1950 zatkli, príbuzní nevedia dodnes. „Otca som nepoznala. Keď ho vzali, mala som 18 mesiacov, najstaršia sestra 14 rokov. Odsúdili ho na sedem rokov za vlastizradu, označili za nepriateľa štátu a zhabali nám všetok majetok. Z jeho dielne poodnášali dokonca aj káble,“ približuje rodinný príbeh 66-ročná Sibyla Fischerová.

Guľka za odhodenú čapicu

Do pozornosti Štátnej bezpečnosti (ŠtB) sa Ján Fischer dostal ako živnostník a navyše mal sestru kúsok od hraníc, v neďalekom Rakúsku. Odtiaľ pochádzala aj jeho manželka. „Naša dedina bola blízko hraníc. Vtedy ešte neboli nijaké strážené ploty. Aj keď to bolo zakázané, nielen otec, ale aj iní ľudia chodili do Rakúska za príbuznými. Niekto ho asi videl a udal,“ myslí si najmladšia dcéra.

O tom, čo sa vlastne v Jáchymove stalo, povedal neskôr Sibylinej mame jeden civilný zamestnanec jáchymovských baní. „Vraj videl, ako bachar hodil otcovu čapicu k ohrade. Keď si po ňu išiel, vtedy do neho strelil. Mal to byť akože pokus o útek. Takéto tam vládli praktiky,“ približuje okolnosti smrti svojho 40-ročného otca pani Fischerová.

Mozaiku po novembri 1989 doplnil lekár, ktorý bol väznený s Jánom Fischerom. „Tesne predtým sa s otcom rozprával. Bol zlomený, mal starosti o svoju rodinu a hovoril mu, že tam tak dlho nevydrží. Pomýšľal aj na útek, no lekár ho odhovoril. Rozišli sa a o chvíľu lekár začul výstrel. Privolali ho k otcovi, ktorý bol v bezvedomí. Guľka zasiahla pľúca a pečeň. Zomrel pri prevoze do karlovarskej nemocnice,“ pokračuje.

Zúfalá manželka chcela mať muža pochovaného doma. Neoznačený hrob jej pomohol nájsť správca cintorína v Karlových Varoch, ktorý bol zhodou okolností z ich dediny. Po niekoľkých mesiacoch pri exhumácii manžela identifikovala podľa „plechového“ zuba.

Prekopali sa na slobodu

Anton Tomík
Anton Tomík Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Lágrom Nikolaj, považovaným za najťažší, sa prechádzali stráže so psami. Netušili, že meter pod nimi mukli potajomky kopú tunel k vytúženej slobode. Tušili, ako to asi dopadne, ale živila ich nádej. Desiati väzni ušli 6. novembra 1955. Pochytali ich za dva týždne. Naháňalo ich dokopy 957 ozbrojených príslušníkov Verejnej bezpečnosti (VB) a ŠtB spolu s vojakmi. „Tunel kopali viacerí, ale niektorých medzitým preradili do iného tábora. Ja som bol posledný, ktorého zobrali do partie. Otvor do zeme mal v priemere asi 60 centimetrov a začiatok bol v stolárskej dielni. Robili sme to vo voľnom čase medzi zmenami v uránových baniach. Jeden strážil hore, druhý dole ručne kopal. Hlušinu sme vynášali vo vreckách na povalu,“ spomína 84-ročný Anton Tomík z Bratislavy, posledný žijúci z úteku.

Podarilo sa im vykopať dieru dlhú asi 17 metrov, ktorá ústila do priekopy v areáli strážcov. „O ôsmej večer nás porátali a o desať minút sme už išli do toho. Každý sa z cely vytratil pod zámienkou, že ide na záchod. Z našej cely som išiel sám. Prepchali sme sa tunelom a potom nás čakalo asi 150 metrov popri plote. Plazili sme sa priekopou, priamo popod strážnu vežu. Šťastie nám prialo, plot pri priekope vrhal tieň akurát tak, že nás v nej kryl. Ani psy si nás nevšímali, veď nás dobre poznali. Nakoniec som precvikal plot a vydali sme sa do lesa, kde sme sa ukrývali,“ pokračuje v príbehu.

Utečencov postupne pochytali v horách pri Karlových Varoch, dokonca až pri Prahe. Počas dňa sa skrývali zahrabaní v lístí, v noci sa vydávali na pochod. Pri poľovačke na ujdených väzňov Antona Tomíka strelili do nohy, dvoch ďalších postrelili tiež.

Všetkým desiatim pridali po dva a pol roka navyše a preradili ich osobitne do iných väzení. „Nakoniec som skončil v Leopoldove. To ma zachránilo. Už som nebol vystavený rádioaktivite. Mnohí z mojich kamarátov, čo tam zostali, sú už po smrti. Z ožiarenia dostali rakovinu,“ dodáva pán Tomík.

V Jáchymove bol tri roky. Z väzenia ho prepustili na podmienku v roku 1960. Až po novembri 1989 sa dostal k obžalobe a rozsudku. „Tam som sa dočítal, že nám chceli dať štranok. Keďže sme boli blízko k veku mladistvých, odsúdili nás "len“ na 15 rokov. Za vlastizradu," vraví. Vtedy mal 19 rokov. Skupinku chlapcov od 16 do 19 rokov, ktorí sa ani poriadne nepoznali, označili ako protištátnu. Prišili im akýsi protikomunistický leták a vymyslené ozbrojovanie.

Pamätník Vojna pri Příbrame, kde sa nachádzal v...
Pamätník Vojna pri Příbrame, kde sa nachádzal v rokoch 1949-1951 láger Vojna. Autor: Irena Kucharová

Fáral s hokejovou hviezdou

Anton Tomík neveril vlastným očiam, keď medzi väzňami zbadal známeho hokejistu, člena národného mužstva, ktoré sa stalo majstrom sveta v roku 1949 vo Švédsku, Václava Roziňáka. V jáchymovských baniach ich však bolo viac. „S Vaškom sme pracovali spolu. Dostal desať rokov za velezradu. Bol to vykonštruovaný proces. Zatkli ich pred odchodom na majstrovstvá sveta, kde mali obhajovať zlato,“ spomína pán Tomík. V roku 1950 sa šampionát hral bez československé­ho tímu.

Hokejisti sa už chystali na odlet na svetový šampionát do Londýna. „Boli už dokonca na letisku, keď sa dozvedeli, že nikam nepocestujú. Údajne preto, lebo britská strana odmietla udeliť víza pre reportérov, a hokejisti boli solidárni, tak nešli tiež. Aspoň taká bola oficiálna verzia, ktorú komunisti zverejnili v médiách. Hovorilo sa však, že ich zatkli vraj preto, aby náhodou neporazili Sovietov,“ pousmeje sa. Mimochodom, v roku 1948 išli československí hokejisti a tréneri učiť sovietskych, ako sa vôbec narába s pukom.

Veľkú časť hokejovej reprezentácie zatkla ŠtB 13. marca 1950 v jednej pražskej reštaurácii, kde si vylievali svoj hnev a rozčarovanie. Nadávali na režim, komunistov, na vládu. Reakcia na seba nedala dlho čakať. Do reštaurácie vtrhla ŠtB aj VB. Hokejistov odviedli do naštartovaného policajného auta, nazývaného „anton“. Vykonštruovaná obžaloba proti dvanástim hokejistom bola postavená najmä na údajnom rozhodnutí hráčov zostať v Londýne a organizovať v zahraničí protištátne skupiny. Hokejistov s najvyššími trestami 10 až 15 rokov prepustil v roku 1955 vtedajší prezident Antonín Zápotocký.

Odvolal sa, pridali mu rok

Jozef Čapuška
Jozef Čapuška Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Na prvom súde dostal 19-ročný Jozef Čapuška za vzburu tri roky. Odvolal sa, pridali mu ešte rok. Poslali ho do jáchymovských uránových baní, kde začal fárať 3. decembra 1949. Dostal sa do lágra Svornosť.

„Bolo to tam kruté, najhorší bol hlad. Do bane sme schádzali po 130 schodoch. Boli pri nich ploty napustené elektrinou, za nimi stráže so psami. Kto nesplnil normu, niekedy nedostal jesť vôbec. Tí, čo mali rodiny, niesli to ešte ťažšie. Dvaja sa obesili,“ opisuje pomery v tábore dnes 86-ročný Jozef Čapuška z Drahoviec. Nie náhodou volali väzňov mukli. Svoj pôvod má toto slovo v skratke MUKL – muž určený k likvidácii. Keď išli na zmenu, zväzovali ich v päťstupe do skupinky oceľovým lanom, hovorilo sa tomu autobus.

Čo vlastne urobil? Nič. Iba bol v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Pred farou v Drahovciach sa v noci 20. júna 1949 okolo jedenástej zišlo asi osemsto dedinčanov. Svojho obľúbeného farára chceli brániť vlastnými telami. Vraj ho majú zatvoriť, lebo prečítal stranou zakázaný pastiersky list. Mladý Jozef spal. Zobudil ho krik, ktorý sa niesol dedinou. Fara bola od ich domu asi tristo metrov. Zo zvedavosti sa šiel pozrieť, čo sa robí. Cestou, ani nevie prečo, si zobral nožík starej mamy na rezanie žihľavy.

„Pred farou už bolo veľa ľudí. Hromžili, nadávali, babky otĺkali miestneho predsedu komunistov. Bol tam aj predseda okresného národného výboru (ONV). Dostal som sa s dvoma kamarátkami len na okraj toho davu. O dva dni po mňa prišli žandári, vraj som nožom pichol predsedu ONV. A ja som ho ani len nevidel,“ hovorí.

Veža smrti vo Vykmanove pri Ostrove.
Veža smrti vo Vykmanove pri Ostrove. Autor: Irena Kucharová

Skutočného vinníka nebolo, našli náhradu

Jozefa Čapušku začali vyšetrovať. Vzali ho aj k zranenému predsedovi. „Už vtedy sa mi to nezdalo. Na boku mal iba taký dvojcentimetrový leukoplast, liečenie podľa obžaloby 12 dní. Dokonca sám povedal, že ten, čo ho pichol, bol starší a vyšší. Ani to nepomohlo,“ pokračuje.

Priznanie z neho vytĺkali bitkou, až pokým neomdlel. Hodili ho drevárne a polievali vodou, aby precitol a všetko sa začalo odznova. Súd sa začal 21. októbra 1949. „Trval päť dní. Sedeli sme tam s farárom ako hlavní obžalovaní za zorganizovanie vzbury. Obžalobu už mali prichystanú. Dve dievčatá, ktoré boli vtedy so mnou, nedovolili predvolať ako svedkov. Nikoho nezaujímalo, že som nič neurobil. Skutočného vinníka nenašli, tak to hodili na mňa. Zrejme pre ten nožík. Zbadal ho jeden žandár, keď sme vtedy prišli k fare,“ uzatvára pán Čapuška. Z Jáchymova ho prepustili na podmienku v máji 1952 s tým, že v uránových baniach ešte musel odrobiť ďalšie tri roky.

Pohľad historika: Súdy predĺženou rukou režimu

Juraj Kalina pôsobí v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a spolupracuje s Archívom bezpečnostných služieb ČR. Venuje sa výskumu tretieho odboja a bezpečnostných štruktúr komunistického Československa.

Jáchymov je známy tým, že v jeho oblasti bolo viacero lágrov.
Komunistický režim v rokoch 1949 a 1950 v jáchymovskej oblasti zriadil tri tábory nútenej práce. Boli to Vršek, Nikolaj a Plavno. Súčasne s nimi začali vznikať aj nápravno-pracovné tábory, a to Rovnost, Svornost, Bratrství, Mariánská, Eliáš I a II, Vykmanov I a II. Na nápravno-pracovné lágre sa v roku 1951 zmenili Nikolaj a Vršek, ktorý premenovali na Barboru.

Aký je rozdiel medzi tábormi nútenej práce a nápravno-pracovnými?
Tábory nútenej práce boli určené pre tzv. zaradencov. Išlo o špecifický druh mimosúdnej perzekúcie skupín obyvateľstva. Do táborov posielali na tri mesiace až dva roky mužov a ženy vo veku od 18 do 60 rokov iba na základe rozhodnutí komisií, pôsobiacich pri krajských národných výboroch.

Ich cieľom bolo internovanie, izolovanie a „prevýchova“ tzv. asociálnych a politicky nespoľahlivých živlov. Skončili v nich tiež oslobodení obžalovaní, ktorým súdy nepreukázali vinu. V nápravno-pracovných táboroch si odpykávali trest väzni odsúdení za politické a kriminálne trestné činy.

Jáchymovské uránové bane sú najznámejšie. Boli aj ďalšie podobné lágre na území Československa?
Ďalšie dva tábory nútenej práce boli zriadené v oblasti Příbramu – Brod a Vojna. Tábor Vojna bol v roku 1951 reorganizovaný na nápravno-pracovný tábor a v roku 1953 bol zriadený tábor Bytíz. V oblasti Horného Slavkova fungovali nápravno-pracovné tábory Ležnice, Svatopluk, Prokop a XII.

Koľko ľudí prešlo týmito tábormi?
Na ťažbe uránu sa podieľalo 2¤500 až 5-tisíc zaradencov a asi 70-tisíc mužov vo výkone trestu. Zahynulo okolo 500 väzňov. Približne polovicu úmrtí tvorili pracovné úrazy, ďalší zomreli na následky chorôb a úrazov v nemocnici, spáchali samovraždy alebo zahynuli rukou strážcov táborov, napríklad pri pokuse o útek. Treba však podotknúť, že nie je a nebude možné zrátať tých, čo zomreli po prepustení na následky ožiarenia.

Mnohí sa v nich ocitli bez spravodlivého súdu, vo vykonštruovaných procesoch.
Súdnictvo sa už krátko po februári 1948 stalo pevnou súčasťou totalitného systému. Jeho úlohou bolo v prvom rade chrániť nastolený režim, likvidovať skutočných alebo vyfabrikovaných odporcov a nepohodlné osoby.

V súvislosti s politickými procesmi je ťažké hovoriť o spravodlivosti, keďže súdy sa v tomto období stali v podstate vykonávateľmi rozhodnutí straníckych orgánov a umožňovali tak páchanie nezákonností. Režim aj týmto spôsobom demonštroval silu a zastrašoval v duchu hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám.

Čo chcel týmto vtedajší režim dosiahnuť?
Zaradenci a najmä väzni, keďže tí boli odsúdení na dlhoročné tresty a túto prácu mohli vykonávať dlhodobo, sa stali pre režim lacnou náhradou za nedostatkovú kvalifikovanú aj nekvalifikovanú pracovnú silu. Tvrdým postupom voči odporcom a ich likvidáciou sa snažil potlačiť akékoľvek náznaky odporu či pomýšľania naň, eliminovať prejavy nespokojnosti a vôle po zmenách a aj týmto spôsobom si udržať neobmedzenú moc.

(dt)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku