Ako deťom vysvetliť hriechy, ktorých sa dopustili predchádzajúce generácie? Ako im vysvetliť, že dospelí niekedy robia strašné veci? A Katarína Slaninková to ešte musela aj nakresliť. Kniha Dávidkov denník (svedectvo Dávida Rubinovicza) je krásna, dojímavá a ilustrácie sú tiež také. Knižku, ktorá pripomína Denník Anny Frankovej, lebo ide o svedectvo dospievajúceho chlapca, vydala Kveta Dašková vo vydavateľstve Q111. Chcela tak zareagovať na súčasnú situáciu u nás i vo svete. Dúfa, že autentický pohľad chlapca zapôsobí viac než tisíce všeobecných slov. Rozprávač príbehu Dávidko žil počas vojny v Poľsku, pochádzal z chudobnej židovskej rodiny a svoj život si zaznamenával do obyčajných zošitov.
Aj ich rodinu postihlo prenasledovanie židov. On ani jeho sestra nesmeli chodiť do školy, boli ponižovaní, dokonca ich vysťahovali do geta v Bodzentyne, ale ani to nebolo všetko. Nakoniec ich vyviezli do koncentračného tábora v Treblinke a tam celú rodinu čakala smrť v plynovej komore. Dávid si písal denník, začal v roku 1940 a zaplnil päť školských zošitov. Tie sa našli až oveľa neskôr, a to na povale opusteného domu medzi haraburdami v spomínanom poľskom mestečku Bodzentyn. Zo záznamov vyplýva – a je to prirodzené – že Dávid Rubinovicz najprv nechápal celkom situáciu, v ktorej sa nachádzal, neštylizoval, nehodnotil, len zaznamenával fakty. A hrôz pribúdalo. O to je svedectvo otrasnejšie.
Dávidkovo varovanie
Opýtali sme sa výtvarníčky, ako prijala ponuku ilustrovať takúto smutnú tému. Ako sa Kataríny Slaninkovej dotýka holokaust?
„Keď za mnou prišla pani Kveta Dašková s ponukou na ilustrovanie denníka tohto židovského chlapca, okamžite som súhlasila. Pre mňa ako ilustrátora bola táto téma výzvou. Jednak z výtvarného hľadiska, pretože vydavateľka chcela knihu orientovať smerom k detskému čitateľovi a to sa mi zdalo neprebádané. Po druhé – zaujalo ma to aj kvôli samotnému Dávidkovi, ktorý zažíval to, o čom sa dnes slovenským deťom v jeho veku nezdá ani v najhorších snoch. Dávidko v podstate zdokumentoval vo veku dvanásť až štrnásť rokov to, čo sa dialo v mestách a obciach v Poľsku – aj u nás na Slovensku – opísal, ako to vyzeralo pred transportmi do koncentračných táborov. No a po tretie – chcela som to robiť aj kvôli súčasnej situácii vo svete.“
Katarína Slaninková je v tvorbe veľmi dôsledná, nič si nechcela zľahčiť, všetko chcela nakresliť: všetku tú zložitosť doby, hrôzu. Priznáva, že to nebolo pre ňu ľahké ilustrovanie: „Samotná téma je ťaživá. Pracujem dôkladne, a tak som sa snažila nazbierať čo najviac informácií. História oboch svetových vojen minulého storočia ma veľmi zaujíma, aj ako minulosť, aj preto, že sa to môže zopakovať! Som zvyknutá sa vojnovým materiálom zaoberať, no predsa – prehliadať si denne strašné fotografie z toho obdobia vojny na internete a sústrediť sa na atmosféru tých rokov, to bola pocitová záťaž. Hľadala som typy ľudí, typy oblečenia, atmosféru get a podobne, ponárala som sa do toho. Musela som tiež zvoliť štýl a formu, ktoré sú pre detského čitateľa zrozumiteľné. Ak by som ilustrovala tento príbeh pre dospelých, určite by som zvolila inú formu, nie takú popisnú!“
Je to aj dobre napísané
A čo z knižky najviac na autorku obrázkov zapôsobilo? Upútal ju dej a obsah záznamov aj ako literatúra?
„Samozrejme, ale najpôsobivejší je samotný obsah knihy. Dávidko je dieťa ako každé iné, ktoré si píše denníček. Bohužiaľ, vyrastal v dobe okupácie, počas druhej svetovej vojny, keď nenávisť, hlavne proti Židom, ale aj proti slovanským národom, zasiahla celý svet. Tento chlapec denne videl, ako ľudia umierajú od hladu, sú bití alebo zastrelení len kvôli tomu, že si ukryli oblečenie alebo potraviny. Prežíva dni a hodiny obáv, strachuje sa, čo bude s ním a s jeho rodinou zajtra alebo pozajtra. To sú otrasné fakty, ale – je to aj dobre napísané. Počas tých troch rokov, čo chlapec písal denník, zo záznamov cítiť, ako sa jeho vnímanie a pochopenie udalostí mení, ako – kvôli okolnostiam – predčasne dospieva. Denník samozrejme nie je príliš veselý, ale nájdu sa pasáže, v ktorých cítiť, že je to predsa len dvanásťročný chlapec, ktorý sa teší aj z obyčajných príjemných zážitkov. Jeho denník je pre mňa úprimným a čistým svedectvom z pohľadu chlapca jeho veku. Veľmi sa mi páči aj úvod, príhovor Kvety Daškovej, v ktorom sa prihovára dnešným deťom a dospelým: „Čítajte Dávidkove svedecké riadky tak, ako keby bol Dávidko vašim kamarátom, usilujte sa porozumieť jeho pocitom, úvahám, konaniu, opisom diania a zamýšľajte sa nad prečítaným.“
Celkom iné detstvo
Dnešné deti žijú naozaj celkom iné životy a ich detstvo sa nedá s Dávidkovým porovnávať. Hoci aj nad dnešným svetom sa sťahujú mračná, zatiaľ majú naše deti plno jedla, hračiek, kníh a radosti. Katarína Slaninková ilustruje teda aj veselé tituly. Napríklad Beutelhauserove veselé slovenské dejiny – Barbarskí Slovania, Od porážky k porážke, Turci, Habsburgovci a iné pohromy alebo populárne knižky Barbory Kardošovej. Dostáva za ne literárne ceny. Opýtali sme sa, čo sa kreslí ľahšie? Humor alebo vážne veci?
„Kritik Jiří Olič o mne povedal, že som ,výtvarnice z povolání'," hovorí Katarína Slaninková. „Páči sa mi toto vyjadrenie a hlásim sa k nemu. Naozaj – čokoľvek sa mi dostane do rúk, najprv sa s tým pasujem, musím sa naladiť na tému, naštudovať si ju, stále v hlave rozoberám, akým štýlom ju stvárniť a ako bude vyzerať hotová kniha. Potom sa rozhodnem, začnem a už to frčí! Beutelhauserove Hrôzyplné dejiny mám napríklad veľmi rada, lebo cez ne nasávam nové informácie o slovenskej histórii a hlavne sa pri čítaní jeho rukopisov neskutočne zabávam. Robo Beutelhauser ako pedagóg vie históriu prirovnať k všednej realite, napríklad ukazuje ich ako obyčajné vzťahy medzi tínedžermi a ich rodinami. Tak vidí aj politiku. Vie, čo deti pochopia a krásne si vie robiť z toho všetkého žarty. Keď čítam jeho texty, okamžite mi v hlave nabiehajú obrázky a scénky, kreslím si skice rovno do vytlačeného rukopisu. Pravdepodobne by mi v najbližších dňoch mal prísť rukopis z jeho dielne o období štúrovcov. Vždy ma poteší, keď prídem na besedu do školskej alebo mestskej knižnice a knihy z tejto edície sú rozpožičané.“
Napriek tomu Katarína Slaninková nemôže tvrdiť, že by jej boli bližšie témy vážne alebo humorné: „V podstate sa snažím prispôsobiť štýl ilustrácie akémukoľvek literárnemu žánru. Určite by ma nebavilo ilustrovať každú knihu rovnako, neviem si niečo také vlastne ani predstaviť. Každý text, každá kniha má svojskú atmosféru, ktorú sa snažím vystihnúť.“
Kamoši sa ujali
V súťaži o najkrajšiu knihu Slovenska sa uplatnilo už aj pokračovanie úspešnej knihy Barbory Kardošovej Traja kamoši a fakticky fantastický bunker, ktoré Katarína Slaninková tiež ilustrovala. Druhý diel sa volá Traja kamoši a fakticky fantastický poklad.
„Áno, vyšlo pokračovanie Troch kamošov. Mám pocit, že Traja kamoši sa u detí ujali. Kladné ohlasy počúvam aj od rodičov. Ale najkrajšie zážitky a ohlasy sú od konkrétnych detí. Tesne po vydaní pokračovania sme mali s Babčou Kardošovou aj jednu smiešne nevydarenú besedu, na ktorú prišlo niekoľko mamičiek s príliš malými deťmi. Tento príbeh je ale naozaj určený pre deti od asi 9 do 13 rokov.
Mladšie deti nevedia vnímať text a zložitejšie ilustrácie tohto typu. Našťastie sa na besede objavil aspoň jeden chlapec, ktorý už mal prvú časť, teda Troch kamošov a fakticky fantastický bunker v malíčku, poznal každý detail. Dokonca mal prečítanú už aj časť pokračovania. A kým sa malé deti zabávali s organizátorkou programu, my dvaja sme si pokecali ako starí kamoši. Takéto stretnutie ma vždy poteší. Všetky deti sú úžasné a doplňujú človeku energiu, podľa toho, koľko im jej venuje. Keď stretnem niekoho takého, ako bol ten chlapec, mám pocit, že moja práca má ohlas a vyplatilo sa do nej investovať čas a energiu. Pre mňa znamenala práca na tejto knihe osobnú voľnosť, dôležitá bola pre mňa aj perfektná spolupráca s autorkou textu, grafičkou a ostatnými ľuďmi z vydavateľstva. Momentálne sa však zaoberám úplne iným typom ilustrácií, sú to ilustrácie s environmentálnou tematikou. Pracujem na obálkach náučných brožúr pre deti a mládež. Po minulom roku, ktorý som venovala len ilustrovaniu kníh, sa teraz však venujem hlavne vlastnej tvorbe. K ilustrácii sa vraciam sledovaním iných ilustrátorov. Zaujíma ma tvorba starších slovenských umelcov, v ateliéri mám knižničku plnú skvostných ilustrovaných kníh pre deti. Zo zahraničných autorov ma v poslednom čase oslovil austrálsky umelec Shaun Tan.“
Umelec má zodpovednosť
A čomu sa venuje Katarína Slaninková vo voľnej tvorbe? Ako reflektujete súčasnosť? Má dnes umenie silu niečo ovplyvniť?
„Voľná tvorba je pre mňa prvoradá. Zaoberám sa však skôr intímnymi témami, duševnými stavmi a pocitmi jednotlivca. Mám aj obrazy, ktoré sa týkajú dnešného stavu sveta a okrem toho – veď všetko so všetkým súvisí, takže – ak urobím čisto pocitový obraz, v konečnom dôsledku je odrazom súčasného stavu vecí. Veľa ľudí si myslí, že byť umelcom je zábava, veď je to tvorivá činnosť, umelec si robí, čo chce.
Lenže byť umelcom je ťažké nielen kvôli obžive, ale aj kvôli energii, ktorú zo seba umelec vydá, aby dielo malo silu a hodnotu. Umelec má podľa mňa zodpovednosť za svoje vyjadrenie, o ktorom by mal byť presvedčený. Výhodou je to, že zanecháva za sebou dielo, ktoré robí radosť, môže obohatiť ďalších ľudí alebo im ukázať pravdu.“