Vašou úlohou je otehotnieť, radila Mária Terézia dcére

, 13.05.2017 19:00

Keď niekto privedie na svet šestnásť detí, tak je asi dobrý rodič. O slávnej habsburskej panovníčke Márii Terézii si to myslelo veľa ľudí. Bola však naozaj taká milujúca matka a láskavá žena, ako sa o nej tvrdí? Zistenia historikov hovoria o niečom inom.

Mária Terézia s rodinou.
Mária Terézia s rodinou. Autor: Wikipédia

Aj keď v časoch absolutizmu ešte nikto nepoznal pojmy ako reklama či PR, Mária Terézia, od ktorej narodenia uplynulo 300 rokov, sa medzi ľuďmi tešila skvelej povesti. Obetavá matka, cnostná kresťanka, múdra politička a chápavá vladárka svojich poddaných.

Vystihovať to mali príbehy ako ten, ktorý sa ešte v 19. storočí často objavoval na obrazoch i v rozprávaní: Pri prechádzke po parku v Schönbrunne stretne cisárovná utrápenú žobráčku s plačúcim dieťaťom v náručí. Dojatá zastane, vezme dieťa na ruky, pritlačí si ho na prsia a utíši. Aby si jeho vyčerpaná matka mohla aspoň na chvíľu odpočinúť…

Bola by to pekná historka, keby nebola vymyslená. Nielenže Mária Terézia nikdy netíšila cudzie dieťa, ale ani tie svoje. To bola predsa úloha pestúnok. No a do styku s obyčajnými ľuďmi, či dokonca žobráčkami, vôbec neprichádzala. Práve naopak, vyhýbala sa mu. Na svoje deti bola tvrdá. Miešala sa im do života, a keď bolo treba, riešila dokonca aj ten ich intímny. Hoci, ktovie, či by sa francúzsky kráľ Ľudovít XVI. dočkal vytúženého potomka, keby včas nezasiahla Mária Terézia…

Tvrdá výchova

Tráviť vtedy detstvo na cisárskom dvore nebolo ľahké. Je paradoxné, že mnohé mýty o Márii Terézii šíril a upevňoval práve jej syn a nástupca na tróne Jozef II. Materinskej lásky si od nej totiž vôbec neužil.

„Nielen on, ale všetky deti trpeli,“ vysvetlila pre nemecký časopis Die Zeit historička Barbara Stollberg-Rilinger, profesorka na Univerzite v Münsteri, ktorá nedávno vydala biografiu Márie Terézie. Podľa nej pritom nešlo len o tradičné vyžadovanie prísnej disciplíny, pravidelné pobožnosti a striktné dodržiavanie denného programu.

„Mária Terézia so svojimi deťmi zaobchádzala obzvlášť nešetrne. Leopolda, jej tretieho syna a neskôr tiež cisára, ako dieťa nesmierne ponižovali – ona sama aj vychovávatelia. Vyčítali mu všetky možné charakterové slabosti, a to s krutosťou, ktorá dnes vyráža dych,“ priblížila nemecká historička.

Pri konfrontácii s realitou sa rýchlo rozpadne i jej obraz „láskavej“ cisárovnej. Už za jej života ju mnohí ľudia zbožňovali. Domnievali sa, že keby sa dozvedela o ich problémoch a krivdách, určite by ich napravila.

„Mala povesť, že si vypočuje každého, aj toho najmenšieho poddaného. V skutočnosti však pravidlá prístupu na dvor ešte sprísnila,“ upozornila Stollberg-Rilinger.

Na ľudí nebrala veľký ohľad ani pri svojich, nie práve najšikovnejšie vedených vojnových dobrodružstvách. Ťažké boje si vyžiadali obrovské straty na životoch.

„Napriek tomu bola pre veľa poddaných akousi rozprávkovou kráľovnou a milujúcou matkou. To je druh kolektívneho zaslepenia, ktoré voči autokratickým vládcom možno pozorovať i dnes,“ porovnala historička.

Povolaná rodiť deti

O vzťahu cisárovnej k potomkom veľa napovedajú listy, ktoré adresovala druhej najmladšej dcére Márii Antonii, známej skôr ako Mária Antoinetta. Keď sa v apríli 1770 vydala za následníka francúzskeho trónu Ľudovíta, jej matka ju i z ďalekej Viedne ostražito sledovala a neprestajne napomínala.

Asi si dodatočne uvedomila, že jej výchovu na viedenskom dvore dosť zanedbala. Mária Antoinetta bola síce pekná a veselá dáma, no už ako dieťa svoju inteligenciu využívala skôr na to, aby sa vyhla povinnostiam.

Jej vzdelanie za veľa nestálo, rovnako ako jej vedomosti o politike a urodzenom správaní sa na dvore, o francúzštine ani nehovoriac. Nepomohol jej ani rýchly kurz v roku 1769, ktorý ju mal pripraviť na to, čo ju po svadbe čaká.

Jej matka bola preto veľmi znepokojená. Z korešpondencie, ktorá sa zachovala, vieme, že jej po tajnom kuriérovi každý mesiac do Francúzska posielala listy plné obáv a kárania. Mária Antoinetta sa totiž rada zabávala v nevhodnej spoločnosti a kolovali o nej nie príliš lichotivé klebety. Zaujímavosťou je, že si nepísali v rodnej nemčine, ale po francúzsky. Obsah niektorých listov je pritom dosť chúlostivý. Márii Antoinette sa totiž dlhší čas nedarilo otehotnieť a problém sa ešte vystupňoval, keď sa v roku 1774 stal z jej manžela francúzsky kráľ Ľudovít XVI. To, že pár stále zostával bezdetný, považovala cisárovná za katastrofu. „Povolaná ste predovšetkým k tomu, aby ste mali deti,“ pripomenula dcére jej kráľovskú povinnosť. Jej obavy však boli opodstatnené. Dobre vedela, že zárukou pevného vzťahu v takých vysokých kruhoch sú práve potomkovia.

Márii Antoinette to povedala narovinu: „Ani Vaša krása, ktorá v skutočnosti nie je taká veľká, ani Váš talent či Vaše vedomosti (asi viete, že nič z toho neexistuje), Vám neprinesú šťastie.“ To podľa cisárovnej môže len zmena jej stavu – teda otehotnenie. „Túto správu očakávam s veľkou netrpezlivosťou,“ napísala už v máji 1771.

Radovánky nehodnej dcéry

Nech sa však mladý pár hocijako snažil, nič nepomáhalo. Dedič neprichádzal. Vina za to sa začala pripisovať neskúsenosti následníka trónu, no aj hýrivému životu jeho ženy.

Mária Terézia v tomto ťažkom období dcére radila, aby voči manželovi využívala skôr nežnosti, lichôtky, vľúdnosť a trpezlivosť než prílišnú horlivosť, ktorá by vraj všetko iba pokazila. Keď však z Paríža ohľadom očakávaného potomka prichádzala jedna smutná správa za druhou, habsburskú panovníčku, ktorá si od spojenectva s francúzskymi Bourbonovcami sľubovala ochranu pred pruským kráľom Friedrichom Veľkým, zachvátila panika.

Zúfalstvo je cítiť aj z listov, ktoré cisárovnej zasielala dcéra. „Pán následník má dobrú vôľu, ale podľahol ľahostajnosti a lenivosti, ktorá ho opúšťa len pri poľovačke. Zachovávam si však nádej,“ hlásila Mária Antoinetta.

Aby matku aspoň trochu upokojila, ubezpečila ju, že jej manželstvo sa vyvíja dobre, aj keď nie v tom zmysle, že by otehotnela. Ani to však nebola pravda.

Manželka budúceho kráľa ignorovala rady svojej matky, celé noci sa venovala zábave a radovánkam, a tým, že sa rada ukazovala s drahými šperkami a novými účesmi, stratila i priazeň poddaných. Chýry, že na svojom zámku v Trianone neprijíma iba priateľov, ale aj milencov, sa napokon dostali až do Viedne.

Máriu Teréziu, ktorá svojho nebohého manžela Františka Štefana úprimne milovala, také správanie poburovalo. Zhýralú dcéru opakovane upozorňovala, aby viedla cnostný život a radšej sa snažila o dieťa.

Jozef II. zasahuje

Situácia sa zmenila, keď dvorní lekári Ľudovítovi XVI. zistili diagnózu, ktorá mohla byť príčinou, prečo mal kráľovský pár také problémy v sexuálnej oblasti. Vina za to, že sú bezdetní, zrazu padala i naňho. Operáciu, ktorá by mu pomohla, však odmietol.

Vtedy opäť zasiahla Mária Terézia. V roku 1777 vyslala do Paríža syna, budúceho cisára Jozefa II., aby s tým skúsil niečo spraviť. Ten sa s Ľudovítom XVI. otvorene a dôverne porozprával – a ono to skutočne pomohlo.

„Od Vašej cesty to bolo čoraz lepšie,“ pochválil sa mu v liste francúzsky kráľ. „Dúfam, že budúci rok neprejde bez toho, aby som Vám dal synovca alebo neter.“

A naozaj. V apríli 1778, po ôsmich rokoch márneho čakania, došla do Viedne radostná zvesť – Mária Antoinetta konečne otehotnela. Bola to taká prekvapujúca správa, že, ako sa rakúsko-uhorská panovníčka priznala v liste jednej priateľke, zdráhala sa tomu uveriť.

Na pochyby však už nebol dôvod. V decembri 1778 sa Márii Antoinette narodila dcéra a do roku 1786 ďalšie tri deti, medzi nimi aj vytúžený následník trónu. O ten však Ľudovít XVI. so ženou napokon nečakane prišli. Vo Francúzsku vypukla revolúcia, kráľ skončil na gilotíne a o desať mesiacov neskôr, v októbri 1793 sťali hlavu i Márii Antoinette.

Toho sa však už jej matka nedožila. Do histórie sa však zapísala šteklivá anekdota o tom, ako Jozef II. zachránil manželský život francúzskeho kráľa.

Možno Máriu Teréziu volať cisárovná?

Je správne, ak rakúsko-uhorskú panovníčku Máriu Teréziu nazývame cisárovnou? Spory o tom sa vedú už roky – u nás i v zahraničí. Niektorí slovenskí historici na také označenie reagujú až prekvapivo podráždene. Ako to teda je?

Naozaj platí, že jej oficiálne tituly boli len „kráľovná“ a „arcivojvodkyňa“ a za cisárovnú ju nikdy nekorunovali. Ako však upozornili rakúske noviny Die Presse, ktoré sa problémom zaoberali vo februári tohto roka, celý spor je v skutočnosti zbytočný.

Dlhoročný vedúci Inštitútu náuky o Rakúsku (Institut für Österreichkunde) Hermann Möcker napríklad tvrdí, že Máriu Teréziu možno pokojne nazvať „cisárovnou“. Odvoláva sa na závery erudovaného odborníka a archivára Norberta Weyssa z roku 1995.

Podľa neho mala táto panovníčka takú moc, že koruna rímsko-nemeckej cisárovnej by bola len „posýpkou na už gigantickej torte“.

Oficiálne sa cisárovnou nestala, pretože z právneho hľadiska nebolo možné, aby tú korunu získala žena. Mária Terézia to nehodlala porušiť, a tak nechala svojho muža Františka Štefana, aby prijal titul cisára.

Tým sa aspoň navonok stala cisárovnou. Nehovoriac o tom, že František Štefan síce získal titul, ale nie moc. Nikdy nevládol, tú ťarchu niesla jeho manželka. Ona rozhodovala. A či už sa to dnešným historikom páči alebo nie, už za jej panovania sa pre ňu vžilo pomenovanie „cisárovná“, ako pripomína denník Die Presse. Tento titul si dokonca osvojila i samotná Mária Terézia.

Weyss pre to našiel dôkaz v jednom dokumente s jej pečaťou v Mödlingu. Panovníčka tam podpísala text, kde sa o nej hovorí ako o „vládnucej cisárovnej, kráľovnej a kniežati dedičnej krajiny“. Nápis z 18. storočia, ktorý Máriu Teréziu spomína ako cisárovnú, možno nájsť aj v areáli viedenského Schönbrunnu.

Rakúski historici navyše pripomínajú, že bolo bežné, aby sa manželky rakúskych cisárov všeobecne volali „cisárovná“. Viesť preto hádky o tom, či je to správne alebo nie, je podľa denníka Die Presse úplne nepodstatné.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Mária Terézia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk