Marine Le Penovej odovzdali hlasy hlavne príslušníci „pracujúcej triedy“, manuálni robotníci, zamestnanci v službách s nižšou kvalifikáciu, severovýchodné, resp. východné časti Francúzska postihnuté deindustrializáciou a nezamestnanosťou a voliči s negatívnymi skúsenosťami s imigrantmi.
Nespokojnosť a pesimizmus veľkej časti Francúzov sa neodrazili iba v historicky najväčšom počte hlasov odovzdaných líderke krajnej pravice (34 percent), no v ešte väčšej miere v nízkej účasti na 2. kole volieb – najnižšej od roku 1969. Až 25 percent voličov nevolilo vôbec a 11 percent hodilo do urien prázdny alebo znehodnotený volebný lístok.
Emmanuel Macron získal – s výnimkou najkrajnejších ľavičiarov, ktorí prešli k Le Penovej, viac voličov z ľavej a stredoľavej časti politického spektra ako z jej pravej časti. Predurčí to budúceho koaličného partnera, ak Macron nezíska vo voľbách do Assemblée national – Národného zhromaždenia (NZ) v júni väčšinu?
Ako dopadnú júnové voľby?
Emmanuelovi Macronovi nemožno uprieť rozhodnosť a cieľavedomosť. Po priaznivom výsledku 2. kola okamžite transformoval hnutie En Marche! na volebnú La République en marche! (LRM), no na júnové voľby do NZ sa začal pripravovať už v januári. Hnutie vytvorilo procedúru prihlasovania sa kandidátov na poslancov, na ktorú reagovalo až 15-tisíc záujemcov. Zloženie kandidátky sa pri dvojkolovom väčšinovom systéme volieb stáva kľúčom k volebnému výsledku a získanie majority v NZ je druhou prioritou nového prezidenta. Bez nej by sa mohol stať zajatcom iných politických síl.
Neprekvapuje preto, že kandidátka prezidentskej LRM zbierala „crème de la crème“ odľava doprava medzi tými, ktorí z presvedčenia alebo z osobných ambícií sa stali macronovcami. A nenechala bez konfliktov ani veľkú časť politickej scény. François Bayrou z Le Mouvement démocrate (MoDem), ktorý sa vzdal kandidatúry na prezidenta v prospech Macrona, sa dožadoval, aby dostal taký počet miest na kandidátke, na ktorom sa pôvodne s Macronom dohodol. Rozhnevalo ho i to, že viac ako tretina kandidátov je údajne socialistov a že Macron, v snahe vyvážiť socialistov pravicou, sa snažil zvýšiť podiel kandidátov pôvodne z Les Républicains (LR).
Dôsledky takéhoto vykrádania kandidátov na tradičné politické strany sa ukážu až po voľbách, no predovšetkým socialistov môžu vyjsť draho. Ich preferencie podľa posledného prieskumu dosahujú iba 7 percent.
Prekvapujúco sa na kandidátku LRM nedostal Manuel Valls, ktorý údajne „nesplnil kritériá“. Tento bývalý premiér socialistickej vlády, ktorý keď neuspel v primárkach, vypovedal poslušnosť odporúčaniu strany podporovať socialistického kandidáta Benoîta Hamona a postavil sa za Macrona. Socialisti voči nemu začali disciplinárne pokračovanie a stratil i možnosť uchádzať sa o zvolenie na ich kandidátke. Je možné, že zo strany bude vylúčený rovnako, ako bol pred rokmi zo strany vylúčený Bernard Kouchner, mimochodom, zakladateľ hnutia Lekári bez hraníc, pôvodne socialista a dvakrát minister zdravotníctva v socialistických vládach, ktorý prijal ponuku na ministra zahraničia vo vláde pravicového konzervatívca Fillona.
Výsledky 2. kola prezidentských volieb ešte viac prehĺbili rozdelenie socialistov na macronovcov (pravicové krídlo) a podporovateľov Benoîta Hamona (ľavicové krídlo). Ilustruje to i kritika trojstranovej inštrukcie schválenej pre kandidátov do júnových volieb pod názvom Zmluva pre Francúzsko, ľavica konštruktívna a solidárna zo strany prívržencov ľavicového krídla. Mnohé Hamonove návrhy z 1. kola prezidentských volieb v inštrukcii chýbajú a tzv. červená čiara pre nového prezidenta je formulovaná podľa ľavicového krídla nedostatočne.
Neoliberál alebo francúzsky Tony Blair?
Macron označuje ľudí na kandidátke LRM „za rodinu progresivistov s francúzskymi republikánskymi hodnotami“. Začínal s heslom "ani pravý, ani ľavý“, neskôr ho zmenil na „odľava doprava“, resp. „od socialistov po gaullistov“. Prvé heslo ho malo dištancovať od mainstreamových strán, ktorým predpovedal zánik. Pri sklamaní z tradičných politických strán to nepochybne bolo populárne heslo, ktoré mu nadháňalo voličské hlasy. Inovované heslo „odľava doprava“ chce zbierať všetkých, ktorí sa mienia k nemu pridať. Namiesto prežitého delenia ľavica – pravica je totiž podľa neho životaschopné delenie na „progresívny – konzervatívny“ a všetci progresívni idú za ním.
Nepísanou podmienkou úspechu vo francúzskej politike je vydávať pod svojím menom knihy. Aj Macron ju splnil. Jeho kniha Révolution z decembra 2016 sa rýchlo rozpredala. V nej sa Macron označil za predstaviteľa Tretej cesty, za „ľavicovo orientovaného liberála“.
Už prvým problémom je, že politika Tretej cesty mala oveľa viac neoliberálnych prvkov ako prvkov sociálno-liberálnej politiky. Nenadarmo Tonyho Blaira označovali za najúspešnejšieho nasledovateľa Margaret Thatcherovej. Bývalý „enfant terrible“ gréckej politiky Janis Varufakis, ktorý vyzýval, aby voliči v 2. kole dali svoj hlas Macronovi, ho už stihol kritizovať za navrhované „neoliberálne riešenia“ – dereguláciu a rozpočtové reštrikcie.
Macronova kariéra bola donedávna kariérou technokrata. V kampani sa obklopil prevažne rovnako mladými technokratmi, ako je on sám. Uvádza sa, že v dvadsiatke jeho najbližších spolupracovníkov má osem vzdelanie z elitných vysokých francúzskych škôl, osem je z Bercy, t. j. z ministerstva, kde bol predtým Macron ministrom, a dvaja starší sú dokonca prívržencami Dominiqua Straussa-Kahna, bývalého ministra hospodárstva a financií Francúzska, neskôr šéfa Medzinárodného menového fondu. Mnohí z nich dostanú významné vládne pozície.
Akého razenia bude jeho politika? Odpoveď naznačujú už doterajšie rozpory medzi jeho volebným manifestom En Marche! a jeho „priamou rečou“, v ktorej sa dá nájsť mnoho prvkov neoliberálnej ideológie, a rozhodnutie o tom, kto bude jeho premiérom. Spomedzi viacerých adeptov z pravice, resp. stredu, o ktorých sa dohadovali médiá, Macron napokon vymenoval za svojho premiéra Edouarda Philippa, doterajšieho primátora Le Havru za LR, pokladaného za pravú ruku Alaina Juppého, bývalého pravicového premiéra v časoch Jacquesa Chiraca. Generálny sekretár Socialistickej strany jeho nomináciu komentoval: „Proti pravicovému premiérovi je v parlamente potrebná ľavica.“ O tom, či táto výzva adresovaná voličovi zaberie, možno skôr pochybovať.
Foto: Reuters, FABRIZIO BENSCH
Manifest En Marche! verzus Macron "naostro“
Francúzsky intelektuál Jean Pisani-Ferry dal dohromady asi 400 expertov, ktorí pomohli pripraviť Macronov volebný manifest En Marche! Manifest indikuje, že sa na ňom podieľali nielen experti, no i autori rôzneho politického presvedčenie od socialistov až po bývalých prívržencov prezidenta Nicolasa Sarkozyho, a možno ho označiť za umiernený dokument.
Macron v rozhovoroch „naostro“ iba sporadicky citoval svoj manifest: často hovoril niečo úplne iné. Na rozdiel od ostatných prezidentských kandidátov je prívržencom obchodnej a investičnej zmluvy CETA a ako minister podporoval zmluvu s USA známu ako TTIP. (Mimochodom, francúzsky štátny tajomník pre zahraničný obchod Matthias Fekl po dohode s prezidentom Françoisom Hollandom navrhoval zastavenie rokovaní o nej.)
V manifeste En Marche! však nie je ani slovo o zmluve CETA, naopak, podľa niektorých návrhov sa zdá, že propaguje protekcionizmus. Manifest chce totiž presadiť Buy European Act, analógiu amerického Buy American, ktorý navrhoval už prezident Nicolas Sarkozy. Manifest okrem toho chce zakázať vstup zahraničných investorov do strategických podnikov – v rozpore i s liberalizačnými kódmi OECD.
Podľa denníka Financial Times je Macron na jednej strane liberálom, na druhej strane propaguje severský sociálny model. Radikálne ľavicový prezidentský kandidát z 1. kola, ktorý v ňom získal takmer 20-percentnú podporu, Jean-Luc Mélenchon (Nepoddajné Francúzsko), naopak, obvinil Macrona z úmyslu viesť vojnu proti sociálnemu štátu.
Mnohé návrhy Macrona, ktoré v jeho volebnom programe nie sú uvedené, dávajú skôr za pravdu Mélenchonovi. Takým je napríklad návrh na zníženie minimálnej mzdy o 10 percent, ktorej zníženie by postihlo 13 percent zamestnancov, z toho väčšinou ženy. Macron navrhuje prepustiť 120-tisíc zamestnancov štátnej správy, navrhuje znižovanie odstupného pri prepustení zo zamestnania, hovorí o väčšej flexibilite trhu práce a pod. V manifeste sú, naopak, záväzky iného druhu, napríklad rozšírenie poistenia v nezamestnanosti pre všetkých vrátane živnostníkov, zvýšenie najnižšieho starobného a invalidného o 100 eur mesačne, ba dokonca úhrada okuliarov a zubných protéz z verejných zdrojov…
Macron sa takticky zaviazal nezvyšovať vek na odchod do dôchodku. Zrejme si pamätá, ako rozhodnutie prezidenta Nicolasa Sarkozyho zvýšiť hranicu na odchod do dôchodku zo 60 rokov na 62 vyprovokovalo masovú vlnu protestov.
Pro biznis
Pri hodnotení francúzskeho pracovného zákonodarstva o podmienkach prepúšťania a najímania zamestnancov sa vžilo klišé: je priveľmi skostnatené, neúmerne zväzujúce ruky zamestnávateľa, je jedným z dôvodov vysokej miery nezamestnanosti. Porovnávanie pracovnej legislatívy medzi štátmi OECD z hľadiska možnosti prepustenia zamestnanca, ktorý má zmluvu na dobu neurčitú, však ukazuje, že francúzsky zamestnanec sa neteší najväčšej ochrane, dokonca ju má nižšiu ako nemecký zamestnanec. Analýzy ani nepotvrdili, že vyššia ochrana zamestnanca pred prepúšťaním má za následok vyššiu mieru nezamestnanosti – s výnimkou dlhodobej nezamestnanosti.
Preto Macronom ohlasovaná reforma pracovného zákonodarstva je jednou z neprekročiteľných čiar pre socialistov. Tento zámer už stačil vyprovokovať prvé protesty tisícov ľavičiarov a odborárov v centre Paríža. Komentátor Financial Times Gideon Rachman odporučil novému prezidentovi čo najskôr zvýšiť platy policajtov, aby mohol čeliť budúcim protestom…
Macron plánuje zmeny i v sociálnom dialógu. Nebude to zákon, ktorý zmení 35-hodinový pracovný čas, ale presun vyjednávania o dĺžke pracovného času na podnikovú úroveň.
Potlesk podnikateľskej sféry získal aj jeho návrh na zníženie sadzby dane na 25 percent (vo Francúzsku je obvyklá daň z podnikania 33,3 percenta, zvýšená daň 38 percent), zníženie odvodov pre zamestnávateľa, výhodný fiškálny režim pre mikropodnikateľov a pod. Bývalý investičný bankár verí, že tieto opatrenia a reforma pracovného práva naštartujú hospodársky rast a znížia nezamestnanosť. Ak aj áno, musí počítať, že to nebude tak rýchlo, ako by chcel.
Macron odkázal trhom: „Som oddaný fiškálnej stabilite.“ Prezident Európskej komisie Jean-Claude Juncker, ktorý bol premiérom luxemburského daňového raja, nemusel prízvukovať, že Francúzi majú znižovať vládne výdavky. Macron sa k tomu zaväzoval už v kampani. Otázne iba je, či znižovanie daňového a odvodového zaťaženia pre podnikateľskú sféru i domácnosti na jednej strane a investičný balík na druhej strane robia jeho stabilizačný program kredibilným pre trhy a či záväzok do konca roku 2022 znížiť deficit na 0,5 percenta HDP je splniteľný a – žiaduci. Na rozdiel od Hamona alebo Mélenchona je Macron zástancom nielen Paktu stability a rastu, ale aj fiškálnej zmluvy, ktorá je produktom iniciatívy známej ako Merkozy.
Foto: Reuters, CHRISTIAN HARTMANN
Bude razantnejší ako Hollande?
Prvá zahraničná cesta nových francúzskych prezidentov tradične smeruje do Nemecka. Kancelárka Merkelová sa na svojej pôde stretla už s tretím z nich. Od tejto zdvorilostnej návštevy nemožno mnoho očakávať. Tým skôr, že v Nemecku budú čoskoro veľké voľby. A predsa: Macron ubezpečil kancelárku, že nebude presadzovať eurobondy, ktoré podporil Európsky parlament už v roku 2009, ale proti ktorým sa rázne stavia Nemecko. Na revanš Merkelová nevylúčila možnosť zmeny Európskej zmluvy so zámerom „reformovať Európu“. Čo konkrétne z jeho európskeho programu, napríklad návrhy na rozpočet pre eurozónu, inštitucionálne zmeny v eurozóne – ako napríklad parlament eurozóny, ministerstvo financií eurozóny a pod., podporí, zatiaľ nevieme.
Po prehratých tretích krajinských voľbách Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) to zrejme sotva bude tandem Macron – Schultz, ktorý by mal byť „novým začiatkom pre Európsku úniu“. Macron pred eurobondmi dáva prednosť „rozpočtovej zodpovednosti“ a i keď v kampani kritizoval Nemecko za vysoký prebytok obchodnej bilancie, nič nehovoril o tom, či bude napríklad voči Nemecku presadzovať procedúru nadmernej makroekonomickej nerovnováhy. Nemecko zatiaľ totiž prižmurovalo oči, že Francúzi nedodržiavali Pakt stability a rastu…
Eurozóna a euro vznikli ako politický projekt zo strachu francúzskeho prezidenta Mitteranda pred hegemóniou zjednoteného Nemecka. Bude chcieť Macron presadzovať i niečo iné ako Nemecko, inými slovami, stane sa Francúzsko skutočným partnerom Nemecka? Po brexite by to bolo viac ako žiaduce.