Architekti sú režiséri krásnej krajiny

, 18.03.2017 08:00
Ivana a Peter Paseční, architekti
Ivana a Peter Paseční, architekti, ktorých tvorba vyjadruje súlad prírody a urbanizovanej krajiny. Autor: ,

Vzhľad slovenskej krajiny sa závratne mení. Nové sa rodí živelne a často nekomunikuje s priestorom, ktorý ho obklopuje. Máme však mladých krajinných architektov, ktorí vedia zosúladiť prírodu a urbanizovanú krajinu. Tridsiatnici Ivana a Peter Paseční sú nádejou slovenskej krajinnej a záhradnej architektúry.

Ivana a Peter sa spoznali na univerzite v Nitre, zaľúbili sa a vytvorili nerozlučnú dvojicu. Ona je temperamentná, rozhodná východniarka z Dlhého nad Cirochou. Kraj poznačený siločiarami vyhasnutej vihorlatskej sopky si vieme predstaviť aj podľa rozhlasových správ o počasí. V neďalekej Kamenici nad Cirochou je meteorologická stanica.

Peter pochádza z Liptova. Vyžaruje z neho pokoj, vyrovnanosť, ale aj energia. Keď sa v lúčoch lásky preťali životné cesty Petra a Ivany, akoby z logiky veci samej vytvorili ateliér 2ka. Názov 2ka vyjadruje Petrov a Ivanin príbeh. Tvoria tandem, v tvorbe ktorého sa prirodzene prelína mužský a ženský prvok. Nedávno sa stali víťazmi 2. ročníka celoslovenskej súťaže Záhrada roka i Park roka, a to mali ešte horúce želiezko prihlásené v súťaži Detail roka.

Záhrada ako prírodná oáza

V okolí Bratislavy a veľkých slovenských miest vyrastajú nové domy a vily ako huby po daždi. Satelity sú odrazom bohatnutia a zmýšľania úspešných vrstiev slovenskej spoločnosti. Stavby sú neraz zbytočne okázalé, akoby chceli ešte raz potvrdiť silné majiteľovo ego. Zároveň ho chcú ukryť, veď takmer všetky sú obohnané vysokými plotmi.

Jedna z mnohých veľkoryso riešených novostavieb v Záhorskej Bystrici sa vymyká tomuto pohľadu na svet. Dom sa pred ulicou neuzamkol, pozdravuje ju zeleným plotom, aký si zvyknú vysádzať pred svoje obydlia Flámi či Škandinávci. Skutočným klenotom tohto príbytku je záhrada, ktorej priateľskú komunikatívnu podobu pridali Ivana a Peter Paseční.

Záhrada vznikla spolu s domom, ale keď sa doň majiteľ nasťahoval, niečo mu v nej chýbalo. Estétsky priestor bol krásny, ale bez duše. Keď prikúpil pozemok, pochopil, že celý priestor treba redizajnovať.

Práve v tom čase vyšla Ivane Pasečnej v časopise Atrium úvaha o modernej záhrade. Zamýšľala sa nad tým, čo všetko môže dať záhrada súčasníkovi, ktorý sa denne musí vyrovnávať s vysokým pracovným tempom, so stresom z dopravy a s množstvom iných ľudských napätí. Záhrada v chápaní Ivany Pasečnej predstavovala prírodnú oázu, akýsi očistec unavenej mysle a tela, studňu zdravia, pohody a krásy, kde človek unavený zhonom všedného dňa ožije.

Krátko po vyjdení článku sa ozval majiteľ záhrady v Záhorskej Bystrici. Ukázal Pasečným svoj domov a dohodli sa na úprave záhrady. Ivana si spomína na nadšenie, ktoré ich ovládlo. "To nesmieme pokašľať, je to naša životná šanca,“ vravela Petrovi, keď sa autom vracali od klienta, s ktorým uzavreli zmluvu na, nazvime to, poľudštenie záhrady. Nechcelo sa im veriť, že ich malá začínajúca firma so sídlom "kdesi na východe“ dostala takúto zákazku.

Hľaď vždy poza plot

Peter a Ivana však neboli začiatočníci, ale architekti, ktorí už počas štúdií a hneď po nich nazbierali veľa cenných skúseností v západnej Európe. Peter sa dostal cez program Erazmus na mníchovskú univerzitu. Pobyt, ako vraví, mu otvoril oči, pridal rozhľad a naučil ho pracovať v tíme. Mladý Slovák sa stal jeho organickou súčasťou, keď dokázal obhájiť svoje riešenie.

Po skončení nitrianskej univerzity sa Peter s Ivanou vydali na tovarišské cesty po Európe. Pracovali vo Švajčiarsku, v Španielsku, Írsku. Peter spomína na prácu v Lausanne v tíme Američana Craiga Verzoneho, ktorý ho naučil "hľadieť poza plot záhrady či poza hranice sídliska, spolupracovať s profesiami, ktoré dotvárajú úmysel krajinného architekta“.

Záhradu navrhli Paseční ako oázu pôvodnej...
Záhradu navrhli Paseční ako oázu pôvodnej slovenskej prírody.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív 2ka

V roku 2008 prišla svetová hospodárska kríza, firmu, kde pracovali mladí Slováci, do roka zavreli a oni museli premýšľať, ako ďalej. Peter s Ivanou sedeli v pražskej pivárni a dumali, že si založia firmu. Dali jej názov vyjadrujúci ich identitu – 2ka. Dvojka v súkromí a zároveň dvaja krajinní architekti. Začínali skromne, urobili zopár projektov pre príbuzných, známych a potom prišla životná ponuka zo Záhorskej Bystrice.

Objednávateľ sa spoľahol na svoj inštinkt, hľadal slobodných tvorcov, ktorí pochopia jeho túžby a urobia zo záhrady priestor, ktorý bude svojimi zákutiami intímny, poskytne miesto a nerušené útočisko mladším aj starším členom rodiny, bude zábavný aj upokojujúci. Nezvyčajne veľká polhektárová rozloha, áno, záhrada má celých päťtisíc štvorcových metrov, bola hodenou rukavicou, ktorú Peter s Ivanou zdvihli a s ľahkosťou nadaných tvorcov si s ňou poradili.

Jadrom projektu Pasečných sa stala terasa spájajúca dom so záhradou. Odtiaľto sa otvára pohľad do zdanlivo nekonečného, inteligentne členeného zeleného priestoru. Svoje prirodzené miesto v nej má aj dvadsaťmetrový plavecký bazén. Architekti vyzdvihli vodu ako živý prvok záhrady a vrátili jej postavenie jedného z kľúčových prírodných živlov. Pri pohľade z terasy sa voda v bazéne zrkadlí a stráca kdesi v zelenom horizonte malokarpatského lesa. V zrkadle hladiny sa odrážajú koruny stromov aj "pobrežné“ rastliny. Je to dielo človeka rešpektujúce a oživujúce ducha prírody.

V stopách prvého tvorcu krajiny

Ivana Pasečná vraví, že záhradu sa usilovali koncipovať ako prirodzenú malokarpatskú krajinu vrátane lesa, ktorý tvorí prirodzenú kulisu zeleného chotára Záhorskej Bystrice. "Hľadali sme harmóniu s tým, čo urobil Stvoriteľ, prvý krajinný architekt. Nechceli sme používať nič umelé, čo nie je súčasťou krajiny, ale prirodzené druhy drevín. Nemáme radi tuje ani iné cudzokrajné dreviny, ktoré prinášajú rôzne choroby do nášho prostredia a s nimi netušené riziká.“

Peter Pasečný si pochvaľuje spoluprácu s objednávateľom projektu. "Stretli sme rozhľadeného človeka, ktorý mal racionálne pripomienky, netúžil po okázalej veľkoleposti, chcel mať záhradu prírodnú, so zákutiami pre dospelých, športoviskami pre deti, s ohniskom, kde by sa sústredila rodina a jej návštevy.“

Neďaleko bazénu umiestnili záhradný pavilón – vínnu pivnicu, ktorú projektovali architekti Siebert + Talaš. Nad pivnicou je letná kuchyňa s paravánmi, z ktorých sa otvárajú nové výhľady do záhrady i krajiny.

Všetko pôsobí prirodzene, pretože to bolo dobre premyslené. Deti tu majú hojdačky aj šmýkačky, basketbalový kôš aj malé futbalové ihrisko. Je to záhrada pre deti, mládež aj dospelých, záhrada napĺňajúca ľudské túžby primerane veku a potrebám človeka.

Zeleninový kút v okrasnej
		záhrade.
Mohutný
		trs trávy ako zelený
		vodopád.
+7Dom v Záhorskej
		Bystrici pozdravuje
		ulicu...

Peter Pasečný vyzdvihuje, že záhrada kráča v ústrety prírode. Vietor, častý návštevník Záhorskej nížiny, sa tu opiera do stebiel trávy, ktorá tvorí prirodzenú súčasť biotopu Záhoria, práve tak ako brezy či liesky. V zeleni záhrady sa však nájde aj niečo neobyčajné, je to strom muchovníka. Na jar je obsypaný bielymi kvetmi, ktoré sa po odkvitnutí premenia na drobné chutné plody pripomínajúce čučoriedky. Záhrada je plná tajomstiev, príjemných prekvapení aj dobrôt.

Architekti pripomínajú filmových režisérov. Ešte film nie je na svete a oni už vidia, ako plynú jednotlivé obrazy. Predstavivosť a obrazotvornosť je veľký dar, ktorý nemá každý z nás. Lenže jedno je dielo načrtnúť, nakresliť a druhé premeniť na skutočné živé. Realizáciu úprav záhrady zverili Paseční firme Petrových rodičov.

"My iba kreslíme. Je nevýhodou robiť aj realizáciu, pretože to zvádza k zjednodušovaniu vecí. Pravdupovediac niekedy sme mali s otcom tvrdé debaty, ale dospeli sme k zhode. Presvedčili sme ho, že musíme zariskovať, keď chceme dosiahnuť očakávaný výsledok,“ vracia sa k premenám záhorskobystrickej záhrady Peter Pasečný.

Tráva ako hegemón Digital parku

Sú diela, ktoré znamenajú medzník vo vývoji tvorcu. Záhrada dala Pasečným krídla a s rozletom mysle sa zmocnili aj ďalšieho projektu. K spolupráci na tomto diele ich oslovil slovenský architekt pôsobiaci v Londýne Igor Marko. Na pravej strane Dunaja v bratislavskej Petržalke vyrástol pred časom súbor moderných budov Digital Park. Naoko všetko bolo ako zo škatuľky, a predsa miestu, kde pracovali stovky zväčša mladých ľudí a križovali ho aj obyvatelia neďalekého sídliska náhliaci sa do Auparku, chýbala emócia. Absentoval duch miesta, genius loci, vysielajúci podnet, ktorý by vytiahol ľudí z kancelárií na vzduch a okoloidúcich prinútil spomaliť krok.

Ivana Pasečná hovorí, že keď sa do mesta, ktorému vládne betón, kov a sklo, vráti v nejakej podobe príroda, ozdraví to ľudskú myseľ a vytvára pradivo aktívnych sociálnych väzieb. Keď Pasečným investor ponúkol priestor pred Digital parkom na zhumanizovanie, chvíľu váhali, akým smerom sa majú vydať. Jedno im však od začiatku bolo jasné: z jednoduchého trávnika treba urobiť niečo, čo sa hýbe, mení farby, vysiela podnety a rozochvieva ľudské zmysly.

Mohutný trs trávy ako zelený vodopád.
Mohutný trs trávy ako zelený vodopád.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív 2ka

Hlavným kompozičným prvkom verejnej záhrady pred Digital parkom sa stala tráva. Nie nakrátko pristrihnutá trávniková, ale trsy mohutnej trávy vysokej ako zrelé obilie, ktorá sa vo vetre vlní ako more. Oceán trávy fascinuje obrazcami, ktoré do nej maľuje vietor čeriaci vody neďalekého Dunaja. Odrazu priestor dostáva nových obyvateľov v podobe koncertujúceho hmyzu. V malom údolí vznikol amfiteáter, je tu minigolfové aj petangové ihrisko, miesto na piknik a od tlaku civilizácie oslobodzujúca trá­va.

Slovensko je krajinou štyroch ročných období a mohutná tráva výborne indikuje, aké ročné obdobie práve prežívame. Je zelená aj od slnka zlatistá, jej steblá postriebri inovať zmrznutej hmly a inokedy obalia vločky snehu jemným páperím. Tráva ako dekor mestskej krajiny, ale aj nástroj psychohygieny, zdroj toho, čomu sa po anglicky hovorí wellbeing a po slovensky jednoducho pohoda. Priestor nadobudol ducha, dokázal vytiahnuť ľudí od obrazoviek počítačov, tu vypnú, ponoria sa do iného sveta a keď sa vrátia naspäť k pracovnému stolu, myseľ pracuje lepšie, pretože ju ovlažil dúšok prírody.

Park pred Digital parkom pritiahol k sebe pozornosť odborníkov. Najprv prišla nominácie do súťaže CE-ZA-AR, ktorú organizuje Slovenská komora architektov, a potom prvenstvo v súťaži Park roka, ktorú vyhlasuje Spoločnosť pre záhradnú a krajinnú architektúru. Na Slovensku máme 1 800 autorizo­vaných architektov, ale štatút autorizovaného krajinného architekta majú zatiaľ len 60. Aj toto číslo hovorí o postavení krajinných architektov v spoločnosti – akoby sme si ešte len začínali uvedomovať význam a prínos ich práce pre krajinu.

Kdeže sú osvietení investori

Zoltán Balko, predseda Správnej rady Spoločnosti pre záhradnú a krajinnú architektúru, ktorý bol jedným z hlavných iniciátorov súťaže Záhrada roka, Park roka a Detail roka, hovorí o doteraz nedocenenom poslaní krajinnej architektúry na Slovensku. Zdá sa však, že svitá na lepšie časy. Spolu s talentovanými krajinnými architektami sa objavujú rozhľadení investori – zatiaľ viac súkromní ako verejní.

Súťaž vysiela podnety nielen smerom k architektom – tvorcom záhrad a parkov, ale prihovára sa aj ich partnerom, ľuďom, ktorí si zakladajú či zveľaďujú záhrady, ale aj a či najmä starostom a primátorom slovenských obcí a miest. Parky, a vôbec to, čomu hovoríme verejná zeleň či verejný priestor, čakajú na citlivú ruku krajinných architektov.

Zoltán Balko trafil klinec po hlavičke, keď povedal, že doháňame deficit zdedený po predchádzajúcom režime, pre ktorý bolo dôležité, aby ľudia mali kde bývať, eventuálne zaparkovať pred domom a na ostatné zväčša nebol čas ani peniaze.

Nová doba priniesla eurofondy, ale nepriniesla automaticky krajšiu tvár miest a obcí. Balko vraví, že dnes máme vďaka európskym peniazom možno tretinu obcí s obnovenými verejnými priestormi. Ale ako vyzerajú? Pseudonámestia, plochy urobené neodborne a nevhodne, čo sa na vidiek jednoducho nehodia. "Dediny majú kruhové vydláždené plochy, trefne prezývané heliporty. Keď sa opýtame starostov, či sa im a občanom páčia, odvetia: Nie, ale zvykneme si,“ pripomína súčasnú realitu Zoltán Balko.

Nuž nemusíme si zvykať, pokiaľ dáme príležitosť tým, čo veci rozumejú. Už máme na Slovensku architektov, ktorí vedia citlivo spojiť krajinu s urbanizovaným priestorom, vytvoriť park a záhradu, ktorá vyjadrí ducha krajiny a nás samých.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#záhrada #urbanizácia #architektúra #architekti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk