Súsedka moja, tu sa klebetit nedá!

, 14.04.2017 07:00
velka noc Budmerice
Mária Jelemenská s napečenými veľkonočnými koláčmi. Autor: ,

Keď im nazriete do "denníčka", akoby mali dvadsať a kúsok. Chodia spolu opekať, varia obecnú fazuľovicu, športujú, cestujú a nechýbajú ani na plese v Bratislave.

V kronike sú fotografie z účinkovania v divadelných predstaveniach, z výletov a každý rok si doprajú pár dní v kúpeľoch. „Anka je naša šampiónka, má už 14 medailí a 40 diplomov, za streľbu aj za rýchlu chôdzu,“ chvália kamarátku. „A tu sme hrali plačky pri pochovávaní basy, pomáhame našim ochotníkom. Žijeme si!“ Budmerické ženy na dôchodku doma neposedia, stále niečo vymýšľajú. Vedia sa však obracať aj v kuchyni. A pred Veľkou nocou je tam roboty habadej.

Každý chce byť navrch

Keď prišiel Veľkonočný pondelok, sviatočný stôl musel byť bohatý. „Jako sa hovorí, každý chcel byt navrch,“ vravia Budmeričanky. Nesmeli chýbať „pagáčky“ – oškvarkové, zemiakové, syrové. Osúchy sa robili naslano – cesnakové, cibuľové či oškvarkové so slaninou, smotanové s kôprom, aj marhuľové, slivkové (na západe „slivové“).

Zo sladkého sa núkal hosťom orechovník, makovník, mrežovník, niekto pridal bábovku, šišky. No a samozrejme mäsko – kedysi sa varila domáca šunka, rozvoniavala po celom dome, dnes ju nahradilo údené. Lokše boli kedysi jedlo chudobných. Dnes sa jedia len ku kačacine, voľakedy boli dobré aj holé, iba pomastené.

Voľakedy bolo veľa vajec, keď sa v Budmericiach robilo „stracené kura“, dali tam aj 20 vajíčok a z nich sa robila „nádievka“. Rožky sa rozmočili v mlieku, pridala sa pečienka a veľa vajec, všetko zapečené v trúbe. Staronovou pochúťkou je „kalkýš“ – klíčky žita aj raže sa pomelú na mäsovom mlynčeku, šťava sa vytlačí, zmieša s hladkou múkou, až je to škaredé hnedé – ako vravia kuchárky – ale dobre dlho pečené v trúbe to chutí sladučko, až príkro. Ako baklava. Je to sladké, ale bio! – vravia ženy. A to bolo, prosím, pôstne jedlo.

O múzeum sa starajú Ružena Molnárová a Kveta...
O múzeum sa starajú Ružena Molnárová a Kveta Oscitá. Pred Veľkou nocou nechýba ani košík s vajíčkami.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Budmerickou špecialitou sú však „scískanyce“, niekedy ich volajú aj „labanyce“. „Robia sa z lokšového cesta, rozšulujú sa (rozvaľkajú), zamotajú – poscískajú, a pečú sa v trúbe,“ vysvetľuje Anka Olšová. Na kilo varených postrúhaných zemiakov ide najviac 40 dkg hladkej múky, osolíte, cesto vyvaľkáte. Potriete kačacou masťou, ešte lepšie husacou a posypete trochou detskej krupice, ale len toľko, aby ju vypila masť, inak vnútri ostane suchá krupica.

Každú lokšu zamotáte, prekrojíte na polovicu, aby neboli moc dlhé a šup s tým na plech do trúby! Výborné sú k mäsku aj k vínku – „dobre slankavé“, ako vravia kuchárky. No a na Veľkú noc nechýbala ani marhuľovica alebo hruškovica, ale bola silná, päťdesiatdvojka, že aj chlapa zatriaslo.

Také peniaze ešte nevynašli

Stôl býval prikrytý sviatočným obrusom s veľkonočnou výšivkou, niekedy sa kládla krížom iba ako vrchný obrus. „Dodnes máme doma veľkonočné výšivky, čo robili ešte naše mamy a staré mamy,“ hovoria Budmeričanky. Aj ony vedia krásne vyšívať a háčkovať. Najlepšie to vraj ide Serafke Študencovej a Irenke Riečičárovej, ktoré sú v klube najstaršie, osemdesiatničky. V klube aj im „šéfuje“ Marienka Jelemenská.

Na sviatky mali ženy vždy plné ruky práce. V každej kuchyni visela výšivka s určitým „mottom“. Napríklad Hospodyňka porádná, o dvanácti oběd má. Alebo Súsedka moja, tu sa klebetit nedá! (tu treba robiť!). „Keď to ľudia vidia, pýtajú sa, či sa to dá kúpiť. Ja im vravím: také peniaze ešte nevynašli, lebo to je po našich babičkách!“ hovorí pyšne Ruženka Chobotová.

Aj recepty si v rodinách odovzdávajú z generácie na generáciu a keď sa robia šúľance, šúľajú aj vnúčatá, až je celý dom od múky. Aj taká poleva na veľkonočného barančeka sa musí dlho, dlho miešať a na to mladí nemajú trpezlivosť, tak tohto trocha pokazili. Ale to nevadí, hlavne, že sa učia.

Budmeričanky majú šikovné ruky a vedia nielen...
Budmeričanky majú šikovné ruky a vedia nielen variť a piecť, ale aj krásne vyšívať a háčkovať.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Budmeričanky ani do fazuľovej polievky, ktorú varia každý rok pre celú dedinu, rezance nekupujú, urobia si domáce. „Jaká by to potom bola fazulovica se slýžami?“ smejú sa ženy. „Teraz bude Budmerická fazulovica 6. mája, prídite okoštovať,“ pozývajú.

Niečo učia starší mladých, niečo sa zas učia oni od detí. Na internete nájdete mailové adresy členov klubu dôchodcov, aj k Veľkej noci sa niektoré ozdoby naučili od školákov. Každý niečo vie. Mnohé vzácne veci zbierajú miestni matičiari v múzeu, tam sa nájdu aj kroje, čo vyšívali prastaré mamy dnešných budmerických detí.

Členky klubu dôchodcov robia svojej obci dobrú reklamu – bez ich dobrôt by sa nazaobišla žiadna obecná akcia, ani každoročný festival ochotníckych divadiel. Vlani vraj urobili rekord, keď sa v obci zišlo 16 divadelných súborov z celého Slovenska, 150 hercov, museli bývať aj po domoch.

Dzifča mi oblívat nebudete!

V Budmericiach na Veľkú noc nebola šibačka, ale „šlahačka“ a k tomu sa pridala aj oblievačka. Veď ktorá neotrčila chrbát, aby ju „vyšlahali“, bola potom vraj celý rok chorá a tá, ktorej sa na dvore sušilo najviac šiat, lebo sa musela najviac prezliekať, bola najpyšnejšia v dedine. Prví prišli skoro ráno, vytiahli dievča ešte z postele. Nečudo, museli stihnúť všetky ešte pred obedom, potom už sa šibať a polievať nepatrilo, to už sa schádzala len rodina.

„Teraz nás na Veľkú noc trikrát oblejú, ale keď sme boli mladé, voda sa liala na nás aj zo strechy,“ smejú sa ženy. Staré zvyky mali však aj svoju menej príjemnú stránku. „Sesternicu chlapci držali pod pumpou a ťahali na ňu vodu rovno zo studne, až dostala zápal pľúc. Odvtedy náš tata chlapcom kýbel vzali – vyšlahajte ju, kolko chcete, ale dzifča mi oblívat nebudete!“ spomína Ružena Chobotová.

Chlapci aj dnes chodia s korbáčom po dedine, ale už ich nie je toľko, ako voľakedy. Sused však príde vždy, každý rok. Aspoň sa dobre naje, posedia si, porozprávajú. Veď na obilnom poli sa vysoko vystrukujú len prázde klásky, plné sa skromne a s pokorou skláňajú k zemi. Tak hovorí záznam v klubovej kronike.

Čo je vzácne, ide do múzea

V Budmericiach majú vlastné múzeum, ktoré spravuje miestny odbor Matice slovenskej. Nájdete v ňom staré budmerické kroje, ale aj pracovné náradie či historické vybavenie domácnosti. Kroje sú vyšívané pred prvou vojnou, okolo roku 1910. „Ľudia vedia, že v múzeu sa zachovajú lepšie ako doma v truhlici aj pre ďalšie generácie,“ hovorí Ružena Molnárová a ukazuje ďalšie vzácnosti.

Najstaršou pamiatkou je krčmársky džbán na víno – ako inak pod Malými Karpatmi. Je na ňom rok 1603. Pri niektorých veciach by ste dnes márne hádali ich funkčnosť – starý kolovrátok aj mangeľ sa rozpoznať dajú. Ale sklenenú mucholapku v tvare karafy alebo vyzuvák na gazdove čižmy odhalíte ťažko. Kto nevie, ako sa žehlilo, kým nebola elektrina, nech tam zájde a uvidí.

Susedia nosia všeličo vzácne, čo nájdu doma na povale, pri oprave domu alebo múzeu zveria svoje vlastné výrobky. Ako zbierku konských kočov a vozov, ktoré pôvodne vyrobil Budmeričan deťom na hranie. Musel byť nielen zručný pri práci s drevom, vozy majú detailne vyrobené kolesá, koče pruženie, kone postroje, ale odrážajú aj životnú skúsenosť majstra, ktorý kone a ich život s ľuďmi dobre poznal.

Súčasťou múzea je zbierka modranskej keramiky, veď Budmerice sú susednou obcou. Ale majú aj zbierku starých výšiviek, ktoré kedysi zdobili každú kuchyňu vyšívaným obrázkom aj nápisom. „Staráme sa o to, aby sa obraz starého života zachoval aj pre ďalšie generácie,“ vraví Ružena Molnárová.

Budmerické scískanice
Budmerické scískanice
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Budmerické scískanice

Potrebujete:

  • 1 kg zemiakov
  • 40 dkg hladkej múky
  • detskú krupicu
  • kačaciu alebo husaciu masť
  • soľ

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Veľká noc #oblievačka #Budmerice
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk