Na hodváb maľuje pestrý svet prírody a rozprávok

, 17.12.2016 07:00
Anastázia Huštáková
Anastázia Huštáková maľuje na hodváb, čo je pôvodom stará čínska technika. Autor:

Denník Pravda pripravuje seriál Úspešní Slováci, prináša príbeh o ľuďoch, ktorí sú vo svojej oblasti výnimoční. Aj keď nemusí ísť o mimoriadne známe osobnosti. Aktuálny príbeh je o Anastázii Huštákovej (40), ktorá sa venuje maľbe na hodváb. Jej diela už boli na viacerých výstavách a úspešne zorganizovala aj svoju prvú módnu prehliadku.

Je to naozaj zvláštne podujatie. Po móle sa prechádzajú modelky. Lenže nie také obvyklé, tentoraz nepredvádzajú žiadne odvážne kreácie svetových módnych návrhárov. Naopak, kráčajú odeté iba v čiernych priliehavých trikotoch. To však len preto, aby dokonale vynikli doplnky ich prostého oblečenia. Maľované hodvábne šatky, plné pestrofarebných vzorov. Manekýnky si ich z pliec berú do rúk, dvíhajú nad hlavu, nechávajú voľne viať v rytme nevtieravej hudby aj vlastnej chôdze.

Pred očami divákov postupne defilujú záhony kvetov, najmä ruží. Hľadia na stromy všetkých druhov, zobrazené tradične, ale aj v abstraktnom až insitnom štýle. Na rôzne figurálne tvary, akoby výjavy z rozprávok, Snehová kráľovná, Šípková Ruženka, Snehulienka, Popoluška. Na zložité geometrické obrazce, archaické slovanské motívy, etnovzory z Afriky, s maľovanými nosorožcami či hrochmi, ale aj iné zvieratá, mačky, pávy, vážky, lúčne koníky…

Jedna zo sukní so vzorom Nastiných obľúbených...
Jedna zo sukní so vzorom Nastiných obľúbených ruží. Autor: Archív A.H.

Po šatkách nasledujú sukne. Na azda najkrajšej rastú červené vlčie maky. Mužská časť obecenstva si možno práve predstavuje, ako v nej modelka za letného večera tancuje kdesi pri mori. Potom prídu na rad blúzky, šaty. Precíznosť vypracovania týchto umeleckých dielok ani nepripomína ručnú prácu.

Záverečný potlesk patrí skromnej autorke týchto prác. Hoci nedokáže zakryť trému, z úspechu má úprimnú radosť.

Objav v Solingene

Nasťa Huštáková pochádza zo Starého Tekova, dedinky v okrese Levice. „Keď som vyrastala, žilo to tam folklórom,“ spomína na detstvo, keď v kroji ušitom len pre ňu aj s rovesníkmi spievala a tancovala na rôznych kultúrnych podujatiach. S mamou vtedy veľa kreslili a maľovali. Najmä motívy z prírody, ktorá bola všade naokolo. „Všetky tie kvety a ich farby vo mne zostali. Túžila som študovať umenie, no boli sme traja súrodenci a už vážne chorá mama nás vychovávala sama. Takže nebolo peňazí,“ vysvetľuje, prečo musela dostať prednosť zdravotná škola.

Absolvovala ju v Nitre, získala kvalifikáciu zdravotnej sestry. Za úspešnú maturitu dostala tisíc korún a skúsila za ne prijímačky na pedagogickú fakultu do Nitry. Kombináciu filozofia – výtvarná výchova. „Talentovky z výtvarky som urobila, ale skúšku z filozofie nie, tejto oblasti sme sa totiž na strednej škole vôbec nevenovali.“ Na školu ju napokon nezobrali.

Začala teda pracovať, najprv na ARO v nemocnici v Leviciach. „Tam sa mi naskytla šanca ísť na pracovnú stáž do nemeckého Solingenu,“ pokračuje. V Nemecku pracovala v diakonickom centre, s rehoľnými sestričkami a so starými ľuďmi. V rámci arteterapie, ktorú so starčekmi robili, sa prvý raz stretla s maľovaním na hodváb. „Úplne mi to učarovalo. Hneď som na Vianoce všetkým známym urobila hodvábne šály,“ hovorí.

Pripúšťa, že vtedy to bolo „len také prvé experimentovanie“. Pracovala iba s farbami, nepredkresľovala si nijaké kontúry, netvorila vzory. „Prosto som farby naniesla na hodváb a sledovala, ako sa zaujímavo prelínajú,“ opisuje. Práca ju fascinovala, o technike maľby si mnohé naštudovala. Zistila, že pochádza z Číny a je jednou z najstarších na svete. Spoznala „spiritualitu“ materiálu, ktorý je krásny, no jeho výroba si žiada smrť miliónov priadok morušových, ktorých kukly na výrobu poskytujú vlákna.

Keď sa po roku vrátila na Slovensko, zamestnala sa v Bratislave. Najprv v nemocnici na internom, potom v ambulancii praktického lekára. „V roku 2003 som našla oznam o pripravovanom trojtýždňovom kurze maľovania na hodváb. Hneď som sa prihlásila.“ Na kurze sa naučila, ako sa hodváb napína, ako sa na látku maľuje s kontúrou. Svoje výrobky mohla umiestniť aj na maličkej výstave. Netají, že vtedy ešte nevytvorila nič hodné väčšej pozornosti. Bolo to skôr o opakovaných pokusoch a viacerých nepodarkoch. „Pamätám sa, ako som si sublimačnou fixkou precízne nakreslila kontúry vzoru a na druhý deň som chcela začať maľovať – ale hodváb som našla čistý, čiary zmizli,“ spomína, ako zistila, že prácu musí po predkreslení dokončiť do 24 hodín.

Od nepodarkov k prvej výstave

Ďalších 15 rokov sa zdokonaľovala ako samouk. „Vzory som si vymýšľala sama. Našťastie, inšpirácie bolo a je stále veľa, inšpirovať ma dokáže všetko a všade,“ zdôrazní. Najviac nápadov jej vždy poskytovala príroda. Ako tvrdí, všade cíti jej tlkot a motívy čerpá z každého ročného obdobia. Ďalším jej veľkým zdrojom nápadov sú rozprávky, vždy jej napadne, ako si ich s mamou čítavali. Mala tiež obdobie, keď na šály písala známe i neznáme básne.

Zároveň však žila spletitý bežný život, kvôli práci jej nikdy dosť času na maľovanie nezostávalo. Zoznámila sa tiež so svojím budúcim manželom. Hoci on má v hlave skôr strohé čísla, ako klasický „itečkár“, rozumeli si a v roku 2008 sa vzali. „Janko ma v mojej záľube vždy podporoval. Hovoril mi – Micka maľuj!“ Po dvoch rokoch, keď sledoval jej nadšenie pre túto prácu, povedal, zostaň v domácnosti a tvor, koľko chceš. Takže sa do toho pustila naplno.

Ukázať svoje umenie verejne sa však prvýkrát odvážila až vlani. To už s manželom bývali v byte v rakúskom Hainburgu, kde má zriadený aj vlastný miniateliér. Už keď sa tam presťahovali, rozhodla sa, že ho zútulní vlastnými dielami. Šatky s namaľovanými stromami či krajinkami jednoducho zarámovala ako obrazy a rozvešala ich po stenách. „Raz nás prišla navštíviť kamarátka, PR manažérka očnej kliniky NeoVízia. Pochválila ma, vraj, to sú úžasné veci, čo maľuješ! Pravdaže, nakoplo ma to, najmä keď mi ponúkla – urobme v priestoroch kliniky výstavu!“ hovorí Anastázia. Krátko potom ju zase oslovila redaktorka Anežka Haščáková z dvojmesačníka Molly tvorí. Požiadala ju, či by pre časopis podrobne nerozpracovala výrobu hodvábnej sukne pomaľovanej snežienkami. Vznikla tak jej sukňová prvotina, do tlače dodala strih, zoznam potrebných materiálov a pomôcok, podrobne rozpísaný postup aj fotografie hotového módneho kúska.

Veci zrazu nabrali spád. Už sa nezameriavala len na šatky a šály, na rad prišli ďalšie sukne, blúzky, šaty. Dokonca pánske kravaty, no maľovať na ne tie drobné vzory, aké si vyžadujú, ju veľmi nebavilo. „Radšej tvorím pánske šály,“ zdôrazní. Dala sa dokopy s krajčírom, ktorý vyrobil strihy. Svoju v poradí druhú sukňu pomaľovala vlčími makmi. Keď ju pozvali na výročný ples Slovensko-rakúskej obchodnej komory, vystavila tam svoje diela na figurínach aj obrazoch. Módnu prehliadku, ktorá sa konala koncom novembra tohto roku, jej sprostredkovali galeristi Zuzana Benková a Miroslav Gábriš, majitelia galérie Rent Art. Najprv s nimi podpísala zmluvu o zapožičiavaní obrazov a iných svojich prác, ktoré sú teraz vystavené v rôznych súkromných firmách. Aj ju trochu mrzelo, že spríjemňujú prostredie len úzkemu kruhu ich pracovníkov a široká verejnosť k nim prístup nemá. „Raz mi však Zuzka ponúkla – nechcela by si pripraviť módnu prehliadku? A poskytla mi na ňu perfektné priestory v starej bratislavskej Cvernovke.“ Prirodzene, chopila sa šance. Krásu prác, ktoré predviedla, ešte podčiarkli dielka jej hosťa, mladej umelkyne Ivany Jackuliakovej, ktorá pre modelky vyrobila nádherné čelenky do vlasov s kvetmi a ľudovými motívmi.

