Politicky nespoľahlivých vyzbrojila ľudová armáda lopatami

O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po novembri 1989. Prinášame príbehy mužov, ktorí pre svoj pôvod a politické presvedčenie museli slúžiť ako "čierni baróni" v Pomocnom technickom prápore.

29.01.2017 06:00
debata (63)
zväčšiť Detail pamätníku PTP-ákov, ktorý sa nachádza v... Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Ústredný pamätník PTP-ákov, Žilina Detail pamätníku PTP-ákov, ktorý sa nachádza v Sade na Studničkách v Žiline.
Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i v archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po novembri 1989. Dnes prinášame príbehy mužov, ktorí pre svoj pôvod a politické presvedčenie museli slúžiť ako „čierni baróni“ v Pomocnom technickom prápore.
Bohumil Vavrinec Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Svedectvá Pravdy, Bohumil Vavrinec Bohumil Vavrinec

Muži v obnosených uniformách po nemeckých vojakoch na nádvorí mosteckých kasární tušili, že ich zase idú šikanovať. Poddôstojníci mali riadne pod čapicou, chceli sa zabaviť. „Ako sme tam stáli nastúpení, dostali sme rozkaz fajčiť. Dôvod? Vraj, aby nás v cigaretovom dyme nespozorovalo americké špionážne lietadlo. Podobných poplachov som zažil viac. Museli sme bezdôvodne ležať na zemi v blate alebo len tak stáť na jednej nohe,“ spomína na vojenský tábor nútených prác, nazývaný aj Pomocný technický prápor (PTP), 85-ročný Bohumil Vavrinec zo Žarnovice. Odkrútil si v ňom 27 mesiacov. Bol jedným z tých, ktorým prischlo pomenovanie čierni baróni. Podľa čiernych výložiek na uniformách.

Mladý Bohumil spájal svoju budúcnosť s futbalom. Hrával ho v rodnom Červeníku aj počas štúdia na gymnáziu v Hlohovci. Po maturite sa rozhodol kvôli futbalu odísť do Žarnovice, kde sa zamestnal v tamojšej Preglejke. „Celá dedina na čele s predsedom miestneho národného výboru boli preto na mňa veľmi nahnevaní. Dokonca mi vybavili prácu v Šali a ja som predsa len odišiel. Predseda národného výboru, komunistickej strany aj národného frontu v jednej osobe mi to vzápätí zrátal. Na základe jeho troch posudkov ma poslali medzi PTP-ákov,“ začína svoj príbeh pán Vavrinec.

Privítali nás ako najväčších kriminálnikov

V evidenčnom liste branca z roku 1952 mal Bohumil Vavrinec napísané pôvodné zaradenie letectvo. Toto slovo však bolo preškrtnuté a pripísané len tri písmenká PTP. Skončil v kategórii E, čo znamenalo politicky nespoľahlivý.

„Tušil som, že sa ten súdruh na mne vyvŕši. Povykrikoval mi, že mama je náboženská fanatička, otec odmieta vstúpiť do komunistickej strany, ja že sa nezúčastňujem na povinných brigádach a podobné hlúposti. Ani mi len nenapadlo, že bude taký zákerný,“ pokračuje. Až po odtajnení archívov po novembri 1989 sa dostal k svojim posudkom. „Má meštiacke náklony, nevyspelý, zmysel pre kolektív nemá,“ napísal veliteľ vojenskej správy v Hlohovci do vojenskej doložky.

Povolali ho v auguste 1952, keď mal 21 rokov. Najprv mladých mužov sústredili v nitrianskych kasárňach, potom ich natlačili do železničných vagónov. Kam ich vezú, zistili ráno, keď vlak zastavil v českom Moste. „Privítali nás ako najväčších kriminálnikov. Na kasárenskom dvore nás tam stálo okolo päťsto. Kričali na nás, že sme nepriatelia štátu, potomkovia vykorisťovateľov a buržujov, ktorí ožobračovali robotnícku triedu. Nechápal som, kde som sa to vôbec ocitol. Veď otec bol celý život obyčajný železničiar, mama domáca,“ pokračuje.

Zhruba 80 mužov poslali stavať podzemné muničné sklady na vrch Milešovka. Bývali v dvoch barakoch, spávali na poschodových posteliach. Preukrutnú zimu malá piecka poraziť nedokázala. „Bola to veľmi ťažká robota. Krompáče nám od zmrznutej zeme len tak odskakovali. Popílené stromy sme sťahovali v snehu a blate na vlastných chrbtoch. Strava bola obstojná, lebo sme mali dobrého kuchára. Na desiatu nám prihadzoval aj kúsok slaniny, ktorú sme si opekali,“ opisuje pán Vavrinec.

A práve na jedno opekanie slaninky nikdy nezabudne. Odskákal si to jeho kamarát Jožko Macák z dedinky pri Vrábľoch. Od zle udusenej pahreby sa chytil horieť les. Oheň síce uhasili, no zakrátko prišli „kontráši“ vyšetrovať, kto podpálil les. „Jožko sa úprimne priznal, že on založil oheň, na ktorom sme si opekali. Obvinili ho z podpaľačstva a americkej špionáže. Les mal vraj zhorieť, aby americké lietadlá mohli vidieť vojenské objekty. Trýznili ho asi týždeň. Dokonca sa mi zdôveril, že im sám povedal, nech ho radšej zastrelia, lebo to mučenie už nevydrží,“ vracia sa do spomienok.

Ako PTP-ák pracoval na rôznych stavbách v Česku. Zloženie pracovných čiat bolo rôznorodé. „Medzi nami sa ocitol napríklad jeden z Popradu, čo mal dva doktoráty. Z filozofie a teológie. Na jednej stavbe sme zase robili ako odlúčená čata, ktorá pozostávala zo 40 kňazov, syna pražského fabrikanta a synov kulakov,“ dodáva Bohumil Vavrinec.

Zbrane sme ani nevideli

„Študent, syn roľníka a dedinského boháča, vylúčený z vysokej školy, prefíkaný, pod vplyvom svojho otca vypočítavý, zo školy vylúčený ako politicky nespoľahlivý živel. Zaradený do PTP v klasifikácii E.“ Takto charakterizovali dnes 84-ročného Milana Fekiača z Detvy materiály z roku 1953 z vojenského archívu.

Milan Fekiač Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Svedectvá pravdy Milan Fekiač

Otca Martina, obchodníka a poľnohospodára, odsúdili v roku 1953 na 18 mesiacov vo vykonštruovanom procese, zhabali im všetok majetok. „Keď otca zatvorili, boli sme v pomykove, čo bude ďalej. Nikomu však nenapadlo, že ani mňa a sestru nenechajú na pokoji. Vyhodili ma z vysokej školy, sestra len vďaka dobrým ľuďom zmaturovala,“ rozpráva pán Fekiač.

Milan sa pripravoval na skúšky prvého semestra na drevárskej fakulte vysokej školy vo Zvolene. „Prišiel za mnou starý otec a povedal: Milanko môj, už si doštudoval. V ruke držal povolávací rozkaz. Išiel som hneď na vojenskú katedru, že čo s tým. Veď študujem, tak na vojnu ísť nemôžem. Nikto sa so mnou nebavil, tak som musel narukovať. To som ešte nevedel, že ma odvelili do PTP,“ blúdi spomienkami.

Mladých mužov, poväčšine vysokoškolákov, odviezli do Bíliny v severných Čechách. Odtiaľ sa Milan dostal do Ostravy, do bane Fučík 1. „Boli sme vojaci, no zbraň sme ani poriadne nevideli. V podstate nás ani nepovažovali za normálnych ľudí. Pre dôstojníkov sme boli len darmožráči a darebáci, ktorých treba naučiť, ako ťažko pracuje robotnícka trieda,“ hovorí.

Mladíci brali vojenskú službu s nadhľadom, oveľa horšie na tom boli tí, čo mali doma rodiny. „Boli sme mladí, snažili sme sa to tam nejako prežiť. Chodili sme na agitačné filmy, dokonca sme robili nástenky. Potichu sme si z toho robili srandu, ale velitelia boli spokojní, lebo ich za to povyšovali,“ dodáva Milan Fekiač s trpkým úsmevom Z vojny sa vrátil po dvoch rokoch, v roku 1955. Vysokú školu nikdy nedoštudoval, politickí činovníci mu nedali odporúčajúci posudok.

Nikto nevedel, kam ideme

Ján Pauliny z Dobrej Nivy študoval v Brne na poľnohospodárskej vysokej škole. Po dvoch rokoch ho vylúčili a v októbri 1951 ho poslali do PTP. Prežil tam 28 mesiacov. Rodina bola nepohodlná už hneď po vojne. Otca Štefana, člena Demokratickej strany a príslušníka odboja, prenasledovali a nakoniec za poburovanie odsúdili v roku 1954 na jedenásť mesiacov väzenia. Ján sa ako PTP-ák dostal najskôr do Mimone v Česku.

Ján Pauliny Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Svedectvá Pravdy, Ján Pauliny Ján Pauliny

„Nikto nám nič nepovedal, len nám bolo čudné, ako sa k nám správajú. Uniformy sme dostali po nemeckých a maďarských vojakoch. Prízvukovali nám, že vlasti sa neslúži len so zbraňou v ruke, ale aj prácou. Po lekárskej prehliadke nás rozdelili. Nikto nevedel, kam ideme. S kuframi sme nastúpili do nákladných áut, ktoré nás odviezli na železničnú stanicu. Tam nás čakali vagóny dobytčiaky. Ráno sme už vystupovali na stanici Orlová, v Ostravsko-karvinskom uhoľnom revíri. Dostali sme montérky, prilbu, lampu, lopatu a fárali sme 700 metrov pod zem dolovať uhlie. Boli sme tam pozbieraní tak rôzne. Klerici, maďarskí a nemeckí vojaci, synovia živnostníkov, kulakov, od 20 do 46 rokov,“ hovorí 87-ročný Ján Pauliny.

V spomienkach mu zostali politické desaťminútovky, ktoré im chodievala do podzemia robiť agilná súdružka. „Často končila tým, že budujeme lepší a spravodlivejší život, ale máme veľa nepriateľov, ktorí držia v rukách nôž, aby nám ho v príhodnej chvíli vrazili do chrbta. Po dvoch rokoch boli previerky. Mal som dobré pracovné výsledky, môj odchod však znemožnil posudok z obce. Pamätám si z neho len pár slov – syn dedinského šarlatána, návrat nevhodný,“ pokračuje.

Až po návrate z vojny sa dozvedel, že bol vylúčený zo všetkých vysokých škôl v Československu. Nakoniec doštudoval popri zamestnaní v Nitre. Začal v roku 1949 a poľnohospodársku vysokú školu dokončil v roku 1964. Problémy sa s ním ťahali aj ďalej. Len s veľkými problémami sa mu podarilo získať trvalé zamestnanie. Všetko pre kádrové materiály.

Po drine museli ešte spievať do kroku

Takmer 26 mesiacov slúžil v PTP Zoltán Korponay. Bol chlapcom z obyčajnej nezámožnej rodiny. O otca prišiel pri bombardovaní Rimavskej Soboty počas druhej svetovej vojny, matka sa starala sama o dvoch synov.

Zoltán Korponay Foto: Archív Z. Korponaya
Svedectvá Pravdy, Zoltán Korponay Zoltán Korponay

„Dodnes neviem, ako som sa dostal medzi PTP-ákov. Po dedine sa však hovorilo, že som sa vraj spolčil s krčmárom, ktorý mal aj obchod a predával petrolej načierno. To nebola pravda, len také klebety. Podľa mňa komunisti potrebovali chlapov na robotu a brali, kto im prišiel pod ruku,“ hovorí 86-ročný Zoltán Korponay, rodák z dedinky Otročok v okrese Rimavská Sobota, dnes žijúci v Košiciach.

Zoltán Korponay ako PTP-ák Foto: Archív Z. Korponaya
Svedectvá Pravdy, Zoltán Korponay Zoltán Korponay ako PTP-ák

Narukoval ako 21-ročný 1. októbra 1951. Najprv bol v Banskej Bystrici, potom putoval do Česka a rovno do baní v Ostrave. „Tam nám povedali, že budeme vykonávať vojenskú službu bez zbrane. Dali ma, hovorilo sa tomu, do steny, kde sa rúbalo uhlie. Vyše dvoch rokov som tvrdo robil ako baník v hĺbke asi 700 metrov pod zemou. Kvapkala na nás voda, hoci sme mali gumené čižmy, aj do tých natekalo. Svetlo len také sliepňavé, ani sme poriadne nevideli. Za zmenu sme dvaja, ja s jedným pomocníkom, museli vydolovať desať ton uhlia. Stávalo sa tam veľa úrazov, jednému napríklad odseklo prsty. Aj ja som mal zopár ráz namále, no, našťastie, nič vážne sa mi nestalo. Akoby nestačila táto drina, museli sme po šichte ešte aj pochodovať a spievať do kroku. Takto nás trestali,“ opisuje podmienky pán Korponay. Spomína aj na politické školenia, na ktorých im neprestajne opakovali, že komunizmus prinesie všetkým spravodlivosť a blahobyt. Počúvali, no mysleli si svoje.

Za prácu dostávali PTP-áci peniaze, z ktorých im odrátali ubytovanie, stravu, oblečenie. Zopár koruniek, ktoré Zoltán ušetril, posielal domov bratovi, aby si mohol kúpiť aspoň nové nohavice. Z vojny sa vrátil domov 21. novembra 1953. „Polia, na ktorých sme s bratom hospodárili, aby sme dáko prežili, nám zobrali. Taká bola tá spravodlivosť,“ dodáva pán Korponay.

Pohľad historika: Trest, poníženie a vyradenie zo spoločnosti

Jerguš Sivoš pôsobí ako odborný referent sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa. Zameriava sa na výskum obdobia neslobody, predovšetkým na činnosť represívnych orgánov štátu a fenomén nútenej práce.

Čo boli pomocné technické prápory?

PTP predstavovali jednu z foriem mimosúdnej perzekúcie. Vznikli na jeseň roku 1950. Ich cieľom bolo izolovať a ideologicky prevychovať politicky nespoľahlivých a režimu inak nepohodlných vojakov základnej služby, vojakov v zálohe a niekedy aj osoby z rôznych dôvodov zbavené brannej povinnosti. Formovali sa v podstate z cestných práporov, ktoré ako vojenské pracovné jednotky s osobitným režimom pre tzv. nespoľahlivých vojakov vznikli už v októbri 1948.

Možno povedať, že zaradenie do PTP bolo trestom. Čo tým chcel vtedajší režim dosiahnuť?

Trest, poníženie a vyradenie zo spoločnosti. Komunistický režim koncom 40. a začiatkom 50. rokov realizoval viacero akcií v rámci očisty spoločnosti. Tábory nútenej práce a pomocné technické prápory umožňovali obmedzenie osobnej slobody na pomerne dlhý čas bez akýchkoľvek administratívnych či súdnych prieťahov. V prípade PTP išlo o izolovanie politicky, štátne a národne nespoľahlivých osôb, pri ktorých sa výcvik v bojových útvaroch považoval za nebezpečný. Dôvodom mal byť ich negatívny vplyv na morálny a politický stav vojska, možná špionáž, sabotáže alebo rôzna ilegálna činnosť. Čoskoro sa však ukázal najmä ekonomický prínos práporov lacnej pracovnej sily. Vojaci PTP plnili úlohy v rámci vojenskej investičnej výstavby a v preferovaných odvetviach národného hospodárstva, ktoré trpelo nedostatkom pracovných síl. Pomocné technické prápory sa delili na tzv. ľahké – stavebné a tzv. ťažké – banícke.

Do PTP sa neraz dostali aj podstatne starší muži než bežní branci.

Najstarší mali takmer 60 rokov, pričom vekový priemer posádky jedného z práporov sa pohyboval v rozmedzí 45 až 50 rokov. Vyplývalo to zo skutočnosti, že základnú vojenskú službu v PTP museli po februári 1948 absolvovať aj duchovní a kňazi, no predovšetkým to boli výnimočné vojenské cvičenia bez časového obmedzenia, ktoré od septembra 1951 absolvovali v PTP muži vo veku od 17 do 60 rokov.

Koľko bolo PTP v Československu a osobitne na Slovensku?

V Československu fungovalo celkom 18 pracovných technických práporov, z toho na Slovensku tri. Ich veliteľstvá postupne sídlili v Lešti, Komárne, Novákoch a v Košiciach. Menšie pracovné jednotky však pracovali na desiatkach pracovísk. Keďže vojakov pomocných technických práporov nemohli z bezpečnostných dôvodov využiť v pohraničí a v utajovaných objektoch, vznikli v roku 1951 technické prápory. Takýto technický prápor fungoval v Podolínci.

Koľko slovenských mužov nimi prešlo?

Celkové odhady hovoria o počte takmer 60-tisíc vojakov zaradených v pracovných jednotkách PTP v Československu. Z nich takmer 25-tisíc malo klasifikáciu E, teda režim ich považoval za politicky nespoľahlivých. Na Slovensku prešlo pomocnými technickými prápormi približne 5¤500 mužov. Poslední sa do civilu vrátili v júli 1954.

© Autorské práva vyhradené

63 debata chyba
Viac na túto tému: #Svedectvá pravdy