Bez práce aj za mrežami. Tak končili vzdelanci

, 25.02.2017 07:00
SAV
Dobová fotografia Slovenskej akadémie vied. Autor:

V seriáli Svedectvá pravdy približujeme povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po novembri 1989. Dnes prinášame rozprávanie o vzdelaných ľuďoch, ktorí prekážali mocným v komunistickom režime.

Alexander Hirner a jeho šiesti kolegovia z martinského vydavateľstva Osveta zdúpneli, keď si vypočuli rozsudok. Po dlhých hodinách nočného vypočúvania a silnom psychickom nátlaku už ani poriadne nevedeli, k čomu ich donútili priznať sa. Hirnera vypočúvali dokopy 232 hodín a 15 minút. Za sabotáž a podvracanie republiky ich vo vykonštruovanom politickom procese odsúdili v máji 1959. Na príčine bola príprava Príručného encyklopedického slovníka. Hirner ako šéfredaktor slovníkového odboru dostal 14 rokov, ostatní od jeden a pol do sedem rokov väzenia.

„Bol to najzávažnejší represívny zásah komunistického režimu proti intelektuálom. Mocenský zákrok nasledoval bezprostredne po previerkach politickej a triednej spoľahlivosti začiatkom roku 1958. Išlo zrejme o súčasť kampane proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu. Vykonštruovaný proces slúžil na zastrašenie kriticky naladených príslušníkov inteligencie,“ priblížil Juraj Marušiak, autor knihy Slovenská literatúra a moc v druhej polovici päťdesiatych rokov.

Hirner, hoci bojoval v Slovenskom národnom povstaní, sa zrazu stal nepohodlný. Zjavne aj pre kritické pripomienky voči vtedajšej moci. Ako politicky nespoľahlivého ho preradili na manuálnu prácu. Sotva tušil, že ho čakajú oveľa trpkejšie časy.

V auguste 1958 pracovníci tlačového dozoru zastavili práce na slovníku. Stranícka komisia usúdila, že je v ňom „celý rad veľmi vážnych závad“. Vo svojej správe tiež uvádza: „Na jednej strane je preplnený postavami umelcov, vedcov a politických predstaviteľov z kapitalistických krajín a veľmi málo hesiel venovaných osobnostiam zo ZSSR a ľudovodemokra­tických krajín. V slovníku je plno vecných a ideologických chýb­.“

Slovník nevyhovoval poslaniu prevýchovy

Aby sa straníci poistili, nariadili kontrolu hospodárenia vo vydavateľstve. Hirnera obvinili z rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve. Mal sa ho dopustiť predčasným vyplácaním honorárov externistom, čo bolo vymyslené. Onedlho pribudlo obvinenie zo sabotáže a podvracania republiky. Za vinu mu dávali skladbu hesiel a výber autorov, „čím sledoval, aby slovník nebol vypracovaný z hľadiska marxistického, ale aby heslá boli vypracované objektivisticky, z náboženského hľadiska a často otvorene protimarxisticky“, píše sa v obžalobe.

Alexander Hirner
Alexander Hirner Autor: REPROFOTO Z PUBLIKÁCIÍ

Sedemčlennú skupinu označili ako nepriateľskú a protištátnu, jej členov za reakčné živly, ktoré „úmyselne viedli práce pri vypracovávaní slovníka tak, aby bol zameraný proti ideám marxizmu-leninizmu a nášmu zriadeniu“. Straníci to považovali za prejav buržoázneho nacionalizmu. Obžaloba aj rozsudok zdôrazňovali, že slovník nemôže byť vydaný, pretože „nevyhovuje poslaniu pri prevýchove nového socialistického človeka v duchu komunistickej idey“. V posudku sa napríklad píše: „Celým dejinám ZSSR venovali autori 60 hesiel s 349 riadkami, ale dejinám Grécka 240 hesiel, t. j. štyrikrát viac.“ V skutočnosti len pod písmenom A bolo vytlačených 66 hesiel na 494 riadkoch, ktoré boli venované dejinám ZSSR a Ruska.

Alexandra Hirnera prepustili z väzenia v roku 1966. V obnovenom konaní v roku 1968 súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok na základe preukázateľného násilného vynútenia nepravdivých priznaní obžalovaných.

Od katedry k dvojručnej píle

Selinovci boli učitelia. Jozef riaditeľom Rusínskej meštianskej školy v Snine, Mária učiteľkou prváčikov v málotriedke. Vzdelaní mladí ľudia si založili rodinu a s oduševnením sa venovali deťom. Svojim aj tým v škole. Do roku 1950 sa im ani len neprisnilo, že môžu prísť o prácu aj o svoj majetok.

„Niekedy v apríli prišla do otcovej školy previerková komisia. Jeho aj ďalších kolegov začali presviedčať, aby vstúpili do komunistickej strany a vzdali sa gréckokatolíckej viery. Chceli z nich mať ateistov. Otec a viacerí učitelia to odmietli. V škole ich držali celú noc. Mama sa o neho bála, nevedela, čo s ním je. Išla do školy, no dnu ju nevpustili a o otcovi jej nič nepovedali,“ začína rodinný príbeh 71-ročná Mária Gondová, žijúca vo Zvolene.

Mária Gondová
Mária Gondová Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

V apríli 1950 totiž Štátna bezpečnosť rozbehla Akciu P, ktorá bola namierená proti gréckokatolíckej cirkvi. Cieľom bola jej likvidácia. Duchovných a veriacich nútili prijať pravoslávnu vieru.

„Otec dotiahol ešte koniec školského roka a vyhodili ho. Mama vtedy nepracovala, lebo sa starala o mňa a dvoch starších bratov. Keď sme odrástli, chcela učiť, no nevzali ju ani do družiny, ani nikde inde. Pre všetkých bola prepustená učiteľka,“ spomína.

Jozef zostal bez práce takmer rok. Previerková komisia mu napísala, že „je mu odňaté právo učiť na akejkoľvek meštianskej škole“. Na učiteľstvo mohol zabudnúť. „Volalo sa to paragraf 20, čo v prenesenom význame znamenalo – lopatu do rúk,“ približuje Mária Gondová.

Pre rodinu nastali veľmi zlé časy. Z vážených a dobre zabezpečených ľudí sa dostali na samotný okraj. „Doslova sme prejedli všetok vzácnejší majetok. Rodičia rozpredávali aj veci, čo nám posielali príbuzní z Ameriky. Vtedy som pocítila, čo je to skutočný hlad,“ hovorí so slzami v očiach.

Otca napokon zamestnali ako robotníka v štátnych lesoch v Stakčíne, kde pílil stromy dvojručnou pílou. Po čase si tamojší riaditeľ všimol, že má na viac. Stal sa z neho najprv radový, potom hlavný účtovník. Rodine sa polepšilo, Jozefovi bolo však za učiteľstvom stále clivo. Najsmutnejším dňom v roku bol pre neho 1. september, keď sa začínala škola. Mária zostala v domácnosti a starala sa o vlastné deti.

Za liečenie jezuitov skončila v base

„Neznámi ľudia ma varovali, že vás mám vystríhať. Idú po vás tajní. Utečte!“ pošepkal primár rádiológie ružomberskej nemocnice 25. marca 1955 mladej lekárke na internom oddelení. „Povedala som mu, že nemám kam ani prečo utekať, lebo nič zlé som neurobila. Odchádzala som domov z práce, pred nemocnicou ma chytil za rameno neznámy muž. Prišli ma zatknúť,“ vracia sa do mladosti 91-ročná Oľga Páleníková, žijúca v Bratislave.

Oľga Páleníková
Oľga Páleníková Autor: OĽGA ŠULÍKOVÁ

Lekárka skončila v ruzynskej väznici, kde ju vypočúvali. Začula tam hlas svojho otca. Z toho usúdila, že zrejme zatkli celú rodinu. Jeden celý rok prežila v samotke na Pankráci, potom v rôznych väzniciach. Prepustili ju v roku 1958. Vôbec pri tom netušila, z čoho ju vlastne obvinili. Dozvedela sa to až v roku 1991, keď sa konečne mohla dostať k svojim materiálom.

„Vtedy som prvý raz videla rozsudok. Odsúdili ma 13. marca 1956 za velezradu na doživotie. Mala som sa jej dopustiť tým, že v Ružomberku som ukrývala páchateľov velezrady a zabezpečovala pre nich spojenie s cirkevnými činiteľmi,“ pokračuje pani Páleníková. Neskôr súd preklasifikoval velezradu na nadržiavanie, ohrozenie služobného tajomstva a marenie dozoru nad cirkvami, za čo dostala päť rokov.

Prečo sa vlastne dostala do väzenia? V čase likvidácie reholí v roku 1950 jej otec, kustód ružomberského múzea, ubytoval v služobnom byte priamo v múzeu dvoch prenasledovaných jezuitov. Keď Oľga nastúpila v roku 1953 ako lekárka do ružomberskej nemocnice, obaja rehoľníci, bývajúci už u jednej panej neďaleko múzea, vážne ochoreli na týfus. „V špitáli som tajne nechávala vyšetriť ich odbery a zháňala lieky. Každý deň som ich navštevovala. Tešilo ma, že lieky zabrali a pátri sa rýchlo zotavujú. Nebola v tom nijaká politika, iba úplne prirodzená ľudská a lekárska pomoc. Lenže susedia tej panej nás udali,“ približuje.

Biľag triedneho nepriateľa zatváral pred ňou dvere nemocníc. Iba v Trstenej našli odvahu a prijali ju. Denne dochádzala do ambulancie vyše 50 kilometrov v čase i nečase na motorke. S budúcim manželom, tiež lekárom, sa spoznala v nemocnici v Ružomberku. „Keď sa zdesený riaditeľ dozvedel, že sa Lacko chce so mnou oženiť, varoval ho, že hoci nerád, ale bude ho musieť prepustiť. Manžel bol však vynikajúci diagnostik, nechceli o neho prísť. Tak riaditeľ vybavil, aby ma z Trstenej preradili do špitála v Dunajskej Strede. Aby sme boli od seba čo najďalej…“ dodáva pani Páleníková.

Nijaká nemocnica na Slovensku ich nechcela zamestnať oboch. Trvalo štyri roky, kým sa im podarilo pracovať spolu v nemocnici v Trenčíne. Odtiaľ v roku 1965 prešli s celým Inštitútom vzdelávania lekárov do Bratislavy.

Právnika odsúdili ako vyzvedača

Podnikový právnik Vincent Samuely sa strhol, keď sa na jeho kancelárii v Banskej Bystrici rozleteli dvere. Neznámi muži mu bez jediného slova ukázali povolenie a kanceláriu obrátili hore nohami. Rovnako aj svokrin byt, kde býval so svojou rodinou. „Netušil som, čo sa deje. Nedovolili mi ani rozlúčiť sa s manželkou a mojimi dvoma malými synmi. Posadili ma do auta. Na moje otázky som dostal jedinú odpoveď: Všetko sa dozviete,“ spomína na 1. november 1957, keď ho zatkla Štátna bezpečnosť, dnes 90-ročný pán Samuely.

Vincent Samuely
Vincent Samuely Autor: PETER SANDTNER

Odviezli ho do pražskej väznice v Ruzyni. „Privítali ma vskutku akurátne: Tak a padla klec! Stále som nevedel, čo sa deje,“ pokračuje. Až keď ho začali vypočúvať, Vincentovi došlo, že ide o udalosti spred ôsmich, deviatich rokov. Vtedy ešte študoval na vysokej škole.

„Raz sa objavil spolužiak zo strednej, ktorý prišiel z Rakúska a požiadal nás o informácie, aká je situácia medzi vysokoškolákmi, ako vnímajú komunistický režim. Dali sme sa na to, stretli sme sa s agentom americkej vojenskej spravodajskej služby CIC. O niečo neskôr jeden kamarát ku mne priviedol kňaza v civile. U mňa si oddýchol, poumýval sa a oholil. Viac som sa s tým kňazom nestretol,“ objasňuje pán Samuely, žijúci v Košiciach.

Na stretnutia dávno zabudol. „Nikto by sa o tom nedozvedel, nebyť kamaráta, ktorý bol na našich stretnutiach s agentom. Priznal sa eštebákom a začal sypať mená všetkých, s ktorými sa kedy stretol. Tak prišlo aj na mňa,“ hovorí.

Dlhé mesiace vypočúvania a tvrdý psychický nátlak ho donútili k priznaniu, že bol špión. Prišili mu vyzvedačstvo a pomoc k vyzvedačstvu. Dostal sedem rokov. Prepustili ho na amnestiu v roku 1960. Život na slobode začínal ako robotník, až neskôr sa mu podarilo dostať sa k svojej profesii v Košiciach. Aj to len preto, že v roku 1965 bol nedostatok právnikov.

Intelektuálov brali ako zdroj ohrozenia režimu

Juraj Marušiak pôsobí v Ústave politických vied Slovenskej akadémie vied. Venuje sa najnovším dejinám Slovenska, ale aj problematike súčasného vývoja v štátoch strednej a východnej Európy.