K farbám sa zíde aj cukor a soľ

Verejných výstav a iných prezentácií by Anastázia rozhodne prijala viac. „Musím sa priznať, veľmi zanedbávam reklamu. Nemám na ňu čas a nie som pre ňu stvorená. Radšej si sadnem a maľujem. Ak ma však niekto osloví, rada veci zorganizujem. Na budúci rok mám v pláne vystavovať v Hainburgu,“ uvažuje. Má aj vlastnú webstránku s katalógom výrobkov, takisto profil na sociálnej sieti.

Kvety všetkých druhov maľuje Nasťa asi...
Kvety všetkých druhov maľuje Nasťa asi najradšej. Autor: Archív A.H.

„Snažím sa dostať von, že maľujem na hodváb, a že je to úžasná vec. Ľudia si často myslia, že tento materiál je málo trvácny, čo je veľký omyl. Čítala som, že pred časom našli v Egypte múmiu starú tritisíc rokov, oblečenú v takmer nepoškodenom hodvábe. Hodváb sa ľahko perie, žehlí, rýchlo schne. Ak si ho neroztrhnete či nespálite, poslúži vám dlhé roky,“ tvrdí.

Samotný návrh kreslí asi päť hodín, pomáha si pri tom pauzovacím papierom. Šál s rozmermi 160 na 45 centimetrov dokončí zhruba za 20 hodín. Čas potrebný na každý výtvor si zakaždým presne zapíše. Zároveň si ho účelne rozdelí, ako hovorí, nedá sa pracovať v kuse. Keď má presne držať kontúru, musí s ňou aj dýchať. „Je to nesmierne jemná práca. Po predkreslení vzoru si oddýchnem, no ani potom, keď už robím s farbami, nie je to len taká "vymaľovanka“. Používam aj tieňovanie, veľa suším fénom, keďže nanesené farby majú tendenciu rozpíjať sa, čo možno rýchlym sušením obmedziť," hovorí. Experimentuje však aj s takzvanou „crash“ technikou, keď farby len tak nechá rozpíjať sa a prelínať, čím vznikajú zaujímavé abstraktné vzory. Na vytvorenie ďalších efektov používa kryštálový cukor či soľ, to sú však už také jej malé tajomstvá. Ako s úsmevom dodá, manžel ju kára, že vymýšľa vzory čoraz komplikovanejšie, a preto jej všetko stále dlhšie trvá.

Parný valec pod stromček

Ďalej vysvetlí, že na hodváb sa maľuje dvoma druhmi farieb. Prvé, zažehľovacie, ktoré používa ona, sú veľmi trváce. Keď sa prežehlením zafixujú, už sa nevyperú. „Tieto farby sú trochu matné, ale zároveň veľmi sýte. Vyrábajú sa v pestrej škále farebnosti, niekedy si však z nich miešam aj ďalšie, aby som docielila žiadaný zaujímavý odtieň.“ Druhé, naparovacie farby, sa zase fixujú parou v špeciálnom valci. „Sľúbili mi na Vianoce darček, ktorý súvisí s týmto typom farieb. Takže uvidím,“ teší sa, zrejme na „parný valec“ pod stromčekom. Výhodou týchto farieb je podľa nej ich vysoký lesk.

Svoju malú hainburskú „svätyňu“ má plnú drevených rámov na napínanie hodvábu, háčikov a gumičiek na jeho upevnenie. „Moja tvorba je finančne nákladná. Len taký materiál na výrobu sukne ma stojí aj sto eur. Niekomu sa to môže zdať veľa, že ich – podľa náročnosti vzoru – predávam za 400 až 500 eur a šály za 100 až 200 eur. No kto neskúsi, nepochopí, koľko je za každým výtvorom práce. Duplikáty väčšinou nerobím, takmer každý môj kúsok je originál,“ uzatvára mladá umelkyňa Anastázia Huštáková, ktorá si chce maľovaním na hodváb splniť ešte mnoho svojich snov. V hlave už nosí napríklad veľkú páviu kolekciu, chystá sa aj na labutiu. A Jankovi maľuje veľký obraz s plameniakmi. Lenže to je vraj zatiaľ tajné.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Úspešní Slováci #módna prehliadka #maľba na hodváb
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk