U nás taká obyčaj 3: Ide jar, kedyže tu bude...

Denník Pravda prináša seriál, folklórny kalendár U nás taká obyčaj. Každý mesiac v ňom priblížime tradičné ľudové zvyky, ktoré sa viažu k danému obdobiu. Okrem tých, ktoré ešte aj dnes ožívajú v rôznych kútoch Slovenska, ponúkneme i menej známe, dokonca aj zabudnuté. Dnes sa pozrieme na zvykoslovie spojené s príchodom jarného obdobia.

19.03.2017 07:00
vynášanie Moreny, Horné Plachtince Foto:
Vynášanie Moreny v Horných Plachtinciach.
debata

Nová jar prichádzala každoročne, ale nie vždy a všade rovnako. V takýto čas sa na slniečkom prehriate priedomia posadili najstarší z našich rodov, aby zaspomínali na jar svojej mladosti. Príchod jari neboli len spevy, zvyky a obyčaje, ale predznamenal aj čas práce.

„Lenivosť a psota, to sú sestry,“ vravievali naši predkovia. Pred jarnými prácami sa preto umývali v studenej potočnej vode, pred prvou jarnou orbou pripravovali zbožie na siatie. Do osiva vkladali aj omrvinky zo štedrovečerného stola. Každé vrece posvätila gazdiná svätenou vodou.

Prvý siali jarný ovos. To už niekoľko dní vysoko pod oblohou zaznievala škovránčia pieseň. Keď oráč prišiel na pole, skôr ako začal orať, vzal si z domu chlieb, svätenú vodu a vajíčko. Kľačiac sa pomodlil, svätenou vodou posvätil pluh a záprah. Bičom urobil pred záprahom vo vzduchu kríž a až potom vyoral prvú brázdu, ktorá musela byť vždy oproti vychádzajúcemu slnku. Do nej vkladala gazdiná smidku chleba, cesnak a omrvinky z vianočného stola. Keď bolo zrno zasiate, gazda si kľakol tvárou k roli a po modlitbe ju prežehnal. Takto nám popísal Ján Moletka zo Žaškova.

Čistenie studničiek i gúľanie mrváňa

Medzi prvé roboty patrilo po našich dedinách čistenie lúk a studničiek. „U nás sa vravelo, že jar musí vstúpiť na čistú roľu a lúku“, porozprávala Anna Koleničová z malej dedinky Tŕnie pri Zvolene.

„V prvú jarnú nedeľu po omši sa zišla mládež. Chlapci niesli v rukách nové, malé drevené plôtiky. Dievčatá zase hrable a krčiažky na vodu. Keď prišli k studničke, vyčistili ju a chlapci okolo nej založili nový drevený plôtik, čo znamenalo, že studnička je vyčistená. Nakoniec dievčatá nabrali z nej vodu a všetci sa z nej nielen napili, ale sa ňou aj umyli," zaspomínala si pani Koleničová.

Pripojila aj ďalší krásny, dnes už pomaly zabudnutý zvyk – gúľanie mrváňa. „Gazdiná upiekla okrúhly koláč, ktorý volali mrváň. S ním po omši išla do poľa celá rodina. Na poli po zasiatych oziminách deti kotúľali mrváň vraj preto, aby bola dobrá úroda. Pri gúľaní mrváňa gazda hovoril: Gúľ mrvánik do hája a pšenička do štála,“ opísala.

Len čo jarné slniečko začalo viac hriať, vybehli na lúku dievčatá, hrali sa rôzne hry a spievali: „Dajže, Bože, toho, čo dávno nebolo, slniečka teplého, z neba vysokého.“ Chlapci zašli do neďalekej vrbiny, aby si narezali vŕbu na svoje píšťalky.

Slniečko, príď na moje líčko - Liptovská Lúžna.
Vynášanie Moreny v Horných Plachtinciach.
+5Strojenie Moreny v Hladovke.

Smrtnú nedeľu volali aj Šúlková

Atmosféru prichádzajúcej jari v Liptovskej Lúžnej priblížila pred rokmi vedúca detskej folklórnej skupiny učiteľka Mária Sálusová: „Najskôr museli dievčatá pripraviť Morenu. Už niekoľko dní pred Smrtnou nedeľou pripravili zo slamy postavu ženy, nastokli ju na žrď a pekne obliekli do nášho kroja. Na Smrtnú nedeľu chodili s ňou po celej dedine so spevom. Pri tom museli dávať pozor, aby ju tvárou neobrátili na dom. Ak by sa tak stalo, dom by mohlo postihnúť nešťastie. Keď obišli celú dedinu, zaniesli ju potom k potoku. Tam ju vyzliekli, zapálili a hodili do vody."

V Liptove Smrtnú nedeľu volali tiež Šúlkovou, lebo na obed sa v tento deň varili dlhé a hrubé šúľance, aby také boli aj obilné klasy.

V Spišskej obci Kľuknava túto postavu volali Šmertka. Pri jej nosení dievčatá spievali: „Ide Šmertka z kudeľú, na tú Smrtnú nedeľu. A ty nová jar, kravám daj, na voly a kone tiež nezabúdaj.“ Na strednej a dolnej Orave chodili v rovnaký čas s Marmorienou. Zvláštnosťou bolo, že tu chodili po dedinách aj chlapci, ktorí nosili Ďatka, postavu zo slamy, oblečenú do mužských šiat. Pri jeho nosení spievali: „Nosíme my Ďatka, čo po poli ľapká. Aj my takí budeme, keď ho nosiť budeme.“ Chlapci občas zastali a jeden z nich sa pýtal: „A koľko mu dáme?“ Koľko chlapci zahlásili, toľko mu palicami o chvíľku naložili na chrbát.

Jar vítala na Spiši nevesta

Zaujímavými zvykmi vítali jar na Spiši. Ako to bolo v dedinke Vrbové, si zaspomínala vedúca detskej folklórnej skupiny učiteľka Mária Chamilová: „Jedno z dievčat obliekli za nevestu. V rukách držala malú ozdobenú jedličku. Nevestu volali kráľovná, a preto ju nosili chlapci na rukách. Pri vstupe do domu odriekali: „Neopúšťajte našu pani kráľovnú, vzali jej muža na vojnu. Nemá sa ako živiti, musí po dobrých ľuďoch choditi.“ Dostávali za to vajíčka, z ktorých večer spravili dievčatá praženicu a pozvali aj mládencov, aby sa spoločne zabavili. Morena ako symbol odchádzajúcej zimy mala na Slovensku niekoľko názvov. V rôznych regiónoch ju volali aj Marena, Marejna, Marmoriena, Šmertka, Barboriena, Špitolena či Kyselica.

Prútiky, maňušky aj kozičky

Blížiace sa teplejšie jarné a letné obdobie symbolizoval zelený vyzdobený konárik, ktorý dievčatá nosili na Kvetnú nedeľu. „Dievčatá už v sobotu vyzdobili pekný zelený konár farebnými stužkami a kraslicami. V nedeľu s ním chodili po dedine, hovorilo sa, že chodia s Lesolou, novým letom. Zastavili sa pred každým domom, zaspievali, a potom zavinšovali: „Doniesli sme vám, tento zelený máj, nové mladé leto. Ej, vtáčku, vtáčku, čože mi tak šteboceš, či ťa zima trápi.“ Gazdiná ich privítala a odpovedala: „Ďakujem pekne za spev a tu máte odmenu, vajíčka. Aby ste mali toľko frajerov, koľko máte v skrini tanierov. A bodaj by ste mali za belčov žita a za palitu detí,“ opísala zvyky v Kozárovciach vedúca folklórnej skupiny Praslica Mária Ďurovčíková.

Smrtná a Kvetná nedeľa boli spojené s rôznymi obradmi. Na Kvetnú nedeľu sa v kostole posväcovali vŕbové prútiky. Kňaz ich svätil modlitbou, kadidlom a svätenou vodou. Prútiky mali po Slovensku niekoľko názvov. Hovorili im bahniatka, púzalky, maňušky, búziky či kozičky. Posvätený konárik mal chrániť dom pred búrkou, okiadzali ním chorých, vyháňali dobytok a ovce na prvú pašu.

Matky nosievali na Kvetnú nedeľu svoje malé deti do kostola, aby sa naučili skoro hovoriť. V tento deň mládenci obdarúvali svoje dievky vetvičkou bahniatok. Čím bola vetvička dlhšia, tým mala byť väčšia aj láska. Odmenou pre chlapca bola vyšívaná košeľa alebo ručník.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #folklór #ľudové zvyky #tradície #U nás taká obyčaj