Ľudové vzbury prinášali obete bezbranných

, 15.01.2017 10:00, aktualizované: 16.01.2017 16:00
Hedviga Velická
Hedviga Velická na pietnom mieste pri kostole v Borskom Mikuláši. Na pamätnej tabuli je meno jej umučenej matky Hedvigy Rozborovej. Autor: ,

Dnešný príbeh zo seriálu Svedectvá pravdy je o ľuďoch, ktorých obvinili zo zapojenia do ľudových vzbúr.

Vravu a krik rozhorčených ľudí pred kostolom v Dolnej Krupej preťali výstrely. Žandár strieľal najprv do vzduchu, potom do nich. Teofil Šimončič padol na zem mŕtvy, Jána Kotáska žandár ťažko zranil. Obaja muži patrili k zhruba sedemsto veriacim, ktorí prišli 30. júna 1949 brániť svojho farára pred zatknutím. Bol jedným z tých, čo v nedeľu 19. júna 1949 prečítali v kostole komunistickou vládnou mocou zakázaný pastiersky list.

„Vyprávalo sa po Krupej a druhých dedinách, že kňazov berú, že ich zatvárajú a aj nášho prídu vziať. Občania sa dohodli, že si svojho kňaza nedáme, že ho budeme strážiť. Začali sa schádzať večer a do neskorých hodín strážili faru a okolie kostola. Na veži sa v prípade potreby malo zazvoniť, aby sa občania zbehli. Robilo sa to tak asi štrnásť dní,“ zverila za svojho života Viktória Bajaníková z Dolnej Krupej svoje spomienky Stanislavovi Petrášovi, autorovi monografie obce.

Tragédia sa v ten osudný deň začala v Dolnej Krupej odvíjať od príchodu veliteľa bolerázskej stanice Zboru národnej bezpečnosti. V napätej atmosfére to bol signál pre miestnych, že prišli po ich farára. Zvony začali biť na poplach. Všetci, čo pracovali na okolitých poliach, nechali všetko tak a ponáhľali sa do dediny. Brali kosy, vidly, kamene. Prišli aj ľudia zo susednej Hornej Krupej. Zanedlho sa ich zbehlo asi sedemsto, ako to uvádzala obžaloba. Ktosi z davu strelil aj na esenbáka.

„Medzičasom sa už nad dedinou objavilo lietadlo i helikoptéra, aby sledovali situáciu. Mládenci, ktorí držali stráž na kostolnej veži, hlásili, že do dediny sa blížia autá s vojakmi a milicionármi. Potom nastalo zatýkanie,“ približuje miestny historik Petráš.

Edita Kopunková
Edita Kopunková Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Zo vzbury napokon obžalovali jedenásť ľudí, deväť z nich odsúdili na dokopy 26 rokov väzenia. Boli medzi nimi muži i ženy, aj vtedy 19-ročný Ján Kopunek. „Bol najmladší účastník vzbury, ktorého zatkli. Dostal päť rokov, z toho tri bol v Jáchymove a zvyšok ho pustili na podmienku, aby si hľadal prácu. Keď som sa za neho išla vydávať, rodičia mi povedali, že mi nebránia, no s tým jeho paragrafom budem prenasledovaná nielen ja, ale aj naše deti. Aj tak bolo, veľmi ťažko som si hľadala prácu,“ hovorí 82-ročná Edita Kopunková z Dolnej Krupej, vdova po Jánovi.

Hedviga sa z väzenia nevrátila

Borský Svätý Mikuláš bol na začiatku júla 1949 hore nohami. Komunistický agitátor prišiel do dediny, aby ľuďom predniesol prednášku na tému „vzťah cirkvi a štátu“. Nepomohlo, že ho miestny činovník odrádzal. V ten deň, 3. júla, totiž v dedinskom kostole mali veľký sviatok – primície, prvú omšu katolíckeho novokňaza. Inak ako pohromou sa to skončiť nemohlo.

Asi päťsto miestnych sa zišlo pred obecným domom. Rečník povedal sotva štyri vety zo svojho prejavu, namiereného proti ich viere. Rozhorčení ľudia na neho pokrikovali, pridali aj buchnáty a vyhnali ho z dediny. Nikto nečakal, že 8. júla ráno vtrhne do dediny asi pol stovky žandárov a eštebákov. Idú vraj vyšetrovať útok na politického pracovníka. Domáci najprv ustrnuli, potom sa rozhnevali. Pri kostole sa ich napokon zozbieralo vyše tisíc. Rýchlo sa medzi nimi rozšírilo, že prišli zatknúť kňaza pre pastiersky list. Hoci ich ubezpečovali, že to tak nie je, ľudia neverili a nechceli sa rozísť. Popoludní prišli ozbrojené posily, zhruba dvesto žandárov a tajných. Dav násilne rozohnali, mnohých zbili. Zatkli prvých šesť ľudí, neskôr obvinili ďalších 26.

„Bývali sme tak, že sme z okien videli celú ulicu až po kostol. Zrazu prišli dve autá žandárov a začali ľudí, čo tam stáli, rozháňať a mlátiť obuškami. Moja mama zbadala, že tlčú aj malých chlapcov. Rozbehla sa tam, aby ich bránila. Vrátila sa celá modrá od bitky, ledva vládala chodiť. Suseda jej na telo prikladala pijavice, to som videla prvý raz v živote,“ začína rodinný príbeh 76-ročná Hedviga Velická, žijúca v Plaveckom Mikuláši.

Hedviga Rozborová bola pobožná žena, nikdy nezaváhala, keď bolo treba pomôcť. Ani za vojny, keď na povale skrývala židovského strýka, ani keď sa bolo treba za niečo postaviť. Neúnavne po nociach na kostolnom múre vápnom zamazávala nápis Dobrý komunista nebojí sa ani Krista, ktorý sa tam pravidelne objavoval. Aj na zhromaždení v Borskom Mikuláši prehovorila k veriacim. Keď začali rozháňať dav, bola doma s najmladšou dcérou Hedvigou.

Originál obžaloby.
Originál obžaloby.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Jej manžel bol obchodník, často cestoval. Nebol doma, ani keď si po ňu 23. septembra 1949 prišli. Obvinili ju zo vzbury, ktorú mala viesť práve ona. „Prišiel k nám žandár a povedal: Pani Rozborová, pôjdete so mnou do Senice. Mama sa obrátila ku mne a hovorí: Hedulko, keď sa nevrátim za dva dni, lebo týždeň, príďte za mnou do Senice, tata bude vedieť, kam. Už sa nikdy nevrátila,“ dodáva so smútkom v hlase pani Velická. Vtedy mala deväť rokov.

Štyridsaťpäťročná Hedviga zomrela 6. januára 1950 v bratis­lavskej nemocnici, kam ju odviezli z väzenia, kde čakala na súd. „Videla som len jej tvár cez okienko v cínovej truhle. Mama bola statná žena, plná sily a života, v truhle to už bola iba zošúverená troska. Nedopátrali sme sa, čo s ňou tie tri mesiace vo väzení robili. Príčinu smrti v úmrtnom liste uviedli ako zápal stredného ucha. Donieslo sa však k nám, že ju neskutočne týrali,“ dodáva pani Velická. Jej nebohú matku oslobodili spod obžaloby až v roku 1991.

Zborovčanky hľadali svojho kaplána

Ľudia v Zborove začiatkom decembra 1953 netrpezlivo čakali na príchod nového kaplána. Už aj nábytok mal zložený na fare, ale jeho samého nikde. „Len tu zrazu jedna žena hovorí, že videla, ako ho zobrali eštebáci. Autom mu skraja dediny zahatali cestu a donútili ho nastúpiť k nim. Všetci sme boli zvedaví, kde zmizol náš nový kaplán,“ vracia sa do minulosti 93-ročná Mária Štefuriková zo Zborova. Do ich dediny mal prísť farár z Ruskej známy tým, že sa venoval mládeži. Zatkli ho skôr, ako stihol prísť do svojho nového pôsobiska.

Veriace ženy neotáľali a vybrali sa 4. decembra na národný výbor. „Kde máme kaplána?“ pýtali sa predsedu. Sľúbil, že to zistí, no nič sa nedialo. Napochytre sa dohodli, že sa teda pôjdu opýtať na Okresný národný výbor do Bardejova. „Pôvodne sme mali ísť 8. decembra, no je to sviatok Panny Márie, a navyše, na úrade v ten deň nemali úradné hodiny. Padlo rozhodnutie, že pôjdeme o deň neskôr. Ja som to mala oznámiť svojej sestre. Neskôr z toho v procese vyrobili, že som organizovala vzburu,“ dodáva.

Okolo tristo žien zo Zborova a okolitých dedín sa vybralo do bardejovského úradu, aby žiadali prepustenie svojho nového kňaza. Funkcionári sa veľkého davu zľakli. Budovu zamkli. Nahnevané ženy dvere vyvalili. Za spevu nábožných piesní zaplnili chodby. Úradníci sa pozamykali v kanceláriách alebo ušli. Nebolo toho, kto by im povedal, čo je s ich kňazom. Vo vypätej atmosfére ženy začali strhávať menovky z dvier, prevracať stoličky.

Mária Štefuriková
Mária Štefuriková Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Odveta na seba nenechala dlho čakať. Vyšetrovanie trvalo tri mesiace. Za hlavných vinníkov nakoniec určili päť žien. Mária Štefuriková mala niečo cez tridsať a tri malé deti, ďalšie štyri vrátane jej mladšej sestry boli slobodné. Odsúdili ich za násilie proti verejným činiteľom, poburovanie a nepriateľstvo voči ľudovodemokra­tickému zriadeniu. Márii navyše prišili, že k nim chodili ľudia počúvať Rádio Vatikán. Odsúdili ju 27. marca 1954 na dva roky. Väznili ju v Prešove a Košiciach.

„Mňa odviedli rovno zo súdu, ani som sa nestihla rozlúčiť s deťmi a manželom,“ hovorí s dojatím pani Štefuriková. Spomína na dva mesiace prežité v samotke, kde celé dni prechodila, ani len sadnúť či kľaknúť si nemohla. „Držala ma nádej a viera v Boha,“ dodáva. Ako matku ju napokon prepustili z väzenia po roku. Všetkých päť žien rehabilitovali v roku 1992. Mária Štefuriková neľutuje, že trpela za kňaza. Ako sama hovorí, dostalo sa jej za to veľkej odmeny. Z dvoch jej synov sa po roku 1989 stali duchovní.

Kamufláž mala zastaviť levočskú púť

Vrelo to takmer na celom Slovensku. Komunistickou stranou zakázaný pastiersky list prečítal duchovný veriacim aj v Levoči. Už vtedy vypukli prvé nepokoje. Ľudia sa rozhodli, že budú strážiť tamojšiu faru. Proti bezbranným veriacim zakročila skupina príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorá sa ich snažila násilne rozohnať. Zaistili približne 80 osôb a na 51 ľudí podali trestné oznámenie.

Stranícke vedenie však zašlo ešte ďalej. „Rozhodlo sa zamedziť konaniu tradičnej levočskej púte začiatkom júla. Okresného lekára donútili vydať vyhlášku o vypuknutí týfusu v Levoči, čo malo zdôvodniť zrušenie púte. Veriaci však na to nereagovali a púť pripravovali naďalej. Bolo preto potrebné vyprovokovať udalosti, ktoré by dali príčinu na úplný zákaz konania púte,“ približuje historik Pavol Jakubčin.

Pamätná tabuľa na kostole v Dolnej Krupej.
Pamätná tabuľa na kostole v Dolnej Krupej. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Začala sa rozohrávať nechutná eštebácka hra. Ktosi zámerne medzi Levočanmi rozširoval správu, že sa pripravuje zatknutie dekana, ktorý bol veľmi obľúbený. „V noci z 25. a 26. júna 1949 sa zhromaždilo niekoľko stoviek veriacich z Levoče i okolitých obcí, ktorí chceli zabrániť zaisteniu dekana. Po následných provokáciách a vyhrotení situácie rozvášnený dav zaútočil na byty predsedu jednotného roľníckeho družstva a predsedu okresného národného výboru a na stanicu ZNB,“ dokresľuje obraz doby historik Jakubčin.

Nasledujúci deň obsadili Levoču jednotky Štátnej bezpečnosti a Ľudových milícií. Bolo vyhlásené stanné právo. Niekoľkých zatknutých ľudí propagačne odsúdili už 1. júla, ešte pred púťou. Celkovo pre levočskú vzburu vyšetrovali 191 ľudí, odsúdili 52.

Levočská púť sa v tom roku predsa len konala. Napriek tomu, že stranícki činovníci nariadili zrušenie autobusových a vlakových spojov, na Mariánskej hore sa 2. júla 1949 zhromaždilo približne 30-tisíc ľudí. Pôvodne bola očakávaná účasť okolo 100-tisíc veriacich – taká bola v predchádzajúcich dvoch rokoch.

Pohľad historika: Chceli postaviť proti sebe veriacich a kňazov

Pavol Jakubčin pôsobí v Ústave pamäti národa. Zaoberá sa problematikou existencie a pôsobenia cirkví v období komunistického totalitného režimu v Československu.

Čo predchádzalo ľudovým vzburám na ochranu kňazov?
V júni 1949 prikročila komunistická štátna moc k realizácii tzv. štátnej Katolíckej akcie. Táto akcia mala v katolíckej cirkvi podnietiť vznik hnutia laikov, ktoré by spoluvytváralo tlak na biskupov. Prvotným cieľom bolo donútiť biskupov pristúpiť na dohodu so štátom za podmienok, ktoré nadiktovala štátna moc. V neskoršom období tvorcovia cirkevnej politiky štátu rátali aj s tým, že toto hnutie bude možné využiť pri snahe o vytvorenie akejsi „štátnej katolíckej cirkvi“, teda cirkvi odtrhnutej od Svätej stolice a pápeža.

S akým sa to stretlo ohlasom v cirkevných kruhoch?
Biskupi na vznik štátnej Katolíckej akcie reagovali spoločným pastierskym listom. Upozorňovali v ňom veriacich na podstatu celej akcie. Priblížili tiež dovtedajšie obmedzujúce zásahy štátu voči cirkvi a poukázali na fakt, že komunistickej štátnej moci nejde o dohodu s cirkvou, ale o jej úplné podriadenie. Pastiersky list sa mal čítať v nedeľu 19. júna 1949 pri všetkých svätých omšiach. Štátna moc sa o obsahu listu dozvedela a prostredníctvom bezpečnostných orgánov sa snažila jeho čítaniu zabrániť. Čítanie pastierskeho listu bolo neskôr klasifikované ako šírenie poplašnej správy podľa smutne známeho Zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky.

Napriek tomu tento pastiersky list mnohí duchovní prečítali.
Stalo sa tak približne v dvoch tretinách farností. Odpoveďou štátnej moci bolo zatýkanie kňazov, ktorí list čítali. Veriaci na šíriace sa správy o zatýkaní kňazov reagovali spontánne. Strážili farské budovy. V prípade, že v obci spozorovali pohyb neznámeho auta prípadne ľudí, strážcovia zvonili na poplach. Tak dochádzalo k protestným zhromaždeniam či priamo k vzburám, ktoré sa na niektorých miestach nezaobišli bez násilností.

Na koľkých miestach došlo k vzburám veriacich?
Protestné zhromaždenia či vzbury sa na Slovensku v letných mesiacoch roku 1949 odohrali v 60 obciach. Z nich približne v 34 prípadoch mali vzbury väčší rozsah. Išlo napríklad o vzbury v Trstenej, v Drahovciach, v Čadci, v Dolnej Krupej, v Lutile, v Borskom sv. Mikuláši či v Heľpe. Zrejme najväčšia bola v Levoči.

Veriaci po vzburách skončili vo väzení. Čo tým vtedajší režim sledoval?
Súdne procesy a perzekúcie vo všeobecnosti pomáhali vytvárať atmosféru strachu v spoločnosti a mali odradiť od ďalších podobných udalostí. V prípade spomenutých vzbúr kalkulovala štátna moc s ešte jedným motívom. Po vzburách totiž upustila od zatýkania kňazov a zamerala sa na potrestanie obyčajných veriacich. Cieľom bolo postaviť veriacich voči kňazom. Logika tohto postupu bola v tom, že kňazom, ktorých veriaci chránili, sa nakoniec nemalo nič stať, avšak veriaci mali byť potrestaní. Na kňazov, ktorí čítali pastiersky list v júni 1949 sa však „nezabudlo“. Mnohých za tento skutok súdili neskôr, v rokoch 1950 až 1951.

Koľko ľudí sa takto dostalo do väzenia?
V spomenutých 34 prípadoch väčších vzbúr, na ktorých sa súhrnne zúčastnilo viac ako 22-tisíc občanov, boli podané trestné oznámenia na 1136 osôb. Z nich 467 bolo aj odsúdených. Celková výška trestov predstavovala 547 rokov väzenia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk