V roku 1989 vyslal Výskumný ústav ovčiarsky v Trenčianskej Teplej mladého vedca Milana Margetína na študijnú cestu do Veľkej Británie. Na ostrovoch za kanálom La Manche sú jedny z najväčších stád oviec v Európe. Margetín si všimol jeden pozoruhodný detail – Angličania, skvelí výrobcovia vlnených látok, dokonale a s vysokou pridanou hodnotou zužitkovali aj ostatné ovčie produkty. Slováka prekvapil veľký sortiment ovčích syrov a dokonca zmrzlina z ovčieho mlieka. V západnej Európe sa práve dvíhala vlna záujmu spotrebiteľov o mliečne výrobky prinášajúce zdravotné benefity.
Pár mesiacov po Margetínovom návrate z Veľkej Británie padol starý režim. Ubehlo pár rôčkov a všetkým zainteresovaným bolo jasné, že slovenské ovčiarstvo sa dostalo na križovatku. O hrubšiu slovenskú vlnu stratili domáce textilky záujem, naporúdzi bola kvalitnejšia a jemnejšia z dovozu, navyše odevný priemysel prechádzajúci privatizáciou čelil nevídanej konkurencii výrobkov z dovozu.
V tejto situácii prichádza Margetín s návrhom, že na Slovensku sa musí chov oviec preorientovať zo známeho trojakého úžitku – mlieka, mäsa a vlny – najmä na produkciu ovčieho mlieka. V čase veľkých zmätkov poznamenaných rýchlo sa meniacimi názormi na budúcnosť slovenského poľnohospodárstva mal Margetín šťastie. Jeho návrh doviezť na Slovensko vysoko produktívne francúzske mliečne plemeno lacaune dostal podporu. V roku 1993 sa na hospodárstve ovčiarskeho výskumného ústavu v Trenčianskej Teplej objavili plemenné barany lacaune.
Francúzska cesta po slovensky
Margetín nemárnil čas a spolu so svojimi kolegami Antonom Čapistrákom a Dušanom Apolenom začali krížiť domáce plemená zošľachtenú valašku a cigáju s lacaune. Len pre zaujímavosť, ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia plemeno lacaune nevynikalo mimoriadnou dojnosťou – veď ročne dávala táto ovečka hojne chovaná v južnom Francúzsku len 70 litrov mlieka.
Na prelome storočí však už ovca lacaune nadojila ročne takmer tristo litrov mlieka. Francúzi prostredníctvom vládnej agentúry naliali do šľachtenia plemena lacaune obrovské prostriedky a cieľ sa dostavil. Nebolo to samoúčelné, známy syr rokfort vyrábajú práve z mlieka oviec lacaune. Za zhruba polstoročie narástli stáda plemena lacaune štvornásobne.
Francúzsko jasne ukazuje, akou cestou sa má uberať moderné poľnohospodárstvo. Keď v piatok minulý týždeň slávnostne uviedli do života nové národné plemeno slovenskú dojnú ovcu, v žilách ktorej prúdi krv domácej valašky, cigájky a francúzskeho plemena lacaune spolu s východofrízskou ovcou, mali a majú slovenskí chovatelia k dispozícii už produkčné stádo vo veľkosti 50-tisíc oviec. Na skromné finančné pomery je to husársky kúsok, ktorý sa trojlístku šľachtiteľov podaril vďaka zanietenej podpore desiatok vynikajúcich chovateľov oviec z celého Slovenska.
Od prvého kríženia po súčasnosť prišlo na svet 25 generácií krížencov, kým plemenári s istotou mohli povedať: Slovensko má novú dojnú ovcu.
Predstavme si ju.
Na farme v Trenčianskej Teplej obdivovali slovenské dojné ovce od malých detí, cez desiatky chovateľov až po ministerku pôdohospodárstva Gabrielu Matečnú. V oplôtkoch boli snehobiele jahniatka, plemenné barany aj bahnice. Nie náhodou pútali veľkú pozornosť, veď na rozdiel od zošľachtenej valašky, ktorá dáva za laktáciu priemerne 120 litrov mliečka, nadojí slovenská dojná ovca o 30 percent mlieka viac, teda 150 až 160 litrov mlieka od chvíle, čo sa narodí malé jahňa až po skončenie dojenia v jeseni. Tento prírastok by mohol znamenať prelom v produkcii ovčieho mlieka, po ktorom je medzi mliekarňami čoraz väčší dopyt.
„Keď sme sa púšťali do šľachtenia, túžili sme dosiahnuť vyššiu mliečnu úžitkovosť a plodnosť typickú pre lacaune a zachovať vysokú odolnosť voči nepriazni počasia a dobrú "chodivosť“, teda priechodnosť podhorskými a horskými pasienkami typickú pre cigájku či valašku,“ opísal podstatu šľachtiteľského projektu Milan Margetín.
Odolná i výkonná
Šľachtitelia akoby sa pokúšali pri šľachtení nového plemena spojiť oheň a vodu. Lacaune neobľubuje horské terény, je to ovečka, ktorá má rada pohodlie, skôr roviny, pasie sa neraz v sadoch. Pripomína najproduktívnejšie dojné plemeno kráv holštýnsko-frízske, ktoré tiež dáva najvyššiu úžitkovosť, keď nestráca energiu zbytočnými pochodmi. Lacaune majú skrátka rady ovčín a výbeh, nie vzdialený pasienok. Lenže najlepšie ovčie mlieko, to vedeli už naši predkovia, je z čerstvej paše z horských a podhorských lúk.
Slovenská dojná ovca podedila po svojich rodičoch naozaj dobré vlastnosti. Dáva viac mlieka, v špičkových chovoch sa dokonca najlepšie jedince približujú dojnosťou plemenu lacaune. Rudolf Bobček, šéf chovu v PD Sklabiňa pri Martine, sa pochválil, že nezriedka najlepšie bahnice dávajú za dojnú sezónu aj 280 litrov mlieka. Takú istú skúsenosť má aj Ján Dvoriak z Agrodružstva Bystré v okrese Vranov nad Topľou. Ide o dva zo štrnástich experimentálnych chovov, ktoré sa zúčastňovali na tvorbe nového plemena ovce.
Stáda SDO-čky, tak v skratke volajú slovenskú dojnú ovcu, spásajú bez problémov aj pasienky v nadmorskej výške od 500 do 700 metrov. To znamená, že nové plemeno zdedilo na jednej strane životaschopnosť a na druhej je veľmi produktívne i plodné. Ktorého chovateľa nepoteší, keď mu bahnica privedie namiesto jedného, dve jahniatka? Plodnosť sa pohybuje v rozmedzí 150 až 170 percent v prepočte na stádo bahníc.
Isteže, za výkon sa platí, slovenská dojná ovca nespasie hôľne pasienky, ale ako pripomína Slavomír Reľovský, riaditeľ Zväzu chovateľov oviec a kôz, stáda nového plemena môžu vypásť väčšinu lúk a pasienkov v horských a podhorských oblastiach Slovenska. Ešte pred necelými tridsiatimi rokmi zaberali trvalé trávne porasty plochu 880-tisíc hektárov. Vlani ich však bolo o 170-tisíc hektárov menej, pretože na Slovensku ich nemá kto spásať. Zarástli mladým lesom, pretože prudko sa znížili stavy dobytka aj oviec.
„Veľmi sme potrebovali plemeno, ktoré sa samo napasie a dá pritom veľa kvalitného voňavého mlieka. Teraz ho máme, a to dáva nádej, že uchováme podhorskú a horskú krajinu v tej podobe, ako nám ju zanechali generácie predkov,“ načrtáva očakávania i nádejnú perspektívu Slavomír Reľovský. Zdá sa, že v tejto chvíli majú chovatelia kľúčové tromfy v rukách. Naporúdzi je plemeno, ktoré môže premeniť obrovský zelený oceán bielkovín na ovčie mlieko, z ktorého sa dá vyrobiť prvotriedna bryndza. Keď sme nedávno v Pravde prekvapili i zaskočili slovenskú verejnosť informáciou o tom, že niektoré slovenské bryndziarne dovážajú ovčie mlieko spoza hraníc, objasňoval i ospravedlňoval importy jeden z bryndziarov tým, že slovenské mlieko je drahé.
„Nové produktívnejšie slovenské plemeno by malo výrazne zlepšiť ekonomiku výroby mlieka, čo by malo viesť k tomu, aby sme bryndzu, oštiepky a parenice vyrábali ako vždy v minulosti z domácej suroviny,“ povedala ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná. Vyšľachtenie nového plemena označila za výnimočný počin, teraz je dôležité, aby sa chovatelia zmocnili možností, ktoré im ponúka nové plemeno.
To, pravda, nebude vôbec jednoduché. Produkčný potenciál slovenskej dojnej ovce musia využiť sami chovatelia. O mliečne plemeno je medzi chovateľmi veľký záujem, pretože pravé ovčie mliečne výrobky sa dobre predávajú. Lenže zvýšiť populáciu slovenskej dojnej ovce na štvornásobok, ako sa podarilo Francúzom pri plemene lacaune, bude tvrdý oriešok. Ovce na Slovensku takmer nemá kto pásť a dojiť.
Je to vari najväčší paradox doby. V krajine, kde sú národným jedlom bryndzové halušky, chýbajú bačovia. Bača je dnes jednou z najvzácnejších profesií v poľnohospodárstve. Muži či ženy, áno, máme už aj bačovky, ktoré sa starajú o stáda oviec, prichádzajú do dôchodkového veku a čiernou morou manažmentov družstiev je, kto ich nahradí.
Ja som bača veľmi starý…
… nedožijem do jari. Táto známa ľudová pieseň vystihuje pomery v slovenskom ovčiarstve. Najsilnejšia generácia bačov doslova vymiera.
„Mladí sa nechcú stať bačami a ani zárobky tisíc eur mesačne, čo je vysoko nad priemer platov v poľnohospodárstve, ba aj nad priemer v príjmov v celom hospodárstve, nie sú lákadlom,“ konštatuje realitu Rudolf Bobček. Celú svoju chovateľskú kariéru prežil na družstve v Sklabini. Pred revolúciou chovali štyri stáda oviec, dovedna ich bolo vyše dvetisíc. Dnes majú Sklabinčania už len dve stáda.
„Bača bol kedysi vážený človek, dnes však nevieme k ovciam získať mladých ľudí, pretože odmietajú prijať životný štýl, alebo ak chcete údel, ktorý je typický pre túto profesiu,“ hovorí Bobček. Oným údelom je nevyhnutnosť byť pri stáde vlastne po celú pasienkovú sezónu. „Mladí chcú vysoké zárobky a veľa voľného času, a to nejde veľmi dovedna. Napokon aj lekári majú nočné služby. Za úspech sa platí odriekaním v nejakej podobe v každej profesii. Málo o tom hovoríme,“ vysvetľuje jednu z príčin nezáujmu o bačovské povolanie Bobček.
V Agrodružstve v Bystrom kedysi dojili ovce ručne. Keď od jedného zo stád odišiel bača, zakúpili dojáreň. Bača Jozef Habiňák si nevedel predstaviť, že ovce podojí stroj, ale o pár mesiacov neskôr si dojáreň nevedel vynachváliť. Technika môže zmeniť podmienky v chove oviec. Nové plemeno oviec, ktoré dá denne 1,5 litra mlieka, už nedokážu podojiť valasi ručne. Puchnú im ruky a mladí ťažkú prácu odmietajú. Otázkou je, ako prilákať mladých ľudí na salaše.
Najprv ich treba dostať do škôl, lenže do akých, keď chýrnu bačovskú školu v Záblatí pri Trenčíne po revolúcii zrušili. Pár desiatok kilometrov proti prúdu Váhu v Pruskom je stredná odborná škola, ktorá ponúka študijný odbor salašník a salašníčka. Záujem o profesiu je rovný takmer nule, odbor nevedia v škole otvoriť.
„Slovensko sa zmenilo. Ak sa chceme vrátiť k svojim koreňom, musíme zmeniť všetko,“ vraví Milan Margetín a dodáva: "Máme síce nové plemeno ovce, máme aj moderné dojárne, ale kľúčom k zdravým potravinám sú mladí ľudia. Pokiaľ nezmeníme zažité predstavy o poľnohospodárstve a najmä o chove oviec ako o stratenej varte, nič sa nezmení.“ Ako dosiahnuť zmenu? Na to nie je ľahká odpoveď. Možno by viac mohli urobiť politici a spolu s nimi aj populárni moderátori televízií či rozhlasu. Poslední sú až príliš zahľadení na hviezdy šoubiznisu. Slovensko však nepotrebuje stovky spevákov, hercov ani tisíce právnikov a politológov, ale praktické profesie.
Nedávno slávila na obrazovkách televízie úspech relácia Zem spieva. Ozaj, kto je ústrednou postavou slovenských ľudových piesní? No predsa bača. Možno by stálo za to zviditeľniť túto profesiu. Skrz pravú ovčiu bryndzu, oštiepok či parenice má budúcnosť.
Poznáte vo svojom okolí úspešných ľudí? Pošlite nám tip na pravda@pravda.sk