Veľkonočný týždeň je najvýznamnejšou časťou jarného zvykoslovia. Ním sa skončilo štyridsaťdňové obdobie pôstu. Jeho vyvrcholením je Veľká noc, v kresťanstve najväčší cirkevný sviatok. Vychádza z Ježišovho života, utrpenia a smrti, no predovšetkým jeho vzkriesenia.
Obdobie Veľkej noci sa začínalo tzv. pašiovým týždňom od Kvetnej nedele. V domácnostiach sa upratovalo, varilo a pieklo. Nielen ženy a dievčatá, ale aj chlapci a mládenci mali plné ruky práce. Z čerstvo narezaných prútov plietli korbáče, ktoré si chystali na blížiacu sa šibačku. Dievčatá zdobili za pomoci starších žien vajíčka, ktoré poznáme ako veľkonočné kraslice.
Odháňali bosorky, na poliach nesmeli robiť
Prvým z veľkonočných dní bol Zelený štvrtok. Jeho názov pochádza zo zelenej farby Olivovej hory, kde Ježiš začínal svoje utrpenie. Iní zase tvrdia, že má meno podľa toho, lebo sa v tento deň varili jedlá zo zeleniny. V kostoloch zmĺkli zvony. Hovorilo sa, že "zvony odleteli do Ríma“. Preto po dedine behali malí chlapci s rapkáčmi.
K nim sa pridávali aj pastieri, ktorí plieskali bičmi. Tento zvyk súvisel s predstavou o mimoriadnej aktivite bosoriek v tomto čase. Gazdinky natierali cesnakom vchody do domov. Gazdovia kolomažou robili kríže na dverách maštalí. Ľudia verili, že za súmraku sa na krížnych cestách za dedinou stretávajú strigy, ktoré neskôr spoločne odlietajú na svoje zhromaždenie, nazývané sabat.
Veľký piatok, deň Ježišovej smrti na kríži, bol dňom prísneho pôstu. Varili sa bezmäsité jedlá, ako napríklad šúľance a rezance s makom, strukoviny, niekde aj ryby. Ráno, ešte pred svitaním, sa dievky a mladé ženy bežali umyť do potoka.
Verili, že po celý rok budú mať červené líca a nenaskáču im na tvár pehy. V kostoloch sa spievali „pašie“. Platil aj prísny zákaz prác na poli. Hovorilo sa: zem sa nesmie otvárať ani kopaním, ani oraním. Staršie ženičky v tento deň začínali zbierať liečivé bylinky.
Judášov oheň mal zvláštnu moc
Len čo kohút odkikiríkal sviatočné ráno Bielej soboty, podkurovali gazdinky v peci a začínali piecť koláče. Pred kostolom sa ráno zapaľoval tzv. Judášov oheň. Tu ľudia pálili staré oleje a novým ohňom sa zapaľovala v kostole svieca, ktorej hovorili pascha.
V minulosti sa tomuto ohňu pripisovala zvláštna moc. Ľudia si preto odnášali domov žeravé uhlíky z Judášovho ohňa a zapaľovali nimi v dome petrolejky či rozkurovali v peciach. Podvečer sa rozviazali zvony. Všetci, čo mali zdravé nohy, sa potom utekali umyť do potoka. Oplachovali si predovšetkým tvár, aby voda odniesla všetky choroby. Viazali sa k tomu rôzne riekanky.
Jedna z Matiašoviec znela: "Ty Jordán, ako berieš kamene, tak ber z môjho tela bolenie.“ Slová inej riekanky zase hovoria o tom, v akej úcte mali vodu: „Vodička čistučká, Kristova matička. Umývaš brehy, korene, umývaj i mňa, biedne a hriešne stvorenie.“ Navečer sa slávnostne vyobliekané rodiny náhlili do kostola na slávnosť Vzkriesenia.
Na Veľkonočnú nedeľu sa ráno musel každý člen rodiny umyť vo vode, v ktorej sa varili vajíčka. Už predtým gazdinky pripravili a vyzdobili košíky s veľkonočnými jedlami, ktoré sa niesli posvätiť do kostola. V košíku boli vajíčka, klobáska a šunka. No nikdy nesmel chýbať okrúhly koláč, nazývaný paska. Preto sa obradu hovorilo – svätenie pasky. Raňajky prišli na rad až po príchode z kostola. Omrvinky z jedál si ľudia starostlivo odkladali, aby ich neskôr mohli vložiť do prvej vyoranej brázdy.
Kúpať a šibať sa začínalo od polnoci
Na Veľkonočný pondelok sa tešili mládenci aj dievky. Niesol sa v znamení oblievačky a šibačky. Nebolo nijakou zvláštnosťou, že mládenci obchádzali dedinu už od polnoci. Darmo sa dievčence poschovávali, vždy si ich našli. Neraz im pri tom pomohli malí chlapci, ktorí za pár cukríkov vyzradili, kde je dievka schovaná. Mládencom však neraz pomohol aj otec dievčaťa, ktorý za to dostal od chlapcov v krčme pohárik páleného.
Pri studni, pri potoku, všade sa v toto ráno ozýval smiech, krik a výskanie. Po oblievačke nebola na dievke suchá ani nitka. Ale dievčence sa nehnevali, lebo vedeli, že studená voda im dáva zdravie. V dedine bola najhrdšia tá, ktorá na šnúrach sušila najviac mokrých šiat.
Na západnom Slovensku nad oblievačkou prevažovala šibačka. Skupinky mládencov chodili s veľkým korbáčom z vŕbového prútia, ktorý sa volal kocar. Po šibačke musela dievka priviazať na kocar farebné stužky. Každý mládenec mal však aj svoj malý korbáč. Večer po šibačke sa chlapci v krčme chválili, koľko mali na kocare farebných stužiek. Za dobrú šibačku a kúpačku patrila vždy odmena, malé pohostenie, a chýbať nesmelo pekne ozdobené vajíčko. To najkrajšie bolo vždy pre frajera.
V jednotlivých regiónoch Slovenska sa zvyky líšili. Dalo by sa povedať: čo za vŕšok zájdeš, iný zvyk aj obyčaj nájdeš. V Batizovciach, ale aj v iných podtatranských dedinách, mládenci dostávali po oblievačke len občerstvenie. Vajíčka, ktoré volali písanky, roznášali dievčatá svojim kúpačom až po obede. Prečo písanky? Lebo na vajíčku je nielen vyškrabaná výzdoba, ale aj veršík. Neraz tam bolo to, čo by dievka mládencovi nikdy sama nepovedala.
Bez kúpačného musela dievka odísť zo zábavy
V horehronských dedinách Bacúch a Polomka mládencov nehostili, lebo oblievačka sa musela skončiť do veľkej omše. Poobede preto nosili matky v košíkoch tzv. kúpačnô – cest. V košíčku boli vajíčka, klobáska, údené mäso, pálenka alebo víno. Odovzdávali ho richtárovi mládencov, ktorý sa za dary poďakoval a nikdy nezabudol pozvať celú rodinu na večernú zábavu.
Ak sa však stalo, že mládenci dievku okúpali a nedoniesla kúpačné, bolo zle. Keď prišla s rodinou na zábavu, dali jej chlapci zahrať „marš“ a dievčina s rodičmi musela s hanbou zo zábavy odísť.
Svet okolo nás sa mení. Veľa z tejto starej krásy sa pomaly vytráca z nášho života a odchádza do nenávratna. Veľkonočné obdobie je časom na chvíľku sa v dnešnej uponáhľanej dobe zastaviť. V kruhu najbližších sa tiež zamyslieť pri rozprávaní a spomienkach najstarších z našich rodov. Najmä mladšej generácii možno znejú len ako rozprávka. Rozprávka, ktorú každý z nás nosí vo svojom srdci a aj dnes je preto taká čarovná.
