Smutné prvenstvo pripadlo 36-ročnému Nicolasovi Jacquesovi Pelletierovi. Nepolepšiteľný zlodej z parížskych ulíc by bol takú slávu zrejme oželel, keby tušil, čo ho čaká. Priťažilo mu, že jednu obeť nielen okradol, ale aj dobil palicou. A tak ho 25. apríla 1792, po siedmich mesiacoch v žalári, dotiahli pred rozvášnené davy na parížskom Námestí de Grève, kde ho popravili. Pelletier bol prvý, kto na svojom krku pocítil ostrú čepeľ smrtiaceho vynálezu.
Ako osviežujúci závan chladu
Aj keď gilotína ako vraždiaci nástroj dodnes naháňa hrôzu, dôvodom, prečo ju vymysleli, bola snaha o „humánnu“ popravu. Dovtedajšie skúsenosti neboli totiž dobré. Stávalo sa, že sa majster kat so sekerou netrafil a odsúdenec zbytočne trpel. Ako v roku 1587 škótska kráľovná Mária Stuartová, pri ktorej to katovi vyšlo až na tretí pokus.
Keď vo Francúzsku padol feudalizmus a revolúcia vynášala rozsudky smrti ako na bežiacom páse, prišla reč aj na to, ako to robiť inak – rýchlejšie a humánnejšie. Mala sa o to postarať „rasoir national“ (národná britva), ktorá by presne v duchu rovnosti pred zákonom plnila svoj účel – nech by išlo o šľachtu, revolucionárov alebo zločincov.
Expertíza, ktorú si u slávneho lekára a učenca Antoina Louisa objednalo Národné zhromaždenie, potvrdila, že sa taký nástroj dá pomerne ľahko zhotoviť. V podstate ani nešlo o nič originálne. Podobné zariadenia, založené na padajúcej sekere, poznali už v starej Perzii či v stredovekých nemeckých mestách.
Rodiaci sa nástroj najprv pomenovali po spomenutom chirurgovi „Louisette“, no neskôr sa ujal názov gilotína – na počesť francúzskeho lekára a politika Josepha-Ignacea Guillotina. Bol to on, kto sa ako odporca trestu smrti najviac angažoval za „humánnu popravu“.
Foto: Wikipédia
O tom, že je padajúca čepeľ tou správnou voľbou, nemal najmenšie pochybnosti. „Je to stroj, ktorý šmahom ruky odstráni hlavu a obeť necíti nič iné ako závan osviežujúceho chladu,“ povedal vraj o gilotíne.
Pokusy na ovciach
O zostrojenie zariadenia sa postaral výrobca klavírov nemeckého pôvodu Tobias Schmidt. Keď potreboval odbornú pomoc, poradil mu skúsený parížsky kat Charles-Henri Sanson. Prvé pokusy, ktoré robili na ovciach, nepriniesli želaný výsledok. Napokon sa im však podarilo upraviť konštrukciu tak, aby sedem-kilogramová čepeľ nabrala pri páde potrebnú rýchlosť a spoľahlivo oddelila hlavu od krku.
Na jar 1792 gilotínu ešte vyskúšali na dvoch mŕtvolách a nakoniec na Pelletierovi. Hladký priebeh jeho popravy všetkých presvedčil o úspechu. Gilotína sa stala hitom.
„Tento stroj má právom prednosť pred inými druhmi trestu,“ napísali po poprave noviny Chronique de Paris. „Nepoškvrní ruku človeka vraždou seberovného a rýchlosť, akou zasiahne vinníka, zodpovedá duchu zákona, ktorý môže byť často prísny, no nikdy by nemal byť strašný.“ Svojím dielom bol nadšený aj vynálezca Schmidt. Gilotínu si chcel nechať patentovať, ale nepochodil. Podľa vtedajšieho ministra vnútra by to bolo príliš barbarské a zvrátené.
Tisíce popravených
Schmidta možno pripravili o uznanie, ale jeho gilotína čoskoro pracovala na plné obrátky. A to nielen v Paríži, ale aj v iných francúzskych mestách.
Odhaduje sa, že v rokoch 1793–94 rozsievala smrť až 60-krát denne. Smutný rekord si drží mesto Toulon, kde len za jeden deň popravili až 200 odsúdených.
Aj parížsky kat Sanson, ktorý gilotíne pomohol na svet, sa činil. Sám takto popravil asi tritisíc nešťastníkov. Celkovo počas revolučných čias skončilo vo Francúzsku pod gilotínou približne 40-tisíc ľudí.
Splnil sa aj zámer, aby všetkých trestala „bratsky“ rovnako. Padli pod ňou vznešené hlavy zvrhnutého kráľa Ľudovíta XVI. a jeho ženy Márie-Antoinetty, ale „závan osviežujúceho chladu“ pocítil na krku aj revolucionár Maximilián de Robespierre a mnohí jeho kumpáni.
Foto: Wikipédia
Podľa niektorých zdrojov kosil tento stroj hlavy aj v okolí samotného Guillotina. Historka, že mu sám padol za obeť, však nie je pravdivá.
V službách Hitlera aj NDR
Gilotína neskôr prešla niekoľkými vylepšeniami, a používali ju čoraz viac. Dokonca sa rozšírila do niektorých ďalších krajín. Vo Francúzsku vydržala dosť dlho aj tradícia verejných popráv.
Na tú poslednú, keď si pod čepeľ vo Versailles kľakol šesťnásobný vrah Eugen Weidmann, sa v júni 1939 prišlo pozrieť až 10-tisíc zvedavcov. Napriek zákazu ju aj nafilmovali a tie zábery potom obleteli svet.
Weidmann mal množstvo obdivovateliek, ktoré ho už počas väznenia zasypávali ľúbostnými listami. Keď padajúca sekera gilotíny okolo pol piatej popoludní preťala jeho krk, niektoré z nich si v jeho krvi omočili vreckovky. Na pamiatku…
Popravy sa potom už nekonali verejne, to však neznamenalo, že by gilotína „vyšla z módy“. Naopak, v nacistickom Nemecku tak zabili tisíce ľudí a čo je paradoxné, až do roku 1968 takto oddeľovali hlavy od tela aj v socialistickej Nemeckej demokratickej republike. Napokon sa však história gilotíny v Európe skončila tam, kde sa začala – vo Francúzsku. Jej poslednou obeťou bol Hamid Djandoubi, vrah s tuniskými koreňmi. Popravili ho v roku 1977 v Marseille.
Legenda o žmurkajúcich hlavách
Jedna otázka však zostáva. Mal Guillotine pravdu, keď tento spôsob smrti propagoval ako bezbolestný? Naozaj to bolo také humánne? Spory o tom sa viedli roky.
Nechýba ani množstvo legiend. Keď v júli 1793 pod gilotínou sťali Charlotte Cordayovú, ktorá vo vani dobodala revolucionára Jeana-Paula Marata, katov pomocník zdvihol jej hlavu z koša a pred očami prítomného davu ju prefackal. Viacerí diváci potom opisovali, že jej tvár pri tom očervenela, akoby ešte bola nažive.
Aj lekár Johannes Wendt vyhlasoval, že mŕtve hlavy privrú viečka, keď sa na nich zaženie rukou. A francúzsky lekár Gabriel Beaurieux ešte v roku 1905 tvrdil, že popravený otvoril oči po tom, ako naňho zavolal menom.
Sú to len výmysly a fantazmagórie? Podľa vedcov obeť pri takejto smrti rýchlo upadá do bezvedomia, lebo mozog zostane bez kyslíka. Na to, či si v priebehu tých pár sekúnd dokáže uvedomiť svoj koniec, však odpoveď nepoznáme.