Aké jazyky používali bratislavské rodiny v domácnostiach? Ako komunikovali obyvatelia mesta na verejnosti? A aké jazyky sa učili bratislavské deti v škole či u súkromných učiteľov? "U nás sa strašne míšalo,” priznala Hilde Weiszová v rozhovore s Jurajom Tancerom v knihe Rozviazané jazyky – Ako sme hovorili v starej Bratislave. Dnes by mala 96 rokov.
Judit Mayer, ďalšia respondentka jeho knihy, ktorá by sa dožila 94 rokov, vo svojom rozprávaní rovesníčku doplnila: "V Bratislave nebolo zvykom, že ľudia ovládali len jeden jazyk. Starí Bratislavčania spomínali, že sa tu dalo dohovoriť až desiatimi jazykmi – pripočítali jidiš, cigánsky jazyk, okrem toho tu žili talianske a francúzske rodiny, v Cvernovke Angličania, dokonca aj Chorváti.”
Aj v rodine Judit Mayer, prekladateľky, editorky, jazykovej redaktorky a stredoeurópskej intelektuálky, sa rozprávalo po maďarsky. "Maďarčina bola rodným jazykom rodičov. Keď nechceli, aby sme im rozumeli, hovorili po nemecky. Neskôr im to už nepomohlo, lebo sme sa nemčinu naučili. Slovenská inteligencia pred rokom 1918 používala slovenčinu len doma. Na verejnom fóre by s ňou úspech nemala. Avšak po oslobodení v štyridsiatom piatom, keď Maďari a Nemci stratili štátne občianstvo, bolo veľmi nepríjemné neovládať slovenčinu,” hovorí vo svojich spomienkach Judit.
Nebyť maďarizácie, nedohovorili by sa
Mnohí Prešporáci však vedia troma jazykmi len rozprávať. Nevedia v nich písať alebo čítať, prípadne to nerobia radi a nevyhnú sa chybám. Znamená ovládať jazyk vedieť bezchybne čítať, písať, počúvať a rozprávať? "Na viacjazyčného človeka sa kladú nároky, ktorým ťažko vyhovieť aj v materinskom jazyku. Otvorene priznávam, že som si nie vždy istý slovenským pravopisom, a že existuje mnoho slovenských výrazov, o ktorých význame nemám ani potuchy. Pri nákupe v železiarstve habkám ako cudzinec, často nepoznám presný názov predmetu, ktorý hľadám,” priznáva Jozef Tancer.
Ukážkovým príkladom je Rozália Wolfingerová, ktorá sa v 70. rokoch minulého storočia starala o poriadok v dome Jána Albrechta na Kapitulskej ulici, vtedy neoficiálnom centre intelektuálneho a hudobného diania v Bratislave. Róžiku netrápilo skloňovanie, časovanie či správne použitie zámen. Pre jej rozprávanie bolo typické zamieňanie podobne znejúcich slov ako cesto a cesta či vaľkať a váľať („akurát vyvalovala cestu”). Jej výroky v lámanej slovenčine boli také vtipné, že ich zapisoval violista Marián Banda a neskôr aj hudobník Peter Breiner. „Pre mňa je róžikológia viac ako recesia. Je to vlastne obraz hovoreného jazyka, ktorý sa správa inak ako písaný jazyk. A v hovorenej komunikácii nejde o to, aby sme rozprávali dokonale, ale aby sme sa dohovorili,“ uvádza Tancer v publikácii.
Ako ukazujú ďalšie príbehy v knihe, viacjazyčné osoby spravidla ovládajú jednotlivé jazyky na rôznej úrovni, keďže si ich osvojovali za rôznym účelom a v rôznych situáciách. "Mnohí bilingvisti ovládajú jeden z dvoch či troch jazykov len slovom, a nie aj písmom.
Bratislavčanom, ktorí sa učili po slovensky už takmer v dospelosti, museli často s písanou slovenčinou pomáhať ich deti.” Ak sa niekto naučil po maďarsky od susedov na ulici, sotva siahol po Petőfim v origináli. Spisovnú nemčinu často nahrádzal dialekt. "Na Zuckermandli a na Schlossbergu (historické štvrte v bratislavskom Podhradí) sa hovorilo podobne ako vo Viedni, v Ottakringu, len ešte trochu škaredšie. Moja mama hovorila takouto nemčinou vždy, keď k nám prišiel inštalatér. Vo vzdelaných kruhoch sa však nemecky hovorilo spisovne,” povedala Judit Mayer.
Obdiv zahraničia
To, čo bolo pre strednú Európu samozrejmosťou, privádzalo cestovateľov z monolingválnych regiónov do údivu. Najmä Angličanov fascinovala jazyková pestrosť starého Prešporka. Lekár John Paget si pri jeho návšteve v tridsiatych rokoch 19. storočia poznamenal: "Bolo zvláštne počuť tie rôzne pozdravy okoloidúcich. Siahali od jednoduchého ,Wie geht's‘ nemeckého obchodníka až po nafúkané ,Servus, domine spectabilis‘ katolíckych kňazov. Maďar si zvyčajne vystačí so ,Servus, barátom‘, zmiešaninou latinčiny a maďarčiny. Medzi duchovnými slúži latinčina občas ešte ako dorozumievací prostriedok, medzi šľachticmi sú najbežnejšie maďarčina a nemčina, medzi dámami nemčina a francúzština. Obchodníci hovoria prirodzene jazykom ľudu, medzi ktorým sa pohybujú.”
Istý novinár v roku 1920 pre Bratislavaer Zeitung am Abend napísal: "Pre príslušníkov najmladšej generácie Bratislavčanov sú všetky tri jazyky bežné v rovnakej miere. Istý čašník ma oslovil po nemecky, a keďže si moje mlčanie zle vyložil, pokračoval maďarsky a na záver si odpovedal česky. Tento čašník je symbolom mesta.” Jazykovou atrakciou pre návštevníkov z cudziny boli aj zasadania uhorského snemu. Súboje poslancov sa až do roku 1844 zvádzali v latinčine, úradnom jazyku Uhorska.
Po negatívnej skúsenosti s maďarizáciou a po druhej svetovej vojne sa maďarčina a nemčina stali jazykom nepriateľov. Viacjazyčnosť sa pripisovala buržoáznym živlom. Znalosť týchto jazykov diskvalifikovala Bratislavčanov nielen etnicky, ale aj triedne. Cudzie jazyky ako súčasť každodennej spontánnej komunikácie v rodine či na verejnosti sa stali až na výnimky tabu.
Bolo mi to ganz egal
Bývalá lekáreň U Salvatora oproti Dómu svätého Martina, alebo ako Bratislavčania hovoria, dómkostolu, je jednou z mála zachovaných jazykových pamiatok, ktoré na verejnosti pripomínajú viacjazyčnosť prvorepublikovej Bratislavy. Nápisy Lékárna, Apotheke a Gyógyszertár boli pozvánkou pre okoloidúcich bez ohľadu na to, akým jazykom hovorili. „Choď preč, lebo mi odplašíš zákazníkov,” hovorieval pred rokom 1918 lekárnik Izák svoje českej manželke, ktorá štebotala zmiešanou česko-slovenčinou. Vedel, že pri bratislavských "kunčaftoch“ so slovenčinou ďaleko nezájde. Krátko po vojne sa Izákovcovm v tomto dome narodila dcéra Berta. "Za mojej mladosti boli názvy ulíc trojjazyčné. Langegasse, Dlhá ulica a pod tým Hosszú utca. Bývali sme na treťom poschodí domu, ktorý patril majiteľovi lekárne,” spomína Berta, ktorá by sa tento rok dožila 97 rokov. Od mamy, ktorá sa narodila neďaleko Prahy, sa naučila česky, nemčinu zvládla vďaka služobnej Mici z Devína a francúzštinu sa naučila v jazykovej škole Berlitz.
Deväťdesiatdvaročná Rosina Stolárová pochádza z vinohradníckej rodiny. Vinohradníci patrili k tradičným skupinám, obývajúcim Bratislavu po stáročia. Mali vlastné zvyky a kvôli ich nemeckému dialektu ich mnohí Bratislavčania častovali posmešne prezývkou "kraxlhuber”. "Rodičia na nás nemali veľa času. Starala sa o nás Rózsika zo Žitného ostrova. Visela som jej na sukni, aj maďarské modlitby som odriekala spolu s ňou. Rovnako som ovládala kuchynskú nemčinu aj maďarčinu. Bolo mi to jedno – ganz egal,” spomína.
Občas prichádzalo ku kurióznym situáciám. "Istá respondentka uviedla, že ich domácim jazykom bola maďarčina, hoci to nebol materinský jazyk ani jedného z rodičov. Dokonca jej otec, uvedomelý Slovák, nemal Maďarov veľmi v láske. Jeho manželka, bratislavská Nemka, však po slovensky nevedela a on zase neovládal nemčinu. Nezostávalo im nič iné, ako hovoriť spolu tým jazykom, ktorý sa obaja naučili v škole za Rakúsko-Uhorska. Nebyť maďarizácie, asi by nikdy nenašli spoločnú reč…” konštatuje Jozef Tancer.