Vojna je aj túžba po čokoláde, píše Astrid Lindgrenová

Astrid Lindgrenová si počas druhej svetovej vojny viedla denník: o vývoji situácie, o postoji jednotlivých krajín k Hitlerovi, o svojich názoroch na to všetko. K „vodcovi“ od počiatku cítila odpor, pohŕdanie, nenávidela a ironizovala ho. Válečné denníky 1939 -1945 práve v češtine vyšli vo vydavateľstve Slovart. Kniha slávnej švédskej spisovateľky je originálnym pohľadom na svet, ktorý sa hrozivo zbláznil. Ale – keďže ju písala budúca autorka Pipi Dlhej pančuchy - je to aj zábavné čítanie.

02.04.2017 07:00
debata
Astrid Lindgrenová Foto: Z archívu SVENSKA DAGBLADET
Astrid Lindgrenová Astrid Lindgrenová

Muž by asi do vojnových denníkov nevložil povzdych, že sa nedá zohnať čokoláda, maslo či vajcia. Astrid Lindgrenová o tom píše, lebo mladé gazdinky musia cez vojnu variť, a to sa jej tiež týkalo. Mala dve deti, muža, viedla domácnosť. Chvíľami bola zúfalá, chvíľami vďačná, že žije vo Švédsku, kde sa priamo nebojovalo a navyše – jej rodičia bývali na vidieku, mali farmu a mohli ju zásobovať mäsom a vajíčkami.

Glosuje a soptí

Keď vypukla druhá svetová vojna, mala Astrid tridsaťdva rokov a ešte netušila, že raz napíše svetoznámu Pipi Dlhú pančuchu. Písať sa jej však už chcelo, a tak zaznamenávala to, čím žila. Žiaľ, bola to vojna, ale ako dobre, že o nej písala! Zošity dlho ležali kdesi odložené v koši na bielizeň, a tým získali novú hodnotu – s odstupom času potvrdzujú, ako jasnozrivo autorka situáciu vnímala a ako správne ju hodnotila. Servítku si pred ústa nedávala, keďže išlo o súkromné poznámky, ani sa nijako neštylizovala. Sú to zároveň poznámky gazdinej, matky, mladej ženy, ktorá je zaľúbená do svojho muža.

Úprimne sa – bokom od hlučného davu – čudovala, že Hitler má čoraz viac prívržencov, že ľudia vojne nedokázali zabrániť, že sa nepoučili z dejín! Je až zarážajúce, že literárny osud posiela k verejnosti tieto Lindgrenovej denníky práve dnes, keď je situácia vo svete veľmi podobná. Akoby to bola nejaká veľká réžia „boha histórie“, že tie denníky z koša na bielizeň vytiahol a posiela ich ako akési varovanie. Umožnil, aby sa k rozvášneným ľuďom prihovorila žena, ktorá má všeobecnú dôveru a môže trocha prehlušiť hlas rôznych súčasných psychopatov a nedoukov, ktorí tak veľmi pripomínajú vtedajšie časy.

Naostro

Lindgrenová vo svojom denníku soptí, rozhorčuje sa a nadáva Hitlerovi i štátnikom, ktorí konajú inak, ako by podľa nej mali. Je to samá polemika s dobou, ale sú tam aj vtedajšie vtipy a jej komentáre sú svieže a konkrétne. Do zošitov si lepí aj výstrižky z novín, fotografie a iné dôkazy toho, že vojna vždy niekomu vyhovuje. Mnohým sľubuje, že vyrieši ich problémy a kto by sa toho nechytal? Toto je síce známe, ale Lindgrenová je autentická. Práve vďaka tomu, že nebola ani političkou, ani novinárkou, písala o vojne tak spontánne a intímne, ako iné ženy píšu o láskach a rodine. Vznikol tak jedinečný text, ktorý má ešte jednu zaujímavosť – vďaka cenzúre táto autorka všetko vedela.

Lindgrenová totiž počas vojny pracovala u istého kriminalistu, kde kontrolovala súkromné listy, prichádzajúce aj odchádzajúce z krajiny. Keďže bola vojna, robila sa normálna klasická cenzúra: Astrid listy nad parou rozlepovala, čítala a strategické informácie hlásila. Ak tam bolo niečo, čo ju – ako analytičku a budúcu spisovateľku – po ľudskej stránke zaujalo, prepísala si to na stroji a zaradila do svojho denníka. Citáty z listov a reprodukcie sú aj v knihe. Je to také zvláštne, ale získavala tým veľmi cenný materiál o tom, čo si ľudia o vojne myslia, ako ju prežívajú, ako trpia a ako zúria. Dnes je to svedectvo. A nebola by to Astrid, keby sa nezmienila aj o takých dôverných pasážach, kde vojaci, odlúčení od svojich žien, trpia nedostatkom sexu a samozrejme lásky. Čítala tam vraj neuveriteľné erotické pasáže. Čiže pozor – aj toto vo vojne hrozí! Potom sa znásilňuje a niekto sa tomu ešte čuduje.

zväčšiť Nemci popravili francúzskych... Foto: REPROFOTO: Andrea Davis Kronlund
Astrid Lindgrenová, záznamy Nemci popravili francúzskych zajatcov," Ralph Heinzen, 7. 9. 1941 (vľavo) a záznam o kapitulácii a konci vojny zo 7. mája 1945.

My sme ju veľmi nezaujímali

Niekedy Astrid priznáva, že píše do denníka až večer, že je unavená, ale na textoch to vôbec nevidno. Prejavila sa ako talentovaná spisovateľka a ako tvrdia vydavatelia, denníky vôbec nebolo treba redigovať. Písala s istotou a – ako potvrdili dejiny – nemýlila sa. Nie je vôbec sentimentálna, nežalostí, nevzdychá, pristupuje k vojne ako nejaká vojvodkyňa alebo dobrý stratég.  Sledovala na mape boje, postoje jednotlivých krajín, hodnotila politikov a ich činy, vojenské taktiky, osudy. Stredná Európa, myslím Česko a Slovensko, ju však veľmi nezaujímali.

Samozrejme, bola som zvedavá práve na to, či sa v jej spomienkach objaví aj Slovensko a ako bude hodnotiť vývoj u nás. Zmienka je však len o Československu, a to v súvislosti s Mníchovskou dohodou (jej miláčikom bol Chamberlain). Vyjadruje sa o tejto konferencii a zmluve pozitívne: všetci si mysleli, že ide o menšie zlo, že Hitler sa uspokojí a svetová vojna nebude. „Vadiť to mohlo asi len niekoľkým Čechoslovákom,“ napísala úprimne Astrid. Neskôr sa ešte s účasťou zmieňuje o tragédii Lidíc. Inak však píše zaujímavo o Maďarsku, Poľsku, Balkáne, ale najmä o škandinávskych krajinách, ktoré pozná najlepšie, s ktorými vojnu prežívali. V týchto pasážach sa našinec dozvie veľa nového.

Kritika hodnotí aj zmienky Lindgrenovej o prenasledovaní a likvidácii Židov. Jej zápisky potvrdzujú, že o ich tragických osudoch sa už vtedy vedelo. V zápise z roku 1941 uvádza: „Nedávno sa vo výklade kníhkupectva na Beridarebanskej ulici objavilo: Židom a položidom vstup zakázaný. Vonku sa zhromaždili rozhorčení ľudia. Boli pobúrení a štokholmský guvernér majiteľovi nariadil, nech ceduľu umiestni tak, aby ju nebolo z ulice vidieť.“

Rodina vo vojnových časoch

Lindgrenová teda vystupuje v denníkoch predovšetkým ako stratég a sudca, no celkom z jej textu nevymizla ani rodina, ani domácnosť a súkromie. Tento rozmer robí zápisky ešte zaujímavejšími a presvedčivejšími. Autorka trpí kvôli vojne, ale zároveň žije svoj život v neutrálnom Švédsku, kde sa priamo nebojuje a ani sa im tam až tak zle nevodí. Fíni im vraj závidia a pašujú si od nich napríklad aj tú čokoládu, ale aj obyčajný chlieb. Vo Švédsku sú potraviny na prídel, ale sú. Život je ako-tak stabilizovaný.

Astrid Lindgrenová s manželom Sturem doma, 1939. Foto: Foto zo súkromného archívu, autor neznámy
Astrid Lindgrenová Astrid Lindgrenová s manželom Sturem doma, 1939.

Autorka vníma aj ročné obdobia, opisuje krásu prírody, zaznamenáva oslavy rôznych sviatkov, píše o tom, ako sa deti učia, kde boli na prázdninách, ako plávajú, bicyklujú, lyžujú. Chvíľami akoby nebolo vojny alebo jej predzvesti. Napríklad zápis zo začiatku vojnových čias: „Večer som zašla za Annou Mariou a Stellanom. Za svitu splnu a s vôňou lipových kvetov a rozkvitnutého orgovánu v nose sme sa prechádzali štvrťou Stora Essingen.“ Ale zároveň sa pýta, či si človek na všetko zvykne a či jej ešte bude niekedy čudné, že pri vchode do ich domu visí ceduľka Kryt. Už im to pripadá prirodzené.

Astrid mala dve deti, manžela, rozvetvenú rodinu a veľa priateľov. O všetkých je v denníkoch zmienka. Ku koncu rozprávania sa dostáva do záznamov aj smútok a náznak osobných vzťahových komplikácií, ktoré občas zatienia aj hrôzy vojny a vtedy si ani nič nezapisuje. Dôvod žiaľu v denníkoch nevysvetľuje, ale z celkového životopisu spisovateľky sa dá usúdiť, že ide o problémy s manželom. Sture bol veľký fešák, úspešný muž, o ktorého sa zaujímali ženy a – neboli mu ľahostajné. Žil však príliš spoločensky, jeho problémom bol vraj aj alkohol, čo mu malo skrátiť život – zomrel onedlho po vojne, už v roku 1952.

S manželom mala Astrid dcéru Karin (dnes sa volá Nymanová a napísala zaujímavý doslov do publikácie), ktorá v zápiskoch vystupuje ako malé dievča. Cez ich vzťah poznávame Lindgrenovú ako vynikajúcu mamu. Prosí napríklad boha, aby na budúce Karinine narodeniny – vtedy mala šesť rokov – svet vyzeral inak a píše, čo dcéra dostala na svoj sviatok: „Servis na malinovku, pršiplášť, spodnú bielizeň pre bábiku Margaret, bábiku v kočiariku, striebornú lyžičku na čokoládu, peniaze…“ Sú to rozkošné podrobnosti a podobné uvádza aj na iných miestach knihy.

lindgrenovej deti Lars a Karin doma, 1941. Foto: Foto zo súkromného archívu, autor neznámy
Astrid Lindgrenová, deti lindgrenovej deti Lars a Karin doma, 1941.

Druhým dieťaťom Astrid Lindgrenovej bol syn Lars, ktorého mala ako devätnásťročná. Vtedy, ešte v rodnom kraji, začala pracovať v miestnych novinách a otehotnela so ženatým kolegom. Po spoločenskej stránke to bol v tom čase veľký prešľap, musela odísť z domu, presťahovala sa do Štokholmu, a keďže nemala na výchovu syna podmienky, dala ho k pestúnom. Keď sa neskôr vydala za Stureho Lindgrena, vzali si chlapca k sebe a Sture mu dal aj svoje meno. Podľa záznamov v denníku bola u nich veľmi dobrá rodinná atmosféra (kaziť sa to začalo až neskôr, ale ona stále svojho muža milovala a vytvárala mu zázemie). Astrid bola zaujímavá pekná žena, láskavá mama a mala veľký talent. Dokazuje to aj táto kniha – poznávame cez ňu inú tvár Astrid Lindgrenovej, ale aj inú tvár Európy, videnú jej očami.

Astrid opisuje aj oslavy Veľkej noci alebo Vianoc, rôzne rituály. Vždy opíše darčeky, jedlá, ktoré boli na stole – údené krevety, plátky z losa, smažené kurča, šalát zo sleďov, torty, sušienky, zmrzlina a podobne. Hovorí veľa o sebe, o svojich záľubách a vkuse, o podmienkach, v akých existovala. Počas vojny sa rodina aj presťahovala do krajšieho bytu – bol svetlý, vzdušný, každý mal svoju izbu. Muž sa stal riaditeľom automobilovej spoločnosti, a tak si pomerne dobre žili. Niekedy si to Astrid až vyčíta: Celý svet trpí a oni – hoci si tiež musia odriekať, sú na tom dobre. Aspoň teda pomáhajú. Astrid cíti so všetkými trpiacimi vo vojne a aj v tom sú denníky inšpirujúce.

Spolu s mierom prišla Pipi

Astrid až do konca sleduje v denníkoch vývoj vojnovej situácie, žije tým, ale zároveň po večeroch rozpráva Karin príbehy o Pipi Dlhej pančuche a začne si zapisovať aj tie. Koncom vojny ich ponúkla do vydavateľstva, ale prvé ponuku odmietlo. Pipi bola totiž na tie časy priveľmi odvážna literárna postava – drzá, neprispôsobivá, silná. To nebol ideál vzorného dievčatka. Sama Astrid o tom napísala vydavateľovi: „…Pipi Dlhá Pančucha, ako sami uvidíte, pokiaľ sa budete rukopisom zaoberať, nadčlovek v podobe dieťaťa, zasadený do celkom bežného prostredia. Vďaka svojej nadprirodzenej sile a ďalším okolnostiam je celkom nezávislá od dospelých a žije presne tak, ako ju baví. Pri stretnutí s veľkými ľuďmi má vždy posledné slovo.“ Dúfa, že vydavateľ bude Pipi naklonený, „súdiac podľa až nezdravej obľuby, ktorú si Pipi Dlhá pančucha v uplynulých rokoch získala u mojich vlastných detí a ich rovnako starých priateľov“.

Pipi Dlhá pančucha v podaní Inger Nilssonovej... Foto: SVENSK AB
pipi Pipi Dlhá pančucha v podaní Inger Nilssonovej vo švédskom filme z roku 1969.

Ďalej obhajuje svoj rukopis slovami: „Odovzdávam rukopis do vašich znalých rúk a môžem len dúfať, že nezburcujete sociálny úrad. Pre istotu by som asi mala upozorniť, že na mojich neskutočne vychovaných anjelikov nemala Pipi žiadny škodlivý vplyv. Chápali, že čudáčka Pipi nikdy nemôže slúžiť bežným deťom za príklad.“

Napriek vysvetleniam sa v prvom vydavateľstve Pipi zľakli, ale ďalší vydavatelia pochopili, že to je unikát. Keď Pipi vyšla, razom si získala sympatie a dnes ju pozná celý svet. Našťastie teda existujú nielen svetové katastrofy, ale aj svetové umelecké diela, ktoré šíria radosť a spájajú ľudí s dobrým vkusom. Dúfajme, že Pipi ovplyvnila už dosť generácií na to, aby zabránili ďalšej vojne. A možno niečo zmôžu aj tieto denníky.

Z vojenských denníkov Astrid Lindgrenovej

Astrid Lindgrenová, Válečné deníky 1939-1945 Foto: Slovart
Astrid Lindgrenová, Válečné deníky 1939-1945 Astrid Lindgrenová, Válečné deníky 1939-1945

1. september 1939
Ach! Dnes sa začala vojna. Nikto tomu nechce veriť. Ešte včera popoludní sme sedeli s Elsou Gullandrovou vo Vasovom parku, deti pobiehali okolo, hrali sa a my sme bodro nadávali na Hitlera a zhodli sa, že rozhodne žiadna vojna nebude – a dnes! Skoro ráno Nemci vybombardovali niekoľko poľských miest a prenikajú do Poľska zo všetkých smerov. Dlho som odolávala škrečkovaniu zásob, ale dnes som nakúpila trochu kakaa, čaju, draselného a toaletného mydla a ešte pár ďalších vecí.

Na všetkých a na všetko usadla desivá tieseň. Rozhlas v pravidelných odstupoch vysiela celodenné spravodajstvo. Mnohí dostali povolávací rozkaz k nástupu do vojenskej služby. Bol vydaný zákaz vedenia súkromných vozidiel. Bože, pomôž našej úbohej, šialenstvom zmietanej planéte!

14. jún 1940
Dnes večer pouličné plagáty hlásali: „Vlajka s hákovým krížom zaviala na Eiffelovej veži.“ Nemci sú v Paríži. Čakali na nich prázdne ulice a bombardovaním vymlátené okná. Byť Parížanom musí byť ťažké. V Berlíne zo všetkých síl vyzváňajú zvony a vlajú vlajky.

1. septembra 1940
Dnes je to rok, čo sa začala vojna. Začíname si zvykať. Zvlášť, ak nemusíme žiť na mieste, kde bez prestania pršia bomby.

12. mája 1942
Tiež čakáme na dážď. Pokiaľ sa nad nami Pán nezmiluje a nedopraje nám tento rok dobrú úrodu, dostihne hlad i nás – to je viac než isté. Už takto je celkom ťažké vymyslieť, čo uvariť, aj keď v porovnaní s ostatnými sa máme kráľovsky.

3. jún 1943
V novinách sa písalo, že v Aténach už hladom zomrelo celkom 100-tisíc ľudí. V najhoršom období to bolo až 1 600 za deň. Vo Švédsku sa však máme, pokiaľ ide o jedlo, pozoruhodne dobre a navyše sa to nápadne zlepšuje. Mäsa je dosť, aj bravčové, a z ničoho nič sa dajú kúpiť tiež ryby, takže zrušili prídely. Byť ženou v domácnosti nie je momentálne nič zložité. Jediný problém je s maslom.

Štedrý deň roku 1942
Na jeseň vyšla kniha, napísal ju Čech. Volá sa Mŕtvi uvidia a je to opis vyhladenia českej dediny Lidice po atentáte na Heydricha… Neviem, nakoľko vierohodné sú správy z tej knihy, ale ak je pravdivá hoci len polovica, dopustili sa Nemci takého krvipreliatia, čo bude na večné časy kričať k nebesám. Nakoniec vyhodili celú dedinu do vzduchu, po 24 hodinách na tom mieste nezostalo nič, čo by pripomínalo, že tam stávala mierumilovná dedina a mierumilovní obyvatelia.

A toho sa dopustil národ, ktorý je autorom Tichej noci.

4. apríl 1944
Dnes je to 13 rokov, čo som vydatou paňou. Spanilá nevesta však stále musí ležať v posteli, čo začína byť trošku jednotvárne. Ráno je to dobré, to dostávam do postele čaj a sendvič s údeným a navyše mi ešte ustelú a upracú, ale večer je to neznesiteľné, to si na nohu musím dať teplý obklad, akurát ma to svrbí, Sture spí a mne sa zaspať nedarí. Čítam si O údele človeka od Maughama a píšem Pipi Dlhú pančuchu.

Vo Fínsku to na mier nevyzerá. Práve v rozhlase beží program pre deti, takže nemôžem ďalej písať…

29. apríl 1945
V dnešné nedeľné ráno nás prebudilo burácanie dažďa v odkvapoch a v novinách obrím písmom stálo: Nemci kapitulovali!

Nemci kapitulovali – konečne! Prečo to neurobili skôr, než sa celé Nemecko premenilo v ruiny a davy 10-, 12-ročných detí boli poslané na smrť!

Po prvý raz sme to počuli už včera večer v správach, Sture a ja, práve, keď sme sa venovali obvyklým sobotným záležitostiam. V poslednom čase kolovalo toľko zvestí, že sme sa tomu najskôr zdráhali uveriť.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #denník #druhá svetová vojna #Astrid Lindgrenová