Komunistický režim zasahoval proti vysokoškolsky vzdelaným ľuďom a odborníkom. Prečo?
Režimu nešlo iba o uchopenie moci, ale aj o zásadnú zmenu spoločnosti a ideologickú kontrolu obyvateľstva. Preto vysokoškolsky vzdelaných ľudí, dokonca aj takých, ktorí boli oddaní socialistickým a komunistickým myšlienkam, považoval za potenciálne nebezpečenstvo a podroboval ich ustavičnej kontrole. Kontrolu robili na ideologickej úrovni. Komunistická strana rozhodovala o tom, kto má právo študovať na vysokej škole, kto má právo pôsobiť v kultúre, vo vzdelávaní či vo vede. Popri „kádrovej politike“ režim kontroloval intelektuálov prostredníctvom cenzúry a vydavateľskej politiky. V situácii, keď považoval za potrebné „inteligenciu“ zastrašiť, siahal aj po súdnych represiách. Učitelia, vedci či umelci boli nástrojom na ovládanie spoločnosti, kontrolu myslenia a verejnej mienky, ale tiež potenciálnym zdrojom ohrozenia, keďže to boli samostatne mysliaci ľudia.

Išlo teda o šírenie ideológie?
Samozrejme. Zásahy proti inteligencii boli súčasťou politiky ideologickej kontroly spoločnosti. Či už proti tzv. starej inteligencii, ktorá sa etablovala pred nástupom komunistického režimu, ale aj proti komunistickej inteligencii. Tá bola rovnako postihovaná represiami, aby si komunistická strana udržala jej lojalitu voči aktuálnemu politickému kurzu.

Na akých ľudí sa režim zameriaval?
Na rozličné vrstvy spoločnosti. Prakticky na všetkých, ktorí sa dostali, prípadne sa mohli dostať do rozporu s jeho zámermi. Teda aj na robotníkov, ak protestovali proti niektorým opatreniam a dožadovali sa napríklad práva na štrajk, ktoré mali garantované ešte od čias prvej ČSR, na roľníkov, veriacich a aj na príslušníkov inteligencie. Neraz sa represie zameriavali proti ľavicovej inteligencii, keď sa jej príslušníci dostali do rozporu s oficiálne hlásaným kurzom strany. Režim sa zameriaval po roku 1945 na kňazov, učiteľov, ale čistky postihli aj študentov vysokých škôl. Tzv. demokratizácia školstva mala z výberových škôl odstrániť študentov s „nesprávnym“ triednym pôvodom a odlišnými názormi.

Do akej miery sa to dotklo vedeckých ustanovizní?
Vysoké školy, ale aj akademické inštitúcie, napríklad vtedajšia Slovenská akadémia vied a umení, teraz SAV, boli represiami zasiahnuté opakovane. Bezprostredne po roku 1948, potom počas stalinizmu, ale aj pri previerkach v roku 1958 a neskôr pri normalizačných čistkách. Na jednej strane nemožno uprieť, že komunistický režim vynakladal značné prostriedky na budovanie vedeckej infraštruktúry, zároveň však neslobodou vedeckého bádania a represiami v rozličnej miere postihoval vedcov zo všetkých odborov. Dôsledky pociťuje slovenská veda dodnes. Je to jedna z príčin jej zaostávania za vedou vo vyspelejších štátoch.

A čo kultúra?
Najbrutálnejšie represie sa vo všetkých oblastiach kultúry udiali období rokov 1948 až 1953. Napokon začiatkom 50. rokov postihli aj takých komunistických spisovateľov ako Daniel Okáli, Ladislav Novomeský či Ivan Horváth, ktorí skončili vo väzení. Nová vlna represií nasledovala po období krátkej liberalizácie v roku 1956. Medzi najzávažnejšie zásahy patrilo napríklad odsúdenie Alexandra Hirnera a ďalších spolutvorcov Príručného encyklopedického slovníka. V tom čase, po odsúdení Stalinových zločinov, však už režim nemal odvahu zasahovať podobne ako pred rokom 1956. Za mreže sa dostávali verejne menej známi intelektuáli, režim však tieto procesy využíval na zastrašenie rozličných skupín inteligencie. V druhej polovici 50. rokov sa tiež sprísnila cenzúra. Začala sa uvoľňovať začiatkom 60. rokov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk