Schopnosť človeka žasnúť nad krásou je záhadou

05.05.2017 12:00
cestovanie, turisti, miesta
Ilustračné foto. Autor:

Dub rastúci v poli pred jej oknom vyžaruje v každom ročnom období inú krásu, nad hlavou jej poletujú škorce a objavuje hudbu speváčky Jun Sun-Na z Južnej Kórey. Toľko krásnych zážitkov, prostredníctvom ktorých sa spisovateľka Belinda Cannonová snaží uchopiť a pochopiť význam nášho úžasu nad krásou.

Táto schopnosť je nepochybne daná len človeku, ktorý ju využíva na to, aby sa tešil z krásy v každodennom živote rovnako ako v umeleckých dielach. Môže tak čeliť cynizmu, nude a depresii.  Táto vzácna schopnosť, o ktorej sa zmieňuje ako o jednej z 24 síl osobnosti pozitívnej psychológie pod termínom „schopnosť vážiť si krásu a výnimočnosť“, však zostáva záhadou. Čiastočne sa tomu venuje nová disciplína s názvom neuroestetika.

„Je známe, že krása prechádza predovšetkým očami toho, kto ju pozoruje,“ vysvetľuje profesor kognitívnej psychológie zo Slobodnej univerzity v Bruseli Axel Cleeremans. „Zatiaľ však nevieme, prečo sú niektorí ľudia citlivejší na architektúru ako na hudbu. Každý mozog, ktorý registruje širokú sieť asociácií, utvára preferencie tej-ktorej osoby,“ citoval ho francúzsky denník Le Figaro. Každý mozog je úplne jedinečný a je ťažké z toho vyvodiť všeobecné pravidlo.

„V roku 2011 ukázala analýza 93 štúdií, že oblasť mozgu, do ktorej je zanesená schopnosť žasnúť nad krásou, je rovnaká ako tá, ktorá je zapojená do vnímania objektov s vysokou ekonomickou alebo sexuálnou hodnotou. Zdá sa, že ide o akúsi parazitujúcu funkciu, ktorá sa vyvíjala popri schopnostiach umožňujúcich zabezpečiť naše prežitie,“ hovorí Cleeremans.

Ide o výnimočnú schopnosť, ktorá však nijako neudivuje tých, ktorí využívajú najrôznejšie prostriedky krásy na to, aby pomáhali ľuďom, ktorí majú problémy alebo sa snažia lepšie spoznať sami seba. „Výchova k tejto schopnosti síce neuzdravuje, ale pomáha v psychoterapii. U starých ľudí umožňuje znovu zapáliť túžbu po kráse,“ podotýka filozof Pascal Coulon, ktorý pracuje so seniormi.

Čítať Prousta, pozrieť sa na plátna impresionistov a potom si urobiť piknik v Giverny, pochopiť kubistov… Mnoho dverí, ktoré sa pred nami otvárajú, nám pozvoľna dáva možnosť vidieť novými očami, aj keď máme pocit, že už sme všetko videli. „V tom tkvie veľký prínos umelcov,“ hovorí Coulon. Podľa neho sa tak preruší reťazec významov, v ktorom sa pohybujeme, a objavia sa niektoré, ktoré nám doteraz neboli známe. Po Van Goghovi sa už na obyčajné drevené stoličky nepozeráme rovnakým spôsobom.

Umelecké dielo nám ukazuje dimenzie, ktoré sme doteraz ignorovali. „Čítať báseň alebo sa pozerať na obraz a povedať si, že to je presne to, čo cítim, je veľmi pozitívne, pretože toto stotožnenie umožňuje cítiť sa spojený s druhým človekom. Keď vidíme našich dôchodcov, ako spolu diskutujú o zásluhách toho či onoho diela, je to úžasné,“ dodáva Coulon.

Podľa expertky na pozitívnu psychológiu Ilony Boniwellovej ide o otázku postoja človeka a jeho schopnosti urobiť si na obdivovanie krásy čas. Spisovateľka Cannoneová dopĺňa: „Keď som nešťastná, prechádzam okolo celej tej krásy, bez toho, aby som ju videla.“ Je to však príležitosť zbaviť sa pohľadom na krásno chmúrnych pocitov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#krása #človek #záhada #schopnosť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